Žeravý jed hnevu.
Keď nás druhí donútia, aby sme sa na nich hnevali – na ich drzosť, nespravodlivosť, bezohľadnosť‚… až potom nad nami získavajú moc, rozmáhajú sa v nás a zažierajú sa do našej duše, pretože hnev je ako žeravý jed, ktorý rozkladá všetky mierne, jemné a vyvážené city a okráda nás o spánok. Nemôžeme spať, rozsvecujeme svetlo a hneváme sa na ten hnev, ktorý sa v nás uhniezdil ako cudzopasný škodca, ktorý nás vysáva a oslabuje. Sme rozzúrení nielen pre tú škodu, ale aj preto, že sa v nás rozvíja úplne sama, pretože pokým sedíme na okraji postele s rozboľavenými spánkami, vzdialeného vinníka sa rozkladná sila hnevu, ktorej obeťou sme sa stali, ani len nedotkne.
Hľadáme možnosť uškodiť tomu druhému a nastoliť mu tak rovnováhu utrpenia. Však my si tú rolu vymeníme, myslíme si nazlostene a kujeme celé noci slová, ktoré v tých druhých budú mať účinok zápalnej bomby, takže teraz to bude on, v kom budú besnieť plamene rozhorčenia, pokým my, upokojení škodoradosťou, si budeme spokojne veselo popíjať kávičku.
Môžeme si byť istí, že keď na smrteľnej posteli budeme bilancovať – tá časť bude chutiť horko ako kyanid, že sme príliš veľa sily a času premrhali tým, aby sme sa hnevali a druhým to odplácali v bezmocnom tieňovom divadle, o ktorom vieme niečo len my, ktorí sme ho bezmocne pretrpeli. Prečo nám rodičia, učitelia a vychovávatelia o tomto nikdy nič nepovedali? Prečo nám nikdy nikto nepovedal o jeho obrovskom dosahu? A nedali nám pre túto záležitosť kompas, ktorý by nám mohol pomôcť vyhnúť sa tomu, aby našu dušu zničil neužitočný, sebazničujúci hnev?
Keby len tieto myšlienky človeka oslovili, kniha by stála za prečítanie.
Pred desiatimi rokmi mi kamarát- šéfredaktor významného denníka odporučil, že ak nechcem prísť o zdravý rozum, nech radšej nečítam politické správy a diskusie. Keď pozerám na nárast agresivity, tupej útočnosti, zaslepenosti a hlúposti, ktorá zo dňa na deň v médiách, v politike, na internetových diskusiách a v sociálnych sieťach stále viac graduje v snahe udrieť toho druhého čo najviac, tak kniha by mala byť povinným čítaním. Je to ako kolektívna metastázovaná rakovina, ktorá zožiera náš život.
Posledný vlak do Lisabonu je beletria. Nádherná beletria o postojoch a životných cestách. Kniha sa však nečíta ľahko. Autor totiž očakáva, že čitateľ bude trochu aj premýšľať. 🙂
Pascal Mercier otvára mnohé zásadné témy a hlbšie otázky. Žiadne povrchné postoje. Indeep. Počítaníčko, aké som si už dávno tak nevychutnal.
Vyšlo v edícii Premedia.
A čo môžme (okrem prečítania si tejto dobrej knižky) urobiť my?
Skúsme dnes vyjsť v ústrety kamarátovi, susedovi, kolegovi… Skúsme sa na niekoho usmiať a vytvoriť dobrú náladu. Namiesto hejtovania, šírenia nenávisti, hoaxov a hlúpostí skúsme radšej pochopiť postoj toho druhého. Skúsme niekomu pomôcť. A tak pomôcť aj sami sebe.
Aby sme mali dobrý pocit z každého dňa. 🙂
