Mohli by sme s mojím mužom hrdo prehlásiť, že skialpu sa venujeme už štvrté desaťročie a nebolo by to zavádzanie. Pravda je však taká, že niekedy okolo roku 1982-3 nás zobral miestny Tatranec Gálfy junior na netradičný výšľap na Zbojnícku chatu, aby nás zasvätil do tajov nového krásneho športu, ktorému sa už dlhšie aj s bratom venujú. Sezóna skialpových nadšencov zvykne byť nabitá. Už vtedy mali pojazdené svahy našich aj rôznych sovietskych veľhôr a nadšene o tom rozprávali. Požičali nám lyže s nejakým smiešnym viazaním, ktoré sa dalo vyklápať. Ten štýl, akým sme po prvý raz v živote zlyžovali neupravené svahy „ganerála“ vo Veľkej Studenej, radšej nebudem komentovať. Pekný pohľad to asi nebol, ale prežili sme 🙂
V každom prípade nám tento šport učaroval, lebo sa v ňom sľúbila naša láska k horolezectvu, lyžovaniu a najmä slobode, ktorú hory poskytujú.
Prišli však deti a tak sme takmer štvrťstoročie strávili s nimi na zjazdovkách (na skialp sa dal nahovoriť len syn a dosť rýchlo ho to prešlo, snowboard vyhrával). Svojej záľube sme sa venovali len sporadicky, keď sa zadarilo utrhnúť. O to viac nám to vždy chutilo. Kým všetky deti odrástli a my sme sa nadobro odsťahovali zo zjazdoviek, zo skialpu sa stal masový šport. Niekoľko posledných rokov teda dobiehame zameškané a snažíme sa byť aspoň 30-40 dní za sezónu na lyžiach. Celkom sa to darí, aj keď táto sezóna bola naozaj dosť špecifická.
K tomuto blogu ma doslova dokopal Petere Ertl, za čo mu nakoniec ďakujem, lebo mi jeho písanie spríjemnilo jeden upršaný , chladný májový koronadeň. Pre mňa pekné spomienky a psychohygiena, pre znalca problematiky nič nové pod slnkom, ale pre začiatočníka to môže byť pokojne sprievodca terénmi, ktoré stoja zato navštíviť na lyžiach.
Rakúske začiatky sezóny
Sezónu pravidelne začíname v novembri v Rakúsku, keď u nás ešte zvyčajne niet dosť snehu. Vyberáme si na krátke výjazdy bližšie destinácie, aby sme nestrácali čas cestovaním. Snažíme sa vystihnúť čas ešte pred otvorením zjazdoviek. Vtedy je v lyžiarskych strediskách kľud, pričom zjazdovky sú už predpripravené na sezónu. Často už býva v tomto čase istý poprašok snehu aj v terénoch mimo zjazdoviek, na dojazd to však nestačí. Preto sa dá spraviť ideálna kombinácia – smerom hore „poza bučky“ a dolu po zjazdovke. Samozrejme, treba akceptovať podmienky jednotlivých stredísk, kam sa môže, kam nie, kde je uzávera kvôli úpravám zjazdoviek a pod. Ale vždy sa nájdu varianty akceptovateľné pre obe strany – skitourerov aj prevádzkovateľov – tak, že sa vzájomne rešpektujú.
Aineck
Našou obľúbenou destináciou na úvod do sezóny je oblasť Lungau a Obertauern. Na Aineck sa dá vystúpať od Sankt Margarethen (z tej strany treba ísť mimo, lebo po zjazdovka je zákaz šľapania) alebo odzadu z vyššie položeného Katschbergu. Zhora sú odmenou neskutočné výhľady.
Obertauern
Priateľský pre skitouring. Tak by sa dal charakterizovať Obertauern. Hoci ski tourerov nezaháňajú ani priamo zo zjazdoviek, dajú sa tam nájsť pre fajnšmekrov off road cestičky, ktoré zjazdovky len sem-tam križujú a smerujú k vrcholom nad nimi. Taký je napr. výšľap na Hundskogel alebo Seekarschneid. To samozrejme v horších snehových podmienkach začiatkom či koncom sezóny, keď potrebujeme na dojazd zjazdovku. Inak je v okolí veľké množstvo skialpových terénov úplne mimo zjazdoviek.
Planner Alm
Jednou z najvyššie položených dedín v Štajersku je Planner Alm. To predurčuje miestne lyžiarske stredisko k tomu, aby bolo veľmi skoro pripravené na spustenie sezóny. V tomto roku nás snehové podmienky nepustili veľmi ďaleko od zjazdoviek, zato po iné roky sme prechodili krásne okruhy na Karlspitze a Schreinl.
Preber
Novinkou v tomto roku bol pre nás Preber. Očividne však nie pre domácich. Je to rozľahlý kopec nad Preber See, dostupný vcelku jednoduchým terénom, preto nečudo, že je tam vždy plno. Výhodou rozľahlosti je, že aj to kvantum ľudí sa po kopci rozhodí a kto chce, vie si nájsť aj svoju súkromnú líniu. Plusom bolo, že aj pri tej biednej snehovej situácii, sa v tejto časti dalo lyžovať, hoci tu nie sú zjazdovky.
Stuhleck
Stuhleck patrí ku každoročnej povinnej jazde. Jeho výhodou je, že hore sa dá vyšľapať „poza bučky“ cez Kaltenbach a okolo Karl-Lechner Haus a naspäť (ak nie je dosť snehu) pohodlne po upravenej zjazdovke. Pri dostatku snehu sú tam ale pekné lesíkové varianty naspäť cez Kaltenbach. V tomto roku však nehrozilo…
Schneeberg
Ďalší z každoročných „must have“. Úžasný kopec. Ponúka výstupy z rôznych smerov a zjazdy rôznych obťažností. Zažijete tam prašanové orgie aj adrenalínové strmé žľaby. Všetko závisí od aktuálnych podmienok. V tomto roku nám to v rámci podmienok vydalo na najpopulárnejšiu klasiku z Losenheimu cez Wurzengraben a Fischer Hutte. Na obľúbené Hoyoshgraben či Breite Ries sme sa nedostali.
V novom roku nám rodinné záležitosti a neskôr koronaudalosti cestu do zahraničia zahatali, a tak na ďalšie ľahko dostupné destinácie ako Veitsch, Hochschwab, Otztal, Triebental, Tauplitzalm, Hochkonig, Werfenweng, atď…si musíme rôčik počkať. Tiež sa tešíme na návrat na slovinsko – talianske pomedzie zo základne v Dovje pod Triglavom, kde nás priateľsky privíta Slovenka Gabika.
Slovenské šutroviny a firnovačky
Podmienky v slovenských horách boli dlhý čas veľmi biedne a sklznice lyží to riadne pocítili. Najmä pri dojazdoch. Ale sklznica je len vec, tak sme sa nedali znechutiť a zvolili radšej častejšie servisovanie pred prehnaným šetrením. Škoda, že keď sa konečne podmienky začali zlepšovať, všetko zabila korona a Tatry s firnovými terénmi zostali arénou len pre domácich (na ich veľkú radosť, samozrejme :-).
Tak teda aspoň výber zážitkov z našich pohorí v rámci možností:
MALÁ FATRA
Veľký Fatranský Kriváň a Chleb
Veľký Fatranský Kriváň a Chleb sú rajom pre skitouring. Pri prvých náznakoch podmienok sme zvolili výšľap zo Zajacovej popri potoku do Snilovského Sedla a odtiaľ výšľapy a zjazdy z oboch vrcholov. Krásnej vyhliadkovej hrebeňovke z Vrátnej cez Poludňový Grúň a Hromové v tomto roku snehové podmienky veľmi nepriali. Navyše na túto túru je dobré rezervovať si bezvetrie a vysokú oblačnosť, ak si chcete užiť nádherné výhľady na všetky strany.
Malý Fatranský Kriváň
MAlá fatra a jej Malý Fatranský Kriváň nás už niekoľko rokov odmietali. Vždy sme sa dostali po chatu Vendovku, prípadne na Meškalku o kúsok vyššie a ďalej nás nepustil buď vietor, hmla, lavíny, málo snehu či zákaz, ktorý je v tejto oblasti výnimočne skoro, od 1.3. Tento rok sme konečne zastali na vrchole, aj keď posledný skalnatý výšvih radšej bez lyží. Túru na Vendovku zo Sučianskej doliny však odporúčam v čase čerstvo napadnutého snehu . Prašanové lesíky pod Vendovkou vedia navodiť nirvánu. Podmienkou je dobrý pevný základ, ktorý prekryje kmene a korene, čo nám tento rok chýbalo…
Martinské hole
Martinské hole, ktoré väčšinou opomíname v našich plánoch pre ich „bežkársky“ charakter hrebeňa, sa stali mojím pravidelným karanténnym útočiskom. Ich rozľahlosť dáva skvelú príležitosť brázdiť na lyžiach končiny, kde nestretnete ani človiečika. Stačí vybočiť z obvyklých koridorov.
V čase snehovej biedy na dolniakoch je toto ideálne miesto, kde sa dá doviezť autom až po nástup so snehovou pokrývkou (Bufet Čučoriedka). Vďaka, Martinky, za túto možnosť psychickej očisty v ťažkých časoch!
VEĽKÁ FATRA
Sezóna skialpových nadšencov vo Veľkej Fatre je naše.
Krížna
Krížna je bezpochyby najväčší magnet vo Veľkej Fatre pre jej majestátnosť, nádherné scenérie, ale hlavne veľkú variabilitu prístupov aj zjazdov. Kto pozná terény a sleduje podmienky, vie si zvoliť ten najlepší smer pre daný deň. V tomto roku slnečné svahy od Tureckej neboli v najlepšej kondícii, ani výzvové strmé svahy Ramžinej neoplývali super podmienkami, preto sme zvolili výstup od Rybieho. Mnohí si pochvaľovali veľa snehu a super zjazdíky do Suchej doliny. Aj keď nám zrovna počasie nevyšlo a doslova nás sfúklo do doliny, snehu z tejto strany bolo požehnane.
Rakytov
Rakytov je ďalší vyhliadkový kopec s výbornými terénmi na zjazdovanie. Výstupu od Revúc po žltej TZ cez Teplú dolinu sme sa trochu obávali pre malé množstvo snehu, ale nakoniec sa to dalo zvládnuť od auta a po auto, aj keď sklznice to občas schytali. Túru samozrejme spestrí príjemná občerstvovacia prestávka vo vždy prívetivej útulni Limba.
Zvolen
Zvolen je jedným z ľahko dosiahnuteľných kopcov aj pre začiatočníkov. Kratší variant od Donovál sa dá nahradiť dlhšou cestičkou od Nižných Revúc po žltej TZ cez Malý Zvolen. Túra sa dá spestriť zjazdami z Malého Zvolena, kde sme vždy zažili výborné snehové podmienky. Hrebeň k „veľkému“ Zvolenu je vyhliadkovou diaľnicou. Kvôli výhľadom sa oplatí ísť v dobrom počasí, čo sme teraz zrovna úplne nevystihli.
Lysec
Lysec má krásnu vrcholovú partiu (lysinu), kde sa dá naozaj vyblázniť v prašane. Kvôli tomu sa oplatí aj obetovať sklznice pri kamenistých dojazdoch po lesných cestičkách, čo bolo v tejto sezóne dosť kritické. Výhodou je, že sa dá časť výstupu aj dojazdu modifikovať a potiahnuť po zjazdovke v Jasenskej doline.
ROHÁČE
Salatín
Najvyťaženejší vrchol na severnej strane Roháčov je Salatín. Vďačí za to svojou majestátnosťou, divokosťou a zároveň relatívne dobrou dostupnosťou asi najdlhšie počas zimnej sezóny. Zjazdovka v Spálenej-Zverovke patrí medzi prvé pripravené na otvorenie a posledné na zavretie. A tak aj napriek vedomiu, že tam budú procesie, ani jeden rok neodoláme túre v tejto krásnej doline. Tento raz klasicky centrálnym žľabom a tiež na hrebeň Brestovej. Aj keď nám jarné slniečko v strmom teréne zmäkčilo podklad cestou nahor, stačilo trošku dlhšie povegetiť na vrchole, a už sme späť lyžovali v tieni po tvrdom betóne!
Rákoň
Cez Látanú dolinu na Rákoň sme šli po prvý raz. Nikdy sa nám doteraz nezadarilo v záplave iných možností a kombinácií so zahraničnými horami. Veľmi pekná a bezpečná túra, krajinovo krásna, keď sa preklopí na slnkom zaliaty hrebeň smerom na Zábrať. Z Rákoňa sa dá ešte vyššie na Volovec, ale januárové snehové podmienky tomu neboli až tak naklonené. Boli sme radi, že sa nám podarilo nájť peknú líniu na zlyžovanie k Ťatliačke.
Na Spálenú
Na Spálenú (kopec) nás inšpiroval motivačný post kamaráta. Doteraz sme tam neboli a motali sa vždy skôr okolo Salatína. Vyráža sa na ňu síce tiež od lyžiarskeho strediska v Spálenej, ale do vedľajšej doliny, smerom na Adamcuľu a Roháčske plesá. Boli sme uchvátení zimnou krásou doliny, ktorú sme doteraz poznali skôr z letnej turistiky.
Pod Hrubou kopou sme sa motali pri výšľape na Spálenú, ale skutočnú túru na jej vrchol sme si dali z južnej strany – od Žiarskej doliny. Tá nám ešte chýbala do zbierky vrcholov v tomto úžasnom skialpinistickom raji.
Žiarska dolina bola v tomto roku jednou z mála oblastí, ktorá nemala zásadný problém so snehom. Dokonca aj takmer 6-kilometrová prístupová cesta k Žiarskej chate bola po veľkú časť sezóny lyžovateľná. Naším cieľom bol tento raz Príslop – divoký kopec po ľavej strane doliny. Lákali nás na ňom dlhočizné strmé zjazdové terény, ktoré by mali byť podľa reportov krásne sfirnovatené. Uuups… Akosi sme sa nechali zviesť bludnou stopu, ktorá smerovala inam… Keď sme to zistili, od správnej trasy nás delilo údolíčko a lavinózne vyzerajúci terén. Nevadí – vyšľapali sme teda na Jaloveckú kopu a na Príslop sa pozreli z iného zorného uhla. Aj ten stál za to!
NÍZKE TATRY
V Nízkych Tatrách je našou srdcovkou hrebeňovka od Čertovice po Chopok, alebo klasika z Trangošky na Ďumbier. Tieto terény sú ale natoľko preľudnené, že ak nemáme možnosť ísť tam mimo víkendového či prázdninového času, radšej volíme inú lokalitu.
Existencia hlučného a precpaného komerčného strediska z oboch strán Chopku prednosti okolitých skialpinistických a freeridových terénov natoľko zabíja v našich očiach, že nepatríme k častým návštevníkom. Našťastie, pri priaznivejších snehových podmienkach sa dá využiť na výstup aj terén mimo zjazdoviek, ktorý nás od toho humbugu aspoň načas uchráni.
V tejto sezóne bol však skialpový areál Chopku dlhšiu dobu špecifický a príťažlivý zo severu aj z juhu vďaka vypnutým lanovkám a vynikajúcim snehovým podmienkam až do úplného konca oficiálnej sezóny.
VYSOKÉ TATRY
Sezóna skialpových nadšencov každoročne vrcholí vo Vysokých Tatrách. Tešíme sa a snažíme sa vychytať tie najlepšie podmienky, kedy sa snúbi dobré počasie s ideálnym snehom. Stihli sme to len tak-tak.
Kým sa také podmienky vytvorili, už sa na nás valila pandémia a s veľkým šťastím sme stihli ubytovanie na Térynke a Popradskom v posledných možných termínoch. Na Popradskom sme boli dokonca posledný ubytovaný pár pred zavretím hotela.
Baranie sedlo
Jednou z najobľúbenejších ľahších túr v Malej Studenej doline je Baranie sedlo. Dá sa od Térynky v pohode vyšľapať na lyžiach asi do troch štvrtín. Až keď sa príliš zdvihol terén, išli lyže na chrbát a na nohy mačky. Dúfali sme, že tento raz budú dobré podmienky zjazdu na opačnú stranu- do Veľkej Zmrzlej doliny.
Prvé metre zjazdu sú testom. Sklon svahu okolo 45 stupňov nedovolí ísť do rizika. Máme šťastie. Sneh je na povrhu zmäknutý a púšťa nás dole. Po strmej hornej pasáži nasleduje raj na zemi. Pláne pevného firnu poprášeného čerstvým snehom sú snom každého lyžiara. Aj obavy z úzkej „fľašky“ sa rozplynuli v snehovom vankúši.
Na Brnčalku prichádzame doslova vo vytržení. Ešte sa nám nechce do doliny. Preto z polovice chodníka odbočujeme zas nahor – na Folvársku poľanu a odtiaľ popod Malú Svišťovku na Skalnaté Pleso. Tam je lyžiarska sezóna v plnom prúde. Púšťame sa teda zjazdovkami do Tatranskej Lomnice…. Nooo….hore ľadové vyšmýkané platne, nižšie rozjazdená bubnová brečka. A národa na mraky… Tak za toto si ľudia platia také peniaze? Sme vďační za našu skialpovú výstroj a možnosti, ktoré nám otvára.
Vysoká
Vždy vo mne vzbudzovala rešpekt a zároveň lákala. Vysoká. Sklon svahu centrálneho žľabu zo štrbiny medzi SZ a JV vrcholom má podľa sprievodcu do 50 stupňov v krátkom hornom úseku. Treba vystihnúť takú kvalitu snehu, pri ktorej si to trúfnem zlyžovať. V čase eskalácie koronakrízy sa ozývajú hlasy zostať doma a neriskovať zásah horskáčov. Na náš posledný výjazd pred „zavretím“ hôr preto plánujeme niečo bezpečné v Mengusovskej doline. Všetky skromné plány nám však zmenia spolunocľažníci a ich nadšené opisy podmienok na Vysokej. Počasie praje, tak to skúsime aj my. Podmienky výborné, sneh stabilný, lavíny nehrozia. Užívame nádherné scenérie Zlomiskovej a Dračej dolinky.
Samotný výstup centrálnym žľabom už je poriadna lopota, najmä keď do neho perie slnko a cítime sa ako vo vyhni. Horný úsek je už riadna strmina a navyše zhora začínajú na nás padať topiace sa ľadové úlomky. V štrbine medzi dvoma vrcholmi sa preto rozhodujeme oželieť vrchol a rovno to otočiť dolu, kým to topenie nenaberie nebezpečný spád. Prvé metre zjazdu sú pre nás dosť adrenalín, treba ich dať na istotu. Potom sa sklon našťastie zmenšuje a lyžovanie sa stáva rozprávkou. Tak takto si predstavujem ideálny vrchol predčasne skrátenej tatranskej sezóny.
Sezóna skialpových nadšencov zvykne byť nabitá.
