Cima Coppi je titul, ktorý dostáva každoročne najvyšší vrchol v príslušnom ročníku Giro d’Italia, jedného z najvýznamnejších cyklistických pretekov Grand Tour. Cimo Copi dáva prvému jazdcovi možnosť získať viac klasifikačných bodov ako ktorékoľvek iné zaradené hory v pretekoch. Gavia pass získala túto výsadu už 9 krát.
Passo Gavia: 10. najvyšší priesmyk Európy
Santa Caterina Valfurva
Už dvakrát sa stala východzím miestom našich cyklovýletov v okolí Bormia. Je priamo pod Gaviou, oveľa menej preľudnená a cenovo výhodnejšia ako turisticky prefláknuté Bormio. Navyše na námestí majú skvelé pivo.
Ako nastúpať 6000 výškových za 72 hodín?
St. Caterina nám umožňuje zhutniť cyklonášup do predĺženého víkendu. Ak ideš z Nauders, na bicykel vysadneš už cestou v Prate a dáš si prvých 1600 výškových serpentínami Stelvio Passa. Má to výhodu. Naspäť sa spustíš zadarmo. Sadneš do auta a prevezieš sa cez priesmyk ešte raz s foťákom v ruke a spokojný až do St. Cateriny. Vystúpiť z auta nevládzeš, lebo nohy znovu totálne zdreveneli. Zase si zabudol po jazde vystrečovať a hamstringy ostali zatiahnuté ako dobre vytvrdnutá klobása v špajzi.
Druhý deň patrí obligátne Stelviu zo strany Bormia. Ten istý cieľ, úplne iné cesty. To už máš nastúpaných 3500 m. Zvažuješ aj spustiť sa cez Umbrail Pass do Švajčiarska ale obava ti nedá. „Zajtra na najťažšej etape vyvädnem“.
Tretí deň sa spustíš opäť do Bormia. Tentokrát na juh. Až dole. Cez Mazzo di Valtellina vyskúšať Mortorillo Pass, najstrmší kopec okolia. 12 km v priemere 11%. Brutus. Pozrieš Pantaniho pamätník. Exceloval tu. Aby reč nestála, návdavkom si pridáš ešte prechod cez Ponte di Legno a Gavia Pass, aby ťa námestie v St. Caterine podvečer privítalo dobrým pivom. Dnes si si naložil ďalších stodesať a 3000 výškových. Ten tunel je fakt strašný.
4 deň sa už iba preklínaš. Tú Gaviu z druhej strany predsa netreba. Po blbých výhovorkách nakoniec zacvakneš tretry a vyrazíš. Nie je to ďaleko. Rovno pod nosom. Priložíš ďalších 1400 výškových a ak to prežiješ, zaklínaš sa: „Už nikdy viac nesadnem na bicykel“. Vydrží ti to týždeň.
Nakoniec ti ostane ešte jedna milá povinnosť. Livigno, jeho bezcolná zóna a 23 ručný rum Ron Zaccapa za krásnych 32 €. Dotankuješ za lacné prachy, pokukáš cykloobchody (majú to občas super akcie) a hajde domov. Robotovať. Bolo by to krásne ak by to bolo také jednoduché.
Prvá skúsenosť z Gaviou
„Neboj Peťó, dáme Mortirolo, potom sa najeme, prehupneme ešte cez jeden kopeček a sme na hoteli. To dáš…“, motivuje Noro.
Ten „ešte jeden kopeček“ bolo práve Passo Gavia. To som ešte nevedel o čo kráča. S výškou 2652 m n.m. Iba 3 m menej ako Gerlachovský štít. Gavia bola po Stelviu môj druhý „grandtour“ kopec. Aj by sa to dalo, ak by mi ju fešáci neskombinovali z Mortirolom. Čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Mortirolo Pass
som so zopár krízami zlúskol ako malinu. O tom tu >. Spustili sme sa do Ponte di Legno a dali skvelú pizzu. Pred nami sa týčila Gavia. Dvaja mladí súťaživí chrti, dvaja namakaní temer dedkovia a ja. Dole sme si ešte ozrejmovali cestu: „Nezabudnite odbočiť, je to taká nenápadná odbočka z hlavnej cesty, asi kilometer za mestom“
Kríza hodnôt
Už dole som vedel, že je zle. 17,3 km s prevýšením 1363 m. „Počkám chvíľu, pustím ich dopredu a zoberiem si do sedla taxi. Na 30 eur sa nejaký taxikár určite ulakomí.“ Nevydalo. Ego nepustilo a vyrazil som, že to predsa len skúsim. Po prvých 500 výškových metroch som použil svoj posledný gél. „Otočím to a vrátim sa naspäť. Toto dám len v taxíku. Ale čo ak tam žiaden nebude?“ Zacvakávam a pomaly krútim ďalej. Metre veľmi pomaly ubúdajú. Sedlo akoby sa ani nepribližovalo. 700 nastúpaných. Zachraňuje ma fontána. Tečie z nej voda. Jej pitnosťou sa nezaoberám. Už dávno nemám ani kvapku. Chytá ma panika. Naspäť sa už nedá a vrchol je v nedohľadne. Racionálne zvažujem možnosti. Stopnem si nejaké auto a ponúknem mu 50, kľudne aj 100 eur, len nech ma vyvezie hore.
Odkladám bicykel a začínam stopovať. Autá okolo mňa frčia ale nikto nezastavuje. Panika začína vrcholiť. Vysadám a šliapem až k nejakej plošine, kde sú zaparkované autá. „Možno hubári. Niekoho musím zlomiť.“ Ale naokolo ani nohy. Začínam mykať autami. Snáď sa spustí nejaký alarm a privolá šoféra. Počítam peniaze v peňaženke. Mám tam čosi vyše 200 €. Strach zo mňa robí granda. Kľudne dám všetky tomu, kto ma vyvezie.
Nič. Alarmy hučia. Nikde nikto. Som morálne na dne. Cesta sa zužuje prakticky na chodník. Zvečerieva sa. Hlaďák. Demoralizácia. Okolo mňa frčia už len motorkári. Ale práve ten symbol civilizácie ma drží nad vodou. Ešte som tu neostal sám. Inak by som začal kričať o pomoc. Zmráka sa. Toto nedám. Prechádzam cez tunel. Strašný neosvetlený tunel v ktorom sa ozýva rev motoriek, akoby predurčovali môj koniec. Keď som vyšiel z tunela bol som na konci. „Ďalej to nedám.“
Bicykel za život
Musím niekoho zastaviť aby ma vyviezol hore. „Kľudne dám aj ten bicykel. Len nech to prežijem.“ V poslednom pude sebazáchovy racionálne reagujem a dávam to „na obeť“. „Musím niekoho zastaviť za každú cenu.“ Kladiem bicykel na cestu a líham ku krajnici. Zabralo. Zastavilo hneď prvé auto. Holanďan s rodinou a dvoma deťmi v Caravelle sa ma pýta, či potrebujem pomoc. Vysúkal som zo seba prosbu, aby ma vyviezol hore. Že som to „trochu prehnal“. Natlačili do mňa plechovku Coly a zo dve Snickers tyčinky, naložili bicykel.
Je teplo a ja sedím ani netutám. Veziem sa hore. Asi pol kilometra vyššie zbadám zdemoralizovaného Nora opierať sa jednou nohou o zľadovatený sneh na krajnici. Tiež má dosť.
Hore ma nechceli vyložiť. Pýtali sa, či ma nemajú zviesť až k hotelu. Skvelí ľudia. „Nie“, odpovedám, „toto už dám.“ S roztrasenými rukami vysadám na bicykel a spúšťam sa do St. Cateriny. V rukách mám taký tras a kŕče, že viac ako 25km/h to nepúšťam. O polhodinu som dole. Tam ma dobieha Noro. „Peťo a ty čo tu robíš, kde si sa tu vzal?“ Pokorne priznávam pravdu a blahorečím humanite holanďanov. „Čo ste mi nezastavili, skoro som zomrel“, priznáva aj on. 🙂
Je dobre. Slnko zapadá a my sedíme na námestí na pive. Zrazu telefón. Volajú zvyšní dvaja makači. „Magori, my sme v nejakej prdeli, ja tu vidím tabuľu Benátky!?!?!?!“ Zle odbočili a vystúpali v záchvate súťaživosti omylom na Passo Tonale. Neostávalo len sadnúť do auta a do noci ich autom sťahovať cez dva priesmyky dole.
Gaviu som dal ešte niekoľko krát. Z oboch strán. Ale nie tak dramaticky. A už nikdy nie v kombinácii s Mortirolom. 🙂
Po výstupe na Gaviu
Highlightom pre mňa je výšľap na Gaviu zo St. Cateriny. Jednak je stredisko vyššie položené, jednak je tam oveľa menší ruch a krajšie výhľady. Vždy keď sme v Cateríne, je to povinná jazda.
Gavia pass
Pre niekoho je Gavia cieľom, pre iných štartom. Hikeri a výškolezci jasajú.
Priamo nad priesmykom z východnej strany je Corno dei Tre Signori (3360 m) a vedľa Monte Gaviola (3025). Na druhej strane cesty sa týči Monte Gavia (3223 m). Pokračovaním po ceste v smere na Bormio sa po necelých 3 km dostanete k pamätníku, odkiaľ začínajú trasy pre skupinu Punta San Matteo (3678 m). Do tejto skupiny patria Pizo Tresero (3594 m), Punta Pendranzini (3599), Cima Dosegu (3560) a niekoľko ďalších trojtisícoviek.
Na Gavii sa aktívny človek nenudí.
