Zrazu zvoní telefón. Sused volá, že je tu jar. „Teraz v januári?“, pýtam sa: „keď treba gaučovať, kŕmiť sa a vylihovať? Neverím.“
A naozaj. Vonku ako na Veľkú noc. Už keď ráno vystrčím nos z dverí, ovanie ma niečo nové. Sadám na bajk a idem si to užívať. Teda robotu. Príroda sa prebúdza. Počujem vtáky štebotať. Zvieracej reči nerozumiem, nie som si istý, čo mi chcú povedať. Ale určite to bude niečo ako: „Bez obáv, vyhoríš. Aj my sme sa nechali nablázniť a kvákame tu ako blázniví. O chvíľu primrzne a zalezieme znovu pod duchny.“
Na obed mi nedalo a dal som hrádzu. Veď poznáte to. Najprv bike, potom práca. Čo keď tu tá jar naozaj je a ja ju presedím niekde v pakárni, v kancli za kompjútrom. Vybral som sa nakrátko k Dunaju a veru. Nastala zmena.
[pl_section section=“popthumbs“ id=“191714471″]
Jar je tu. Hoci na chvíľu. A mne sa chce kričať. Konečne. Slnko je najlepší štartér. Tak vytiahnite tie zadky z gaučov, vyleštite tenisky, operte staré prepotené tričká, naolejujte bicykel, môžte aj linoleum. Urobte hocičo, len si to užite. Prestaňte sa vyhovárať a vybehnite von. Slnko sa vám odmení. 🙂
[pl_section section=“text“ id=“1115720850″]
[pl_section section=“widgets“ id=“1390819366″]
