V celku sa o ňom málo hovorí. Friebe a Gooding však tvrdia, že tento 1970 metrov vysoký kopec je vyzývavejší, než každá z troch ciest na Monte Zoncolan, strmší než Fedaia, i než čokoľvek na Monte Grappe, Anglire, či Mortirole. Profil je fakt dosť šialený. Rozhodli sme sa vystúpať na Kitzbüheler Horn na cesťáku.
Ak nejaký výstup dokáže bikera priviesť k šialenstvu, potom je to Kitzbüheler Horn.
Oddychuješ v 10% stúpaniach, finišuješ pol kilometra v priemere 16,7%. 13% stúpanie je bežný štandard na desiatich kilometroch.
Opäť sme vsadili na lacné hrdinstvá a nechali sme sa na tento výstup s Ignácom vyprovokovať.
Keď si siahneš na dno
Nemýľ sa. Neriešime tu nejaké zjazdy, kde ťa lanovka vyvezie a ty sa elegantne spustíš dole. Dá sa iste argumentovať, že stavba 10,2 km dlhej cesty s priemerným stúpaním 12,7% na vrchol k veži je hrozný omyl, alebo aspoň hlúpy vtip. „Najťažší cyklistický výstup v Rakúsku“ a pravdepodobne najťažší výstup v Európe vôbec.
Áno, Grossglockner, Galibier aj Stelvio sú vyššie, ale ich priemerné stúpania okolo 8% sú srandovnou prechádzkou proti tomuto záhulu. Robia z nich skôr turistické promenády. Krásne na tento kopec spomína švajčiarsky vrchár Beat Breu, ktorý na ňom niekoľko krát v deväťdesiatych rokoch vyhral: „Utrpenie bolo až zvrátené. Nespočetne veľakrát som sa sám seba pýtal, prečo sa do takýchto sračiek púšťam. Strmosť nie je jeho najhoršia vlastnosť. Nie je to žiaden tieň, žiaden úkryt, nič takého. Je to zabijak. Začína zle a cestou je to len horšie a horšie.“ – Alpské priesmyky
Prikladám zopár fotečiek, aby ste si urobili lepší obraz o tomto čreve.
Lacné hrdinstvá
A prečo sa o tom rozpisujem? Po Alsaských balónoch sme si pripadali celkom pripravení. Počasie prialo. romantika očakávaná. Prvá fuška bola nájsť dieru, akou sa pod kopec z Kitzbuhelu dostať. Zvládli sme. Pamätal som si úvodný text z knihy o Alpských priesmykoch. Začiatok je ťažký. Veľmi ťažký. A potom je tu už len horšie a horšie. Horšie než Mortirolo aj Zoncolan.
A naozaj po prvom kilometri prišli prvé niekoľkostometrové 16-stky, aj 20-tky a s nimi aj prvé zásadné otázky: „Prečo to vlastne robíme? Už nám úplne hrabe? Na čo sa sem vôbec štveráme? Máme to zapotreby?“
Strašné, keď si ľudia po päťdesiatke potrebujú dokazovať, že majú dvadsať.
Keď ti parťák úprimne povie, čo si absolútny ko..t 🙂
Podchvíľou sme stretávali podobných zúfalcov, ktorí sa pokúšali o to isté, čo my. Ale v kľude. Žiadne davy, ako na Stelviu, žiadne belgické bike skupiny, ako vo Vogézach. Spolu sme tam liezli … no, napočítali sme ich štyroch. Niektorí toho mali plné kecky. Podchvíľou som sa od parťáka o sebe dozvedal mnoho vecí. Väčšina je nepublikovateľná.
Očistec na Kitzbüheler Horn
Cesta sa chvíľu aj vyrovnala. Na 15 metrov, keď sme prechádzali okolo mýtnej búdky. Potom prišla prvá previerka niekoľko 100 metrová zákruta, na ktorej Garmin ukazoval stúpanie cez 24 percent. Náhodou okolo nás prefrčal makač, ktorý zjavne nešiel túto trasu prvýkrát. Ak to dá on …
Nacvakol som sa na neho a potiahol ma až na hornú stanicu. Keď som sa ho pýtal, či ide až hore so smiechom povedal, že nie. Nie je samovrah. Vždy chodí len potiaľto. Jeho postoj sme pochopili ihneď po našom hrdinskom nástupe na posledných 300 metrov. 300 výškových metrov na dĺžke 1,7 km s priemerným prevýšením 16,7%. 🙂
Ego nepustí
Tesne pod vrcholom a posledné metre. Fučali sme ako parné lokomotívy. Zosadnúť sa dá iba v zákrute. Tam sa cesta milosrdne na pár metrov vyrovná. V priamom kopci by si sa už nerozbehol: „Kde iní končia, my začíname.“ Tu ale končia aj ferraty.
Kitzbüheler Horn
Šťastne hore. Vyššie sa už nedalo. Panoráma aj vďaka počasiu skvelá, je krásne mať Alpy pod nohami. Hovorí sa, že blbí majú šťastie. Nám to s počasím väčšinou vychádza. Asi nás nečaká práve intelektuálna budúcnosť. 🙂
Panorámy z Kitzbüheler Hornu
Poďakovanie partnerom a milé povinnosti. Na zdravie Nora a jeho detí. 🙂 Krátky oddych, zopár endorfínkov, pivo za 5 éčiek, pohľad na črevo a potom už len cesta dole.
Ďalšiu cyklistickú megamétu máme za sebou. Nikdy viac.
