Ešte existuje 
to staré rádio, hrdina mojej poviedky z minulosti. Vlastne hrdinom bol môj dedko, práve na všetkých svätých som si na neho spomínal. Alebo som to bol ja, ten hrdina? 
Snáď len stručne: Ako malý, prišiel som domov zo školy hodne nahnevaný. Na všetkých, na celý svet. Dedko mi ukázal miesto, sadli sme si pred rádio. Práve pred toto rádio Vysvetlil mi, že na svete je veľa, veľmi veľa staníc, ktoré vysielajú. Jedna hrá peknú melodickú hudbu, ďalšia správy, na ďalšej niekto trieska do bubnov, na ďalšej niekto trieska do niečoho iného… ale nie sú to stanice, kto rozhoduje o tom, čo budem počúvať. Som to ja, kto otáča gombíkom na rádiu
Keď tak na rádio po rokoch pozerám už ani neviem, na čo všetky tie gombíky slúžili. Ale ten príbeh, až po rokoch zisťujem prečo si ho pamätám 
——–
PS: medzitým prišla potopa nie sveta, len kuchyne a rádio sa nenávratne rozpadlo. Som veľmi rád, že sa mi ešte predtým podarilo urobiť foto. Pri súčasnej úrovni techniky to svojmu synovi, či vnukovi, ťažko takto pekne vysvetlím
