Ak sledujete vedomostné súťaže v televízii, tak možno i vám padla do ucha odpoveď na otázku, aké má súťažiaci záľuby. Najčastejšou odpoveďou je turistika. Až nadobúdam dojem, že sme všetci vyznávačmi pohybu, zvedavosti, poznávania… Nech je tomu tak alebo onak, faktom je, že aj v mojom okolí sledujem zvýšený záujem o turistiku najmä u ľudí v mojom, teda pokročilejšom veku. Sú medzi nimi takí, ktorí turistike prišli na chuť ako dôchodcovia, ktorým to poradil lekár, že je to aktivita prospešná zdraviu, ale dosť je nás aj takých, ktorí sme sa k turistike vrátili po nejakom tom rôčiku lenivosti. Možno sa za takým skrýva túžba vrátiť sa do mladých liet.
Turistika
Keďže ako dôchodcovia máme čas a zatiaľ ešte i zadarmo vlaky, škoda je nevyužiť slnečné dni na potulky prírodou, ale i mestami a dedinami, spoznávať miesta, ktoré sme doteraz nevideli na vlastné oči, nepočuli na vlastné uši, nevychutnali všetkými zmyslami, na ktoré nás vedie prirodzená človečia zvedavosť.
Plešivec
V stredu 9. februára vládlo krásne slnečné, priam jarné počasie. Rýchlik nás doviezol do Plešivca. Len čo sme vystúpili z vlaku, pohľad mi padol na hotel. No, dnes je to už iba „hotel“, ale pred viac ako dvoma desaťročiami, v apríli 1991, sme tam pobudli s priateľmi z Čiech a pomotali sme sa po okolí. Ako vyzerá „hotel“ dnes, vidíte na fotografii. Je to jeden z príkladov, že náš cestovný ruch nepadá iba kvôli vírusu.
Plešivec sme prešli od stanice do centra a som smutný zo vzhľadu mesta, či vlastne dnes už iba dediny, hoci vedenie obce vyvíja snahu o opätovné získanie mestských práv. Staré domy majú síce zaujímavé fasády, ale väčšina z nich akoby nemala majiteľa. Pritom Plešivec má predpoklady byť turistickým centrom najmä vďaka okolitým jaskyniam i historickým pamiatkam. A aj vďaka vlastnej histórii.
História Plešivca
O histórii Plešivca nájdeme dostatok informácií na obecnej stránke. Názov dostal po blízkych „plešatých“ vrchoch od ľudí, ktorí sa tu usadili už niekedy v 12. stor. Už koncom nasledujúce storočia nadobúda mestský ráz a okrem kláštora tu stál i hrad. V roku 1328, presne 21. apríla, sa stali obyvatelia oficiálne mešťanmi, keď im kráľ Karol I. Róbert udelil mestské privilégiá podľa vzoru Krupiny. V nich bolo i hrdelné právo, voľba vlastných richtárov a každý štvrtok sa tu mohol konať jarmok. K tradičnému dobytkárstvu pribudlo pestovanie ovocia, remeslá a neskôr i železiarstvo. Ako tomu v dejinách býva, aj v Plešivci sa striedali roky prosperity s úpadkom. Ťažkým úderom boli nájazdy Turkov v 16. a 17. stor., kurucké povstania i epidémie moru a cholery. V roku 1716 začali stavať župný dom, v ktorom sa už o tri roky, 3. júna 1719, konalo župné zhromaždenie. 1785 sa gemerským župným sídlom stala Rimavská Sobota, ale po smrti cisára Jozefa II. sa župné úrady vrátili do Plešivca.
Dramatické dni sa spájajú s revolúciou v meruôsmom roku, keď v Plešivci väznili troch významných slovenských vodcov Štefana Marka Daxnera, Ján Francisciho – Rimavského a Michala Bakulíny. Už pre nich stavali šibenici, ale keď sa zvrtla situácia na bojisku, dostali sa na slobodu.
Koncom 19. stor. sa stal Plešivec dôležitou železničnou križovatkou, ale centrom župy sa v roku 1898 stáva opäť Rimavská Sobota a župný dom v Plešivci prešiel do súkromných rúk.
Centru Plešivca dominuje kostol, ktorý dnes patrí reformovanej kresťanskej cirkvi. Jeho základy siahajú do 13. stor. a boli v ňom odkryté cenné fresky. Samostatnú zvonicu k nemu pristavali v roku 1748.
Gemerská Hôrka
Mostom prejdeme ponad Slanú a na jej pravom brehu je nielen križovatka ciest, ale i turistických chodníkov. Hore na planinu Koniar smeruje zelená značka, my dáme prednosť žltej po asfaltke do Gemerskej Hôrky. Aj táto dedina sa môže pochváliť dlhou históriou siahajúcou do 11. stor. Môžeme sa o tom presvedčiť na obecnej stránke. Z novodobou históriou sa spája rozvoj papiernického priemyslu, na ktoré nadviazala švédska firma Essity.
Krasové javy Hôrky
Miestni turisti iniciovali zriadenie náučného chodníka Krasové javy Hôrky. Slávnostne ho otvorili 7. mája 2011, má dĺžku necelých 9 km a dá sa zvládnuť za 2 – 3 hodiny. Začiatok nájdeme pri penzióne Skalná ruža.
Informačné tabule sú stručné, ale výstižné a každý návštevník dostane pestrú zmes základných informácií hlavne o krasových javoch (škrapy – ľudovo „čertove brázdy“, závrty, jaskyne, slepé údolia, vyvieračky…), ale i o pestrej teplomilnej flóre a faune, ktorá je viazaná na vápencové podložie.
Plešivec Muráň
Za symbolickou drevenou bránou je „tunel“ – v úvodzovkách preto, že ide vlastne o podjazd pod železnicou, ktorá vedie z Plešivca na Muráň. Začali ju stavať v marci 1893, už o polroka stavbári hlásili hotovo a 21. novembra sa konalo slávnostné otvorenie 40 km dlhej trate. Úctyhodné dielo v náročných horských podmienkach. Súčasní stavbári – najmä diaľnic – by sa mali svojich kolegov spred 129 rokov opýtať, ako na to. Pritom vtedajší stavitelia mali k dispozícii len základné mechanizmy – čakany a fúriky. Práve asi 400-metrový úsek s prevýšením 41 m bol z hľadiska výstavby najťažším, keďže ho bolo treba doslova vyrúbať okrajom planiny Koniar.
Príjemný výstup lesným chodníkom nás privedie na Hôrku (359,4 m n. m.). Z jej škrapmi zbrázdeného vrcholu sa otvárajú výhľady do údolia Slanej, na planiny Slovenského krasu a na obzore dominuje zasnežený chrbát Volovca. Keďže Hôrka je dnes najvyšším bodom našej dnešnej túry, „vrcholovô“ v podobe pohárika zdravej slivovice si azda zaslúžime.
Z Hôrky zbehneme do sedla medzi ňou a vlastnou planinou Koniar. Odtiaľto sa po miestnej značke môžeme vrátiť na začiatok náučného chodníka alebo prejsť na zelenú značku, ktorá vedie celou planinou. Po nej by sme sa mohli dostať až k Ochtinskej aragonitovej jaskyni, ale na to by sme potrebovali asi šesť hodín chôdze. My sme skromnejší. Z lesa vyjdeme na okraj polí. Podľa početných posedov tu zrejme nie je núdza o zver, predpokladám najmä srnčiu a diviačiu.
Čertova diera
Zídeme do „slepej dolinky“ zarastenej stromami a krovím. Slepou je preto, že dažďové vody sa po pár metroch strácajú v podzemí – v Čertovej diere, dnes zamrežovanej. Ide o typický príklad ponoru. Tajomným podzemím sa voda dostane na povrch až na druhej strane Hôrky vo vyvieračka Forrás. Žiaľ, zamyslenie nad prírodným javom narúša neporiadok – plastové fľaše, plechovice, igelity, i celé vrecia s odpadkami, ba i vyhodená chladnička. Celé desiatky rokov sa o tom hovorí a píše a napriek tomu sa nájdu „neznámi jednotlivci“, ktorí okolo seba šíria bordel.
Určite to nie sú mimozemšťania. Vari jediný spôsob, ako ľudí naučiť slušne žiť a vážiť si svoje životné prostredie, je natiahnuť ich na dereš a vyťať nasolených päťadvadsať. Pravda, najprv tých hlupákov musíme prichytiť pri čine a aj potom pri benevolentnosti našich úradov sa to možno skončí pohrozením: No, no, no… Však dnes vás skôr „ukameňujú“ za vyjadrený názor ako za evidentný prehrešok voči slušnému spolunažívaniu.
Spomienka na Jula Satinského
V súvislosti s Čertovou dierou som si spomenul na Jula Satinského, s ktorým som kedysi robil rozhovor. Keďže bol známy aj ako turista, prešli sme aj na túto tému. Vtedy mi navrhol, aby som mu dal dohromady miesta, ktoré majú čertovské názvy. Je ich naozaj dosť: Čertova skala, Čertova dolina, Čertova svadba, Čertova pec… Prešiel som turistické mapy celého Slovenska, ale skôr ako som mu ten zoznam mohol poslať, slovenskom obletela smutná správa o jeho úmrtí. Čertovské rozprávky, ktoré plánoval napísať, sa už k deťom nedostali.
Vrátili sme sa do Gemerskej Hôrky a pokračujeme po žltej značke cez dubové lesy do dedinky Meliata. Aj ona je známa písomne už od roku 1243, pričom niektoré zdroje uvádzajú už rok 1226. Dominuje jej kostol na výraznom návrší. Centrum dediny je čisté, s nevšednou výzdobou v podobe samorastu a dreveného „vláčika“. Keďže je práve poludnie, ani my nezabúdame, že človek nie je živený iba turistikou.
Po osviežení sa ideme podívať k miestnej prírodnej zaujímavosti. Cesta vedie okolo zrúcanín starého mlyna. Škoda ho. Ale v dedine vidíme viac starších domov, ktoré by si zaslúžili, aby ožili skôr, ako sa na nich vyšantí neúprosný zub času.
Meliatským morom
V tejto chvíli by sme mohli povedať, že kráčame po dne mora či oceánu, ktorý sa tu vlnil možno pred 130 miliónmi rokov a geológovia ho nazvali Meliatským. Jeho zvrásnené usadeniny sú pamiatkou na život v pradávnom čase, ktorý sa nám predstavuje v skamenenej podobe. „Odkryv vrstevného sledu na ľavom brehu rieky Muráň, ktorý je typovým profilom Meliatskej formácie a Meliatika,“ čítame na informačnej tabuli pri vstupe na územie prírodnej pamiatky s rozlohou vyše 15 ha. „V odkryve vystupujú svetlé masívne hončianske vápence (anis) s polohami červených pelagických vápencov. Nad nimi sú červené bridlice, silicity a červené vápence (ladin), tmavosivé lavicovité vápence (karn – norik), slienité vápence, tmavé bridlice s polohami silicitov (vrchný trias – jura)“. Toľko suché geologické fakty. Kto chce vedieť viac alebo si ich trochu oživiť, nech si trošku „zagoogli„.
Ale krátka vychádzka k Meliatskemu profilu je príjemná aj pre bežného turistického návštevníka, ktorý nie je práve zdatný v geológii. Vody riečky sa ponáhľajú k cieľu, pri brehoch ich kryjú zvyšky ľadu, pod jednu z krýh sa pred nami skryl vrtký vodnár potočný (Cinclus cinclus). Samozrejme, parádnejšie tu môže byť v teplejšej časti roka, ale žiaľ tých turistických cieľov je aj na tom našom Slovensku akosi priveľa v porovnaní s počtom jarných a letných dní, či nebodaj víkendov.
Prielom Muráňa
Po návrate do dediny ideme dolu popri brehoch Muráňa, mostom prejdeme na pravý breh a po 350 m chôdze po mokrej lúke vchádzame do lesa. Rieka Muráň sa zahryzla do skál. Aby si našla tú správnu cestu, pomohla si meandrom. Na protiľahlom, ľavom brehu sú bralá vyššie, na našom síce o pár metrov nižšie, ale pôsobivo zarastené s girlandami papradí – sladičov.
Prielom Muráňa je samozrejme prírodnou pamiatkou na výmere 39,5 ha. Vek tohto kaňonu – od chvíle, čo sa rieka začala zarezávať v plochej krajine do podložia – sa odhaduje na dva milióny rokov. Okrem geologického či geomorfologického významu sa môže kaňon pochváliť aj nevšednou flórou a faunou, ako sa o chvíľu môžeme sami presvedčiť.
Zhruba uprostred prielomu sú na ľavom brehu zrúcaniny starej huty, ktorá je známa od roku 1773. Železná ruda sa tu v kopci Guba (322 m) však ťažila už skôr. Základom produkcie boli klince. Na našej strane brehu je studnička, momentálne bez vody.
V Prielome Muráňa je známych 15 jaskýň, z nich je najdlhšia Horná Mašianska jaskyňa s 93 m. Vchody do nich našli už ľudia doby bronzovej. Informačná tabuľa pri Hutnianskej jaskyni hovorí, že v nej našiel úkryt štáb ustupujúcej nemeckej jednotky.
Hutnianska jaskyňa
Uvedomujem si, že fotiť zvieracie exkrementy pripadá čudné, ale viem, že sú dôležitým dokladom o existencii niektorého z tvorov, ktoré sú tu doma, ale turistom sa neradi ukazujú na oči. Zvieratá si i takto vyznačujú svoj revír, ale o ktoré išlo v tomto konkrétnom prípade, môže určiť iba odborník. Ale aj ako laici sme sa potešili, keď sme našli stromy, ktorých kmene ohlodali ostré hryzáky bobrov.
V odborných publikáciách spred viac ako polstoročia sa dočítame, že bobor vodný bol u nás vyhubený už v druhej polovici 19. stor. Dnes sa však vracia do našej prírody a rieka Muráň mu zrejme poskytuje vhodné podmienky pre život. Jej vody sú priezračné, ale aj tu nájdeme stopy po necitlivom prístupe človeka, keď vo vode vidíme priplavené pneumatiky a „samozrejme“ rôzne igelity.
Hutnianska jaskyňa
Pri vchode do Hutnianskej jaskyne musíme bralnatý breh obísť krátkym výstupom a zostupom. Keď sa vody vymykajú z objatia skál, stopy starého náhonu svedčia, že tu kedysi stál mlyn, ktorý využíval silu vody aj na výrobu elektriny. Vchádzame do dedinky Bretka. Majú tu aj kúpalisko v trochu netradičnej polohe vedľa cintorína.
Niektoré domy sú pri rieke, iné – vrátane kostola (súčasného i zvyšky starého) – sú na skalách, ktoré – ako sa dozvedáme z informačnej tabule – je takisto pozoruhodný geologický výtvor. „Pred 21 miliónmi rokov bolo okolie Bretky plážou plytkého a teplého treťohorného mora Paratethys,“ dozvieme sa. „Neďaleké pobrežie tvorili druhohorné vápence, z ktorých sa do mora splavili drobné úlomky. Z nich sa vytvorili úlomkovité vápence na kostolnom vrchu. V mori sa darilo veľkým dierkavcom, ale aj lastúrnikom rodu Chlamys, Balanus, Flabellipecten, Terebratula a Ostrea (ustrice). Ich odtlačky sa v úlomkovitých vápencoch zachovali dodnes. Pretože sa vápence na tejto lokalite nachádzajú v typickom vývoji, v geológii sa nazývajú bretskými vrstvami.“
Takže pred viac ako dvadsiatimi miliónmi rokov by sme sa tu mohli slniť na piesočnej pláži a zaplávať si v teplej morskej vode. Celkom milá predstava, ale nám dnes postačí predstava o tých veľkých zmenách, ktoré sa odohrávali a odohrávajú na našej matičke Zemi.
Bretka
Aj Bretka patrí medzi staré gemerské obce. Prvá písomná zmienka z roku 1238 o nej hovorí ako o Beretke a tak ju volajú aj dnešní maďarskí obyvatelia dediny. Jeden z vynovených domov je skanzenom s ukážkami pôvodného života na dedine. Zvláštnu pozornosť venuje včelárstvu a podľa informácií na obecnej stránke je v skanzene možno i prenocovať.
Okolo Slanej do Tornale
Vraciame sa na ľavý breh Slanej a po rovnej asfaltke kráčame k hlavnej ceste a železnici. Staničná budova síce stojí a je na nej i nápis, ale odchody vlakom márne hľadáme. Chlapík spoza plota nám hovorí, že tú vlaky už dávno nestoja. Nevadí. O chvíľu máme autobus do Tornali. Hoci máme vyše hodiny do odchodu rýchlika, prednosť pred prechádzkou mestom dostáva posedenie pri zaslúženom pive v krčme Buck hneď pri železničnej stanici. Buck je zároveň aj turistickou ubytovňou.
To by azda na dnes stačilo. Pre tých, ktorým sa zdá, že do Prielomu Muráňa by bolo krajšie a zaujímavejšie ísť na jar alebo v lete, môžem sľúbiť, že do Slovenského krasu sa určite ešte vrátime a či bude konkrétnym cieľom práve tento jeho kút alebo niektoré iné, nie je až také podstatné. Zaujímavých cieľov je tu naozaj veľa.
