Panorama Trail 2019 » bežecký ultratrail

Uplynulú krásnu jesennú sobotu sme trávili u susedov v Maďarsku na jednom z najkrajších trailov – na Panorama Traili, kde sa beží cez tri hrady, lesmi, lúkami na čarovnom Zemplíne.

Na maďare

Začalo to budíčkom v nekresťanskej hodine 3:45.

Rýchlo zhltnúť nejaké raňajky, obliecť a šup do auta k Mišovi, Gabimu a Dinovi. Vo veselej náladičke sa vezieme do Füzéru, cieľa pretekov. Chvíľku podupkávame pri miestom kultúrnom dome a pomaly sa začínajú zbiehať behuchtiví zombíci, a tu sa k nám počujúc rodnú reč pripája aj Košičan Maťo. Každý vyzerá akosi pokrčene :D.

Presúvame sa k autobusom, ktoré nás odvezú na štart pod hrad Boldogkővára. Vyberáme si čísla, zvítavame sa s bežeckými kamarátmi… hluším ešte do seba nejaké jedlo, veď energiu treba, dolaďujem oblečenie, kontrolujem si vak a pomaly žhavím motory. Stretávam Aďku s Valentínkou a pripájam sa k nim na štarte. Po chvíli sa už odrátavame k štartu.

Panorama trail

Rozbeh radšej opatrný, veď ma čaká 45 km. Po prvom veľmi behateľnom asi 2 km úseku sa konečne ťaháme do lesa, každú chvíľu preskakujeme potôčiky, celkovo je tento úsek krasový, čiže som zvyknutá, veľmi mi bežecky sedí, vychutnávam si ho.

V Mogyoróske prvé čipovanie a občerstvovačka. Cola, do jednej ruky banán, do druhej jablko a šup na hrad Regéc. Tu už to ide kus po asfalte (fuj) a potom po kamenistej ceste, až ku hradu. Tesne pod hradom skáču dvaja malí chlapci a tľapkajú si so všetkými. Predo mnou bežiaci týpek sa ich pýta, či v telke nedávajú lepšiu rozprávku ako je táto :-D.

Prebiehame cez úzky tunel, návštevníci hradu nás povzbudzujú a sú úžasní…vbiehame na nádvorie, žmurk na fotografa a hurá dole kopcom. Stehná sa však dole kopcom kus ozývajú, tak pre istotu šupnem do seba dve soľné tablety a rafem si to ďalej. Vypínam hlavu, čo však nie je dobrý nápad, nevšimnem si odbočku vpravo (pritom je dosť zreteľná) a kufrujem…takmer 1 km…

Chybička

Uvedomujem si po 500 m, že niečo tu nesedí, faborka nikde, stopy tiež nie, púšťam nadávku 🤬, a spravím si aspoň technickú prestávku :D. Otáčam to späť, tentoraz už na tú správnu cestu, Kai Hansen mi spieva do uška “I´m a master of confusion” (si robíš prdel). Adrenalín ma udržuje v tempe a znovu obieham štafetárov, ktorých som už raz obehla… Jedna kočka sa ma pýta, že čo okolo nej zas robím :D.

Panorama ultratrail

Ehm..no takto to vyšlo… Smerom do Telkibánye sa striedajú prudšie zbehy s miernejšími a medzitým krásne prší… nie však dážď ale farebné listy zo stromov, no skrátka rozprávka. Na občerstvovačke ďalšie čipovanie, doplnenie paliva a hurá do kopca, o ktorom som si myslela, že nikdy neskončí… Striedam klus s chôdzou, lebo však ešte 15 km. Jedna štafetárka, ktorá si myslela, že tiež bežím štafetu ma však „udržuje pri živote“.

Predbieha ma a následne spomalí, vyslovene ma blokuje…obehnem ju, po chvíli útočí zas, predbehne ma a spomalí…zahráme sa asi trikrát takto, ale ma to omrzí a uvediem ju na správnu mieru. Zahanbene kuká na mňa a púšťa ma pred seba 🤷. Zároveň dobieham Košičana Maťa, chviľu to ťaháme spolu, ale nakoniec sa odpájam. Vidno, že už máme nejaké to km v nohách, všetci sú akísi spomalenejší. V Hollóhaza nas však čaká posledné čipovanie a občerstvenie aj vo forme domácej pálenôčky.

Do cieľa vraj už iba 6 km.

Hladná som, dala by som čokoľvek za kúsok chleba s hocičím, ale majú iba jablká a banány, tak sa nabalím jablkami a púšťam sa asfaltom (fuj). Je to tiahle a keď už sa mi zdá, že to nikdy neskončí vynára sa odbočka do lesa… Konečne mäkkučko 🙂 a stúpanie, lebo však stehná ešte nemám dostatočne rozšľahané. Vybieham na lúku a vidím ako sa na obrovskom kopci týči hrad Füzér. Ani do cieľa to nebude zadarmo no… Neviem odkiaľ ešte ťahám energiu ale tempo si držím…

Pod kopcom dobieham a obieham Aďku, ktorá sa nám na začudovane pozerá, že čo robím za ňou, keď som bola pred ňou. Vysvetľujem jej svoj kufor a makám ďalej hore kopcom. Oproti už ide celkom dosť finisherov zo štafiet aj jednotlivcov. Turistov je tiež požehnane, ale všetci sú úžasní a povzbudzujú „Hajrá“ a vraj to už nie je ďaleko. Odmietam spomaliť, aj keď ma to láka prejsť do chôdze… Veď v aute som si rypla, že do cieľa sa beží a nie chodí :-D, takže to dávam takým polokriplovským cupkaním… A zrazu je husto.

V cieli pretekov

V cieli plno ľudí, posledné čipnutie, medaila do krku a všade usmievavé, ale zároveň unavené tváre. Vypínam hodinky – konečný záver – 45,7 km s časom 5:07:41.

Ešte do radu na finisherske tričko, kde už sa ku mne pridáva aj Aďka a trkoceme o všetkom a ničom, kým čaká na svoju dcéru Valentínku. Zo zvedavosti kukám na nete, ako sme dobehli a dozvedám sa, že som tretia a Aďka štvrtá. Po tom kufri som toto zrovna nečakala. Teší ma to, napriek tomu, že som žiadne ambície nemala a viac-menej som si tento beh naplánovala ako užívačku. Lúčim sa z Aďkou a vyliezam hore do hradu, keďže sľubovali nádherný výhľad… Neklamali.

Krásne jesenné počasie ešte umocňuje túto nádheru. Zopár záberov, kontrolujem stav parťákov na nete, Gabo je už za rohom, ale je mi zima tak sa púšťam do dediny. A naozaj. Fotím Gaba, povzbudzujem a uisťujem ho, že do cieľa je veľmi blízko. Vidno na ňom, že mu to dalo zabrať. Cestou dole mám chuť odhodiť nohy niekam do kríkov 😀 a túžim po jedle a sprche. Tieto sny si rýchlo plním, informujem smskou Gaba, kde ma nájde a idem sa kŕmiť.

Prichádza Gabo, a kým do seba tlačíme jedlo, rozpráva o svojich dojmoch z behu, ako ho vytrápili kŕče a nedovolili mu užiť si to patrične… Uzatvárame to tak, že to takto malo byť. Ostáva nám už len počkať ostatných členov našej posádky. Unavení sa ťahajú dole kopcom sťa sople a vidno na nich, že sú radi, že to majú za sebou.

Bleskovo nás vyhodnotia v miestnom kultúrnom dome a čaká nás už iba cesta domov. Ráno so srnkami aj večer so srnkami, konštatuje Dino a zaprisaháva sa , že už nikdy viac :D.

Ja sa sem však ešte určite vrátim :-), minimálne na dovolenku… ale zatiaľ sa teším na ďalšie bežecké zážitky.

Dobehania v Smolníku!