Étoile Bleue: Modrý hviezdny. Tak sa volá najdrahšie dielo maliara a sochára Joan Miró. ktoré predali na aukcii v New Yorku v roku 2012 za neuveriteľných 37 miliónov dolárov. Tento obraz bol namaľovaný v roku 1927 a bol tiež príčinou, prečo sme sa rozhodli s Miróovou tvorbou na priamo konfrontovať. Tiež preto, že najkrajší pohľad na Barcelonu je práve z terasy jeho galérie.
Joan Miró a Barcelona
Joan Miró sa narodil v Barcelone v roku 1893 do rodiny zámožného zlatníka a hodinára, ale našťastie jeho výtvarný talent hodinárske remeslo premohol. Veľkú časť svojho života prežil v Katalánsku. Barcelona a Katalánsko preň bola určujúcim bodom vesmíru nielen v osobnom živote ale aj v umeleckej tvorbe. Joan Miró je známy pre svoje abstraktné a surrealistické diela. Mnohé z jeho prác boli ovplyvnené katalánskou kultúrou a jeho záujmom o primitívne umenie a detské kresby.
La Masia, Harlekýn, Modré diery, Kretén a ochlpenie, či Kompozícia, to sú len niektoré názvy diel, pri ktorých človek musí žasnúť nad imagináciou a myslením tohto človeka. Miróove diela boli vystavované na mnohých významných umeleckých výstavách, vrátane Medzinárodnej surrealistickej výstavy v roku 1936 v Londýne.
Niektoré obrazy akoby prebúdzali Hieronyma Boscha v jeho apokalypsách, často líznuté Picassom, Massonom, Pollockom alebo Rothkom, a tie názvy, to istia.
Farbisté obrazy s rôznymi geometrickými a organickými formami na výrazných farebných plochách alebo totálnom chaose. Miróov detský svet fantázie prekračuje hranice bežnej abstraktnej tvorby, ale je plný symbolov a odkazov. Dominuje absolútne slobodná neviazaná osobnosť.
Zaskočí už rozsiahly triptych z roku 1968: Maľba na bielom pozadí pre celu samotára. Bol vystavovaný v Tate Modern a kladie viac otázok ako odpovedí. Na troch bielych plátnach nie je vlastne nič. Žiadna farba, žiadne formy. iba čierna linka na bielom podklade….
Podobný pocit vnorenia som mal v Paríži pri Monetových veľkoplošných leknách.
Maľba na bielom pozadí pre celu pustovníka
„To,…. čo… je?“ Už po prvých krokoch mi bolo jasné, že Jan tápe. Neveriacky pozerá na názvy obrazov a estetiku samotnú. Prvý krát otvoril seriózne ústa až pri tomto triptychu. Tri veľkoformátové gigantické plátna akoby človeka zavreli vo svojom vnútri. Niekoľko minút neveriacky pozeral na líniu čiary smerujúcej nahor.
Čo to Miró nakreslil? Čiaru cez vesmír alebo graf úspešného developera? Jedna linka odnikiaľ nikam do všetko pohlcujúcej prázdnoty. Treba to mať v hlave upratané. Vytvoriť takéto dielo a predať za milióny vyžaduje naozaj oslobodenú myseľ a najmä sebadôveru a odvahu. A to som už vedel, že toto Jan len tak nerozchodí a že si na to bude musieť sadnúť.
Modern Art
Miró je považovaný za jedného z najvýznamnejších umeleckých predstaviteľov 20. storočia a má zásadný vplyv na umenie dodnes. Bol veľký patriot a podporoval katalánčinu a kultúru.
Miró bol aj občiansky veľmi otvorený a angažovaný. V jeho neskorších dielach začal používať ako materiál odhodené veci dennej potreby vidiečanov.
Chápem, že umelec je niekto, kto napriek mlčaniu ostatných používa svoj hlas na to, aby niečo povedal. A vyžaduje sa pritom, aby to nebolo niečo zbytočné, ale užitočné pre ľudí.
Joan Miró, 2. októbra 1979
V roku 1975, keď bol už mimoriadne žiadaný, otvoril v Barcelone na vŕšku Montjuïc v krásnej budove od Josepa Lluísa Serta túto vlastnú nadačnú galériu, ktoré obsahuje množstvo jeho diel.
Jedným z nich je aj podobizeň španielskeho kráľa a jeho rodiny vytvorená z oja sedliackych vozov. Materiál mal tiež symbolizovať španielov. A toto dielo už vyžaduje nielen otvorenú myseľ ale snáď aj dosť odvahu. 🙂
His Majesty King and the family
Detský svet fantázie
Adrian Searle, kritik Guardianu napísal: „V tvorbe Joana Miró pulzuje sexuálna energia, zdanlivý chaos, humor, detská láska k prírode a kreativita. Miróovo umenie je farebné a špinavé, život potvrdzujúce a odporné, hudobné a trhavé, lyrické, ejakulačné a exkrementálne. Všade cítite penisy a pošvy, falusy a ochlpenie, prsia a gule, pery a oči, jazyky. Obrazy plné hláv a hviezd, s vtákmi a terčmi, príšerami, rybami, beštiárom šialenstva a všetko sa hemží humorom, ideami a myšlienkami. Aké krásne a znepokojujúce sú tieto obrazy; otriasajú mysľou aj okom.“
Osem dáždnikov
Dielo osem dáždnikov nastoľuje samo osebe veľkú otázku, kedy je umenie pre bohatého zadávateľa dosť veľké a monumentálne. Pripomenulo mi to Picassove obdobia potrétov bez tvárí. Keď mu vytrhol nedočkavý zákazník nedomaľovaný obraz bez tváre z ruky, asi si povedal, že ako umenie to takto stačí. Tak prestal na čas tie tváre maľovať úplne. Načo? Keď je to aj takto dobre. Obdobne tu.
Ak sa zdá zákazníkovi dielo za tie peniaze málo gigantické, stačí dole pripnúť došliapané krycie plachty a hneď je umenie väčšie. Samozrejme 9 dáždnikov nesmie chýbať. Chápem ideu, ale obávam sa, že toto ako umeleckú nadsázku viacerí nepochopia. 🙂
Konfrontácia s otvorenou mysľou
Chodiac po galérii približujeme sa s Janom k poznaniu. Toto nie je o výtvarnom umení samotnom. Obrazy, sochy, farebnosť, linka, harmónia, kompozícia sú len provokačný prostriedok k otvoreniu mysle návštevníka galérie. Brána do iných svetov. Žiaden stereotyp.
Núti ťa rozmýšľať inak, vidieť inak, vnímať inak a klásť si pritom otázku: „A prečo nie?“
Každé ďalšie dielo dlho a podrobne študujeme. Tie názvy sú vydarené. Nájdeme to tam?
Pohľad na Barcelonu z Montjuïc
Po dvoch hodinách vstrebávania si sadáme na terasu. Rozdýchavame Miróa. Jediná bariéra medzi nami a mestom je bazén a úplné ticho. Najkrajší pohľad na Barcelonu je práve z terasy galérie Joan Miró. Barcelona to je Sagrada Familia, Messi, Parc Guel, Gaudí, El Tibidabo, Picasso, ale aj Montserrat, more, pláže, hory…. a Miró.
Ticho si užíname až dovtedy, kým nepríde školský zájazd. Potom radšej utekáme.
Detská fantázia
Detská fantázia nemá hraníc ani obmedzení. Pokiaľ tú fantáziu život, škola a dospelí zákazmi, usmerneniami a príkazmi nezabijú. Aj preto Miró tak často odkazuje na deti a jeho nadácia podporuje kreativitu najmä u tých najmenších.
Každá minúta tejto návštevy stála za to.
Veľká časť galérie sa venuje workshopom a deti tu majú dvere vždy otvorené. Aj ja si jeden taký happening užívam. Prechádzam dlhú miestnosť ponorený až po plafón v oranžových balónoch.
No povedzte, kto to zažil? Pomaly sa predieram v balónoch, miestami strácam orientáciu a cítim potrebu objaviť čím skôr WC. Kde je sever? Ešte, že to nášho telekomunikačného operátora nenapadlo.
Joan Miró Foundation
Aha, starý dedo v balónoch. No a? V balónoch sa naplno vybláznim a reštartnem. Myslíte, že má význam navrhnúť Saganovi aby vysadol na bicykel a užil si to? Alebo horárovi, aby sa prešiel po hore? Po celodennej fuške toho majú plné zuby. Možno oni zreštartujú na dobrom pive medzi kamarátmi, s frajerkou, pri dobrej knihe, masáži, filme, na lehátku pri mori…
Reštart nemusí znamenať len zdolávať výzvy v 7 kopcov 3 jazerá či naháňať kilometre v Kardionápravníku. Príroda a pohyb liečia. Ale to občas aj umenie, dobré pivo a partia. Kvalitu života dodávajú jedinečné zážitky a vzťahy.
A o tom je restartnisa. Tešiť sa na život, nové výzvy, mať radosť z každej minúty. Kedysi mi kamarát povedal: „Nedá sa žiť celý život v eufórii.“ Dodávam: „Celý nie, ale čím viac áno.“
Žiť na tomto svete je úžasné a netreba veľa. Tie najdôležitejšie veci nestoja veľa peňazí. Ak máš partiu, ciele, výzvy, impulzy a vieš si užívať život. A taký deň sme dnes s Miróom prežili.
Po troch štyroch hodinách z galérie vychádzame. Ešte nás čaká Castell de Montjuic, ale dlho sa nezdržíme. Ak sa chcete dostať na vrchol, nechoďte pešo. Nie je to tak blízko, ako sa podľa mapy zdá. Od galérie ide hore lanovka alebo autobus.
Castell de Montjuïc
Bývalá vojenská pevnosť Castillo de Montujic slúžila kedysi na ochranu prístavu. Dnes je v nej múzeum. Nejdeme dnu. Sme naladení inak. Po Joanovi sa nám zdá všetko akési príliš realistické, príliš ordinary. Pokocháme sa morom, zopár selfie na kanóne a uháňame na niekoľko tapas a katalánsku lahvinku červeného.
