4 prekvapené turistky, 2 srnky, 3 stopy, vybitý telefón a 1 veľké ospravedlnenie.
Ani som nevedel, kam pôjdem. Cítil som len deficit pohybu. Celý týždeň bolo nijako, ani sneh, ani nesneh. Blatko, mokro, gaučovo. Jediná otázka znela: bike, alebo tenisky. Tenisky mám nové, príliš pekné na tento typ počasia. Bike vyhral.
10,00 štartujem
Čaká ma 12 nezáživných kilometrov cez Chrabrany do Solčian. Stále mám na výber. Len sa tak asfaltovo poflakovať – veď blatko – ale úprimne, už ste skúsili na celoodpruženom horáku brázdiť asfaltky? V Bratislave to chápem, tam sa na inom pri kvalite ciest ani nedá. Horák však na asfalt nepatrí. Ani rýchlosť, ani výkon, snáď len tie krčmy na každom kilometri to istia. V zálohe je viac cieľov, ale večer som mal silné reči, že tú Tríbeč dám. To som ešte nevedel, čo viem teraz.
10,50 Solčany
Turistickú odbočku v dedine nájdeš ľahko. Zastávka, krčma a Jednota. Na Tríbeč som sa vybral viackrát, ale vždy som zablúdil. Teraz som si povedal: „Dám to, kam až to pôjde. Ale ak budem po uši od blata, otáčam. V zime čapujú väčšinou iba jedno pivo, zvyčajne dvanástku.“ Načo sa ničiť.
10,55 furt asfaltka
Žiadne rozbahnené Kovarce. Nebudem po pás od blata. Krásna cesta. Idem ďalej.
10,58 ešte furt asfaltka
Tá snáď pôjde až hore? Milé. Idem po zelenej. Rovinka sa pozvoľna dvíha. Chráňte naše lesy. „Majú pravdu!“, hovorím si. Zas mi niekto telefonuje. To bol boži kľud. Míňam miestneho na favorite, s káričkou plnou konárov. Plyn je napriek vrátkam drahý. Stúpam. Cesta sa dvíha. Neviem, čo ma viac podklzuje: či 12 cm nános blata, zbytky ľadu a snehu alebo povznesená nálada? Konečne pokoj.
10,30 niekde na ceste nahor
Čo všetci na tom Tríbeči vidia. Iba dolina s polozamrznutým meandrovým potokom, stromy, háje a úplné ticho. Nikde nikoho. Pardon dve srnky, ale fakt dosť ďaleko. Snahy odfotiť lesnú zver som už dávno zavrhol. Kým tu haraburdu vytiahnem, už sú vo vedľajšej doline. Stále stúpam. Cesta je fajná, polorozbitá asfaltka, zjavne ju vybudovali ešte za sociku. Dnes by to už nikto nespravil. Ako by z toho ulial svoje percentá? Stúpam. Prestávam pomaly myslieť a splývam s okolím. Je mi fajn. Už tu ma mal niekto zastaviť. Ideš sám, nemáš zo sebou ani deci vody a hoci sa to nezdá, namŕza. Stúpam ďalej. Už nemyslím. Celé telo sa sústreďuje na vyrovnávanie stability. Fakt by som nechcel zaryť nosom do toho bahna. Na plášte sa zatiaľ nič nelepí. Chápem prečo majú vrchári bodkované dresy.
11,30 Už musím byť snáď hore, je to len 830 mnm
Zákruta, ďalšia zákruta a krásny výhľad na Bošany. Zastavujem. Ucvrknem a odfotím. Zákruta, zákruta. Cesta sa fakt zdvihla, ťažko sa rozbieha. Šlapem ešte zo desať minúť, keď zrazu zastávka. Neuveriteľné, sem chodí autobus? Moje sebavedomie sa prepadá. O čo sa snažím? Mám na výber dve cesty: Pod Tríbeč, alebo na Medvedí vrch. Tríbeč. Najvyšší vrch na okolí. Nie je o čom. Asfaltka pomaly končí, ale cesta do kopca mi sedí. Tisíce kilometrov na cesťáku prinášajú svoje. Som súčasťou lesa. Šlapem, pomaly stúpam. Mám skúsenosť, nikam sa neponáhľam. Žiadna cesta nevedie do neba.
12,10 Pod Tríbečom
Som hore. Prázdna kukaňa na srnky a cesta dole. Kde je návestie? Ísť ďalej? Pokračujem, veď cesta nepustí a vrch je v nedohľadne. Konečne panoráma. Turistické návestie, nejaké 2 kríže. Prekrásny vyhľad. Celé okolie mám ako na dlani. Milosrdné oblaky sa na chvíľu pretrhli a urobil som posledné zábery. Ten iPhone zase skapal. Desať minút sa kochám, ale skúsenosť velí pokračovať. Inak zatvrdnem. Stuhnem. Oficálne som hore. Tu cyklotrasa končí. Ale nado mnou je ešte kopec. Zbadám tri stopy, evidentne po bajkoch. Idem ďalej.
12,12 Posledný kilometer
Kto preboha vymyslel ten posledný kilometer. Čo za zviera má toto zvládať? Už nie je kam prehadzovať. Fučím. Tlačím. Nedá mi. Zase zacvakávam a fučím. Znova tlačím a kopca nie konca. Totálna zverina. Breza. Na obzore začínam tušiť vrchol. Toto zadarmo nebude.
12,30 Na vrchole
Som hore. Som šťastný. Zdolal som Tríbeč. Pekné miesto. Ale ako sa do pekla dostanem dole? Chcem fotiť, ale iPhone po prvej fotke definitívne zdochýňa. Ten, kto dá posledný kilometer hore bez zastávky zaslúži rešpekt. Ešte väčší však ten, kto si to týmto kopečkom spustí dole. Začínam premýšľať, o čom boli tie dva kríže. Partizán, poľovník alebo biker? Viem, že tu nemožem byť dlho. Fakt je kosa, vlhko, fučí. Som šťastný, ale tiež dosť dehydrovaný. Začínam cítiť chrbát. Nohy. Celé telo. Preboha veď to je cesta do pekla. Skúšam to spustiť dole: „Keď to dali dole iní, dám to tiež.“
12,31 niekde pod kopcom
Letím, ja letím. Pristávam. Stále celý a stále som na bajku. Skoro mi ucvrklo. Preboha. Ten peň som si vôbec nevšimol. Zastavujem. Bojujem s myšlienkou nejak to zliezť po vlastných. Toto čo je preboha? Kto tu ten kopec dal? Prečo mi nikto nepovedal, že to je takéto. Dva krát sa pristihujem, že zadné koleso je v lufte, vyššie, než moja hlava. Ruky na brzdách, nohy kŕčovito zacvaknuté a začínam sa modliť. Nech to bože zleziem bez úhony. Som tu sám, mám vybitý telefón a nemám ani deci vody. Nemám nič. Uplný kretén. Ešte že rozdávam rady o bezpečnosti. Ale postupne si zvykám. Už som na zvážnici. Bojujem. Pôjdem pomaly, stratím istotu a stabilitu. Pôjdem rýchlo a vyoriem bradou brázdu. O tri dni ma tu nájde nejaký hladný medveď. Rešpekt. Pokora. Táto cesta dole, to je čistý prúser. Opäť som sa raz precenil. Ešte 100 metrov a už som dole. Na cyklotrase. Už len samé pozitíva.
12.40 znova na cyklotrase
Predo mnou je mierny kopček. A ja nevládzem. Čo to mám s nohami. Mám snáď tetanus? Netočí to. Nevládzem vyšľapať ani 5% kopček? Zosadám. Kúsok potlačím. Mám dosť. Zima, napätie a kŕče v stehnách, som zdochnutý, akoby som zdolal Zoncolan. Nohy sa trasú. Kráľovstvo za Horalku.
12,42 najhoršie za nami
Čaká ma už len 15 km cesta dole. Laktát pracuje, kŕče sa stupňujú, zaraďujem najťažší prevod. Čím skôr dole. Idem fakt rýchlo, kašlem na blato aj zbytky snehu. Musím brzdiť, ale zároveň musím pretáčať nohy. Ak nebudem točiť, stuhnem a kŕče s chladom ma zabijú. Kráľovstvo za pivo.
13,30 Som dole
Chráňte naše lesy. Som v Solčanoch a úplne grogy. Vždy som k downhillistom pristupoval s dešpetkom. Lanovkou sa vyvezú a potom len spustia. Dlhujem im veľké ospravedlnenie. Ak chcem jazdiť hory, musím začať od nuly. Od začiatku. Všetko, čo som o bicyklovaní vedel už neplatí. „Chcem dobrý horák? Načo.“ Ja nepotrebujem nový horák, ale inú hlavu, lepšiu techniku a najmä stabilitu. Od zajtra nafukujem filtopty, cvičím pilates a vôbec core tréning je namieste. Predo mnou sú už iba tri kopce. Ten posledný Urminský vzdávam. Vleziem k Jurovi do krčmy, dám konečne plzničku a zavolám Hanke. O dvadsať minút už tlačím teplú polievku.
Stehná mám na franforce. Zajtra sa ani na nohy nepostavím. Celý sa trasiem.
Druhý deň sobota 11,00
Práve som dobehol Blesoveckú desinu. Beh ma vždy napraví. Nejaké poučenie? Tu to máte.
- Nikdy nechoď do lesa sám, už vôbec nie bez vody a už naozaj nie s vybitým mobilom.
- Nikdy sa nevzdávaj.
- Ak chceš behať, kúp si kvalitné tenisky.
- A nikdy nehovor, že niečo sa nedá.
Príjemný deň
[sgpx gpx=“/wp-content/uploads/gpx/activity_1031812228.gpx“]
Ďalšie články autora:
[pt_view id=“565a05138a“]
