Len nedávno som si prečítala na reštartnisa článok o nezmyselnosti stanovačky v postkonzumnej dobe. Už len ten úvodný obrázok stanu vo voľnej prírode ma nadchol tak veľmi, že som začala uvažovať, kde prevetráme náš stan, aby nespráchnivel v skrini.
Kempy sú fajn, ale v letnej sezóne aj tam môže byť milión ľudí. Niežeby ľudí nemáme radi, ale láka ma súkromie, vlastný priestor, len ja, stan a okolitá príroda, maximálne tak ešte možno manžel a pes.
Začala som uvažovať. Stanovanie na divoko? Hmmm, dobrodružstvo? A tu mi facebook začal ponúkať stránku humnokemp. Humno sme mali aj u starej mamy, znelo to lákavo, vrátiť sa do detstva. Začala som študovať, čo to humno teda je. Vlastne kempovačka na divoko, ale legálne so súhlasom majiteľa pozemku. Nepoznám zatiaľ nikoho, kto by mal stránku odskúšanú, treba však skúšať nové veci a dať priestor dobrým novým nápadom. Prechádzam humná na lúkach, vo viniciach, pri vode… A keďže je leto – voda znie priam božsky. Stačí už len presvedčiť manžela.
Ženské zbrane
„Tak mi napadlo…“ prisadám si k Ľubkovi na gauč a prstom mu jazdím po ruke a tvárim sa hanblivo.
„…nemáš niekedy chuť to robiť tak, ako keď sme boli mladí?“ získavam jeho pozornosť.
„Veď vieš, tak, spontánne a vášnivo, niekde mimo spálne?“ získavam jeho záujem.
„Noooo, ja som za.“ s úškrnom sa nakloní, aby ma pobozkal.
„Super, vezmi kempingové vybavenie, vyrazíme v sobotu!“ vyskočím z gauča a opúšťam miestnosť. Z obývačky počujem len zmätené „Ale? Čo?“
Párnické rybníky
Na začiatok nechceme ísť ďaleko, aby sme mali možnosť úniku. Vyhrávajú Párnické rybníky. Od Žiliny to máme fakt za humnami. Zaplatím symbolický poplatok a čakám. Žiadosť o rezerváciu humna je okamžite schválená. Banka trochu zlyháva a platba neprechádza v systéme ako by mala, píšem e-mail. Chytá ma panika, či nejde o podvod, avšak hneď sa mi na mail ozýva Kristína, posielam detail platby, želá pekná stanovačku a uisťuje ma, že na humne nás čakajú.
Tak teda vyrážame. Voláme majiteľovi pozemku – je v Tokiu. Zamýšľame sa nad dnešnými technológiami. Borisa z Tokia počuje môj manžel akoby stál hneď pri ňom. Dáva nám kontakt na otca, ten je zaneprázdnený a tak volá kamarátovi, aby nám prišiel otvoriť bránu k rybníku.
Napokon všetko dobre klaplo a dostávame sa na pozemok, rozkladáme stan, obavy sa rozplynuli, budeme mať kde večer zložiť hlavu.
Skoro ako v Chorvátsku 🙂
Berieme Heidi a vydávame sa na expedíciu okolo Párnických jazier. Vedie tadiaľ krásne značený nenáročný chodník s náučnými tabuľami. Otvorili ho v roku 2016. Vlastne sa cítime skoro ako v Chorvátsku, len kúsok bližšie. Hold, tento rok sme do Chorvátska netrafili. Trasu si možno aj predĺžiť, keďže okolo takmer každého rybníka existuje chodník, ktorý sa dá prejsť.
Párnické rybníky vznikli v dôsledku ťažby štrku (1957 – 1997) a tvorí ho 21 jazier a jazierok, ktoré zaberajú 42 hektárov. Na trase sa nachádza i ekocentrum Pod širákom, kde si môžete vyskúšať ako funguje dendrafón, pocítiť na vlastnej koži pocitový jelení chodník, vyskúšať si priradiť vajíčka ku vtákom, obzrieť si zblízka hmyzí hotel. Prechádzať budete i cez pontónový most, čo vie zaujať isto deti.
Je tu pokoj a ticho, nikoho sme nestretli hoci bol krásny slnečný deň. Miesto nie je ešte objavené a prefláknuté turistami. Akurát kde tu na brehu bol rybár, ktorý čakal na svoj životný úlovok. Pri rybníkoch sú i lavičky, kde si viete oddýchnuť a vychutnávať si panorámu so Šípom v pozadí.
A prečo je vlastne Párnica Párnicou?
Údajne je to od prameňa teplej vody, ktorý sa nachádza za obcou smerom na Zázrivú. Ani počas zimných mesiacov tu voda nezamŕzala a parilo sa z nej.
Po príjemnej prechádzke sa vraciame na naše súkromné stanovacie miesto, využívame altánok pri rybníku, hráme karty, meno – mesto – zviera – vec, aj hru o prírode, kde si musíš zapamätať, čo najviac vecí z kartičky za 10 sekúnd. Smejeme sa na našej neschopnosti a nahlas premýšľame ako by nás malé deti isto v tejto hre natreli.
Uvažujeme čo s večerou. Brali sme aj plynovú bombu a ešusy, ale vyhráva pohodlnosť. Aspoň si obzrieme Dolný Kubín. Ľubko našiel na HappyCow aplikácii vegánsku reštauráciu „U Danky„. Objednávame palacinky, lipovú a skorocelovú limonádu a odporúčame všetkými desiatimi, choďte sa najesť k Danke, keď tam budete.
Zvečeriava sa. Rozkladáme deku vedľa stanu, ležíme vedľa seba a nad nami je tisíchviezdičkový hotel. Začína byť chladno. Kašlať na konvencie, široko-ďaleko nikoho a tak do sandálov obúvam ponožky na model českého turistu. I o tom je sloboda, robiť si čo chceš, samozrejme v rámci všetkej počestnosti a slušnosti. V záchvate šialenstva Ľubko navrhne, aby sme prespali len pod širákom, avšak pri predstave, že budú po mne liezť chrobáčiky, ma zamrazí. Pes tiež protestuje, sme mäkkí, doma má vlastný pelech, ale aj tak mu dovolíme vyskočiť si na posteľ.
Zaliezame teda do stanu a okolo polnoci zaspávame. Jasné, že posteľ a wellness, kde by Ťa obstrekovali trysky, by bol lepší pre Tvoju chrbticu, ale stanovačka má jednoducho niečo do seba. Budíš sa ráno o piatej za spevu vtákov a kikiríkania kohúta, si dolámaný akoby Ťa mučili a lámali v kolese. Ledva sa posadíš v stane, ale potom odzipsuješ okraj stanu a pred Tebou je rybník za úsvitu a všetko okolo tak upokojujúco zelené….
