Naša kamarátka Ľudmila Burjanová s jej tímom rozvíjajú v deťoch cez školské súťaže MAKS, MAKSÍK, VŠETKOVEDKO, MATEMATICKÝ KLOKAN a EXPERT geniality show logické myslenie, schopnosti a talent už 25 rokov. Za tú dobu si súťažné úlohy z Talentídy vyskúšalo viac ako milión detí. Priznám sa, aj ja sa rád, hoci v pokročilom veku, otestujem či mi to ešte trochu páli. Aspoň tak, ako deťom na základných školách. Pri tomto peknom jubileu sme sa rozhodli Ľudku trochu vyspovedať. O dobrodružstve myslenia, o objavovaní talentu, o matematike a hrách …..
Ako vznikla myšlienka robiť súťaže pre deti?
Toto je otázka do veľmi vzdialenej histórie (smiech). Učiť deti zábavnou formou bolo naším snom už na výške. Ako vysokoškoláci sme začali organizovať Pikomat, ktorý na našu veľkú radosť prežil dodnes, hoci ho už organizujú úplne iní ľudia. Našou prvou „profesionálnou“ súťažou bol MAKS, postupne vznikali a rozrastali sa i ďalšie súťaže.
Ty si už aj ako vysokoškoláčka bola v tomto smere aktívna?
Mala som to šťastie, že som sa dostala som sa do skupiny ZAMAT (zaujímavá matematika), ktorú viedol Peter Cvik. Peter dal dokopy skupinu študentov, vzdelával nás v pedagogike, psychológii, histórii, učil nás robiť matematické rozprávky. Všetci sme viedli matematické krúžky pre deti, robili matematické tábory. Tu niekde treba hľadať začiatky toho, že sa snažím robiť matematiku hravou formou. Som vďačná ľuďom okolo ZAMATu a neskôr profesorovi Milanovi Hejnému, ktorí mi dali šancu ešte počas štúdia nazrieť hlbšie pod pokrievku učiteľského povolania a veľmi veľa ma naučili.
Bola si učiteľkou na druhom stupni a na strednej škole. Prečo teda i súťaže pre prváčikov?
V druhej polovici osemdesiatych rokov som bola na materskej a vtedy som začala vymýšľať úlohy pre svoje malé dcéry, ktoré som skúsila poslať do časopisu Včielka. Nakoniec z toho vznikol celoročný seriál úloh pre malé deti. Také matematické rozprávky. A zdá sa, že sa deťom aj ich rodičom celkom páčili.
Na súťažiach MAKS a MAKSÍK je sympatické to, že ich deti riešia v pohodlí svojej detskej izby. Hlavne MAKSÍK často stmeľuje celú rodinu.
To je niekedy chápané aj kontroverzne a niektorým učiteľom prekáža, že „dieťa to rieši spolu s rodičmi“. No ja na to hovorím: Veď to vôbec nevadí. Lebo pokiaľ rodičia neprezradia deťom riešenie, iba si s nimi úlohy prečítajú a potom pri nich sedia, počúvajú, ako ich deti riešia a pýtajú sa: Ako si na toto prišiel? Ako ti toto napadlo? je to podľa mňa úžasne zmysluplne strávený čas s vlastným dieťaťom alebo vnúčaťom. Dieťa napríklad vidí i to, že ani rodič nevie hneď odpovedať, že si tiež musí niečo vyskúšať, popremýšľať. Často ju úsmevné, čo do toho procesu dospelí vnesú. Niekedy totiž nad úlohami až toľko špekulujú, že sa im podarí deti zmiasť. Potom nám volajú alebo píšu: „Náš syn to vyriešil presne tak ako vy, to ja som ho doplietla.“
Čo si myslíš o tom, ak deti súťažia vo dvojiciach?
Pre deti je obrovským prínosom každá šanca učiť sa pracovať v tíme. Dvaja sa musia dohodnúť na správnom riešení. Ak majú rozdielny názor, vyvstáva problém, ako presvedčiť toho druhého, že práve mnou navrhované riešenie je správne. Učia sa argumentovať, vysvetliť svoj postoj, svoju úvahu. A z tej ekonomickej stránky – pre mnohých sa stáva súťaž prístupnejšou, lebo platia len jedno štartovné.
Talentída je známa svojou dennodennou komunikáciou so „svojimi“ deťmi, prípadne ich rodičmi či učiteľmi.
Ozaj sa snažíme odpovedať na každú otázku, mail či telefonát. Niekedy to nie je ľahké, lebo rodičia ťažko nesú, keď dieťa stratí v súťaži nejaké body a chcú nám vysvetliť, prečo malo ich dieťa v tom či onom príklade chybu, prečo to tak či onak pochopilo a presvedčiť nás, aby sme mu tie body predsa len dali. V takýchto prípadoch sa zasa my snažíme vysvetľovať, že chyba k učeniu patrí – každý z nás robí chyby a učíme sa z nich. A lepšie je stratiť bod v MAKSÍKovi a naučiť sa, že musím pozorne čítať a odpovedať na to, čo sa ma pýtajú, ako prísť o prvé dôležité body až niekde na prijímačkách. Inak, práve v komunikácii s deťmi sa často podpisujem ako Maksík či Všetkovedko. Už sa mi však stalo, že som sa v zamyslení takto podpísala aj pani učiteľke (smiech).
Čo hovoríš na hlasy, ktoré považujú súťaživosť na školách za škodlivú?
Vždy boli hlasy aj za, aj proti. Ako vo všetkom. Myslím si, že deti majú súťaživosť prirodzene v sebe. Radi sa porovnávajú, radi sa pretekajú kto dobehne prvý, kto lepšie trafí loptou… Cieľom školských súťaží nie je túto súťaživosť v nich stupňovať. Stále sa snažíme dieťaťu i rodičom vysvetliť, že podstatnejšie ako víťazstvo je niečo úplne iné. Že ide o to, aby dieťa odkrylo svoje vlastné rezervy, niečo nové ho zaujalo, aby zažilo radosť z vlastného objavu. Byť prvým a získať cenu je len čerešničkou na torte. Práve preto dostávajú diplom a malý darček úplne všetci súťažiaci.
Odkiaľ berieš nápady na úlohy s príbehom?
Ja som ešte v ZAMATe pochopila, že úloha v príbehu je pre deti stokrát zaujímavejšia a aj mňa to viac baví. V súťaži MAKSÍK si premyslím príbeh a deťom jedno kolo vopred napíšeme, na akú tému majú nakresliť obrázky. Potom sa snažím domyslieť príbeh a matematické úlohy tak, aby korešpondovali aj s obrázkami detí. Nie vždy sa to celkom ide a často sa aj natrápim. Ale na druhej strane tie úžasné detské kresby sú taká inšpirácia, že mi napadnú veci, ktoré by mi bez nich ani na um nezišli. Teší nás, že viacerí učitelia nás žiadajú, aby sme vydávali zbierky našich starých úloh, z ktorých by mohli pri vyučovaní čerpať.
Proces vzniku dobrej súťaže so zaujímavými súťažnými otázkami nie je ľahký. Aký veľký je tím, ktorý na tom spolupracuje?
Talentída má stabilný počet ľudí a každý z nich robí veľmi špecifickú odbornú prácu. Som veľmi rada, že mám okolo seba taký skvelý tím. No sami by sme na to množstvo úloh nestačili, preto je náš externý tím prispievateľov naozaj veľký a nie je zďaleka taký uzavretý, ako by sa mohlo zdať. Sú to učitelia, ktorí sú s deťmi každý deň, no máme i vysokoškolských učiteľov. Ak majú byť otázky zaujímavé, je dobré, ak je kreatívnych prispievateľov čo najviac. Treba sa vedieť populárnou formou spýtať na veci rôznych vedných odborov.
Vaše súťaže nie sú len matematické. Ako si deti poradia s takým Všetkovedkom?
Veľmi dobre, napriek tomu, že odpovede na mnohé otázky nenájdu v učebniciach. Zastávame názor, že dieťa sa neučí len v škole. A deti to potvrdzujú. Aj malý školák už dokáže chodiť po svete s otvorenými očami a vnímať, čo sa okolo neho deje.
Stretla som sa s tým, že absolventi strednej školy si do prihlášky na VŠ vpisovali aj ocenenie z medzinárodnej súťaže Matematický klokan. Je to taká prestížna súťaž?
Neviem, či ju nazvať prestížnou, v každom prípade je to najväčšia medzinárodná súťaž, ročne ju rieši takmer 6,5 milióna detí zo skoro 70 krajín sveta. Už aj jej príprava prebieha na platforme celosvetovej spolupráce. Všetky zúčastnené krajiny posielajú do istého termínu medzinárodnému kolégiu návrh úloh do všetkých súťažných kategórií. Výber súťažných úloh prebieha na jeseň na konferencii, kde sa stretnú zástupcovia zo všetkých „klokanovských“ krajín. Výsledkom takejto ozaj poctivej trojdňovej medzinárodnej spolupráce sú súťažné úlohy, ktoré budú v marci nasledujúceho roka riešiť milióny detí na celom svete.
To sú otázky vo všetkých krajinách rovnaké?
V prevažnej väčšine áno. Každá krajina má však právo upraviť prípadne vymeniť úlohy, ktoré nezodpovedajú ich národnému kurikulu. Na tej medzinárodnosti je nádherné aj to, že máte šancu vidieť svoju úlohu napríklad v portugalčine alebo ruštine. Naša krajina má v Klokanovi aj isté prvenstvo. Ako prví sme začali a stále sme jedni z mála, ktorí ponúkajú túto súťaž i prvákom. A pretože nevedia ešte dobre čítať, učitelia im úlohy predčítajú.
Ak by si mala dať rodičom dve tri dobré rady ako vychovávať ( k čomu viesť) svoje dieťa, čo by to bolo?
To je dosť zásadná otázka na stručnú odpoveď :-). Ja ako matka som sa snažila veľa času tráviť so svojimi deťmi. Zmysluplne prežitý čas je to najlepšie, čo deťom môžeme dať. Deti vidia naše reakcie, postoje… Ale súčasne treba dať deťom aj slobodu, šancu naučiť sa samostatnosti a možnosť robiť chyby. A hlavne ich stále veľmi ľúbiť.
Prajeme veľa úspechov do ďalších 25 rokov
