Ďalší vydarený jarný turistický výlet. Tentoraz sme zamierili na južné úpätie Tribeča. Okrem Mira sa pridal i Juraj, ktorý bol síce z našej trojice najstarší, ale udával tempo, takže sme stihli všetko, čo sme mali v pláne, a na záver sme mali dosť času aj na tradičné pivo, tentoraz okorenené borovičkou. Ale o tom potom, ako hovorieval klasik.
Do Kozároviec sme išli rýchlikom. Museli sme si trošku privstať, lebo zo Zvolena odchádza už pred piatou. „Pravidelné meškanie“ sme tentoraz uvítali, lebo autobus do Zlatých Moraviec sme mali až o hodinu.
Ranný chlad sme zahnali v staničnom bufete. Káva bola síce mizerná a na dlhší čas mi znechutila tento nápoj, ale na predaj bola aj bežná tlač, takže čakanie ubehlo rýchlo. Oživila ho skupinka detí z rómskej osady. Miestny štamgast nás pred nimi varoval, aby sme si dali pozor na veci. Nič zlého sa však neudialo. Pravda, bufetárka nebola z týchto malých pravidelných ranných hostí nadšená. Pravidelne sa tu zastavia cestou do školy. Niektoré si len prišli vymeniť medenáky za tvrdé eurá, niektoré sa tešili zo žuvačky za 15 centov. Predavačka hundre, že bude lepšie, keď tento „lukratívny“ tovar zruší.Z okien autobusu sledujeme, že sa rodí ďalší slnečný deň. Tohto roku nám počasie praje.
V Zlatých Moravciach prestúpime na spoj do Kostolian pod Tribečom. Táto dedina sa stala našou dnešnou „základňou“. Dopoludnie sme venovali výstupu na Studený hrad a na hrad Gýmeš a popoludnie výstupu na Veľký Lysec.
Kostoľany pod Tríbečom
História Kostolian pod Tribečom je spracovaná na obecnej stránke https://www.kostolanypodtribecom.sk/historia-obce.html Prvá zmienka sa nachádza v Zoborských listinách v rokoch 1111 a 1113. O starobylosti najviac svedčí kostol sv. Juraja s predrománskymi základmi. Okolím vedie Kostoliansky náučný chodník. Je nezvyčajne dlhý, až 27,6 km, a má 34 zastávok.
Až na výnimky nie sú na nich informačné panely, takže odporúčam si vopred otvoriť túto stránku.
Výhodu majú tí, ktorí si ju môžu otvoriť v mobile. Ja som trošku zaostalejší a tento novodobý fenomén používam len tradične – na telefonovanie. Dokonca i na sms-ky som lenivý. Ale už trochu začínam závidieť kamarátom rôzne aplikácie, takže asi zmením názor. Spomenutú stránku odporúčam otvoriť, je tam nielen veľa informácií, ale i pekné fotografie.
Studený hrad
Z dediny ideme po žltej značke na Studený hrad. V 11. – 13. stor. tu skutočne stál hrad. Zrejme len drevený a prefukujúci vietor nás presviedča, že bol naozaj studený. Neskôr dali feudálni páni prednosť blízkemu vyššiemu kopcu – Gýmešu. Z „našej“, východnej strany je vrchol pohodlne prístupný odbočkou zo žlto značeného turistického chodníka. Na sever a na západ spadajú zrázy budované tvrdým kremencom, typickom pre vrchy horského podcelku, ktorý geografovia pomenovali po dedine Jelenec. Z okraja brál sa otvára panoráma pohoria Tribeč. Viac o Studenom hrade.
Ako sa dozvedáme z textu náučného chodníka, pozornejší turista si môže všimnúť nerovnosti na kremencových vrstvách. Veríme geológom, ktorí tvrdia, že ide o fosílne čeriny, pamiatku na vlnenie príbrežných vôd mora spred 200 miliónov rokov.
Na Gýmeš
Vrátime sa do sedla, meníme farbu zo žltej na zelenú a rezko vystúpime k zrúcaninám hradu Gýmeš. Aj o ňom nájdete dostatok informácií na spomínanej stránke náučného chodníka, konkrétne tu. Tentoraz je informačný panel i na hrade. Hoci sa z neho zachovali len ruiny, zaujme rozlohou, členením, architektonickými detailmi i výhľadmi.
Jelenská gaštanica
Na severných svahoch Gýmeša je ďalšia pozoruhodnosť – porast jedlých gaštanov (Castanea sativa). Údajne ho vysadili už v 13. stor. Obdivujeme stromy, ktoré sa možno až po štyroch storočiach poberajú do večnosti. U niektorých k tomu prispela i nebezpečná huba, ale na rozdiel od iných gaštanových porastov u nás (napr. v Modrom Kameni), sú gýmešské gaštany voči ochoreniu pomerne odolné a porast sa prirodzene zmladzuje.
V čase zberu gaštanov (do 25. septembra do 31. októbra) je prechod gaštanicou zakázaný.
Kostolík Sv. Juraja
Príjemne lesom sa vraciame do Kostolian pod Tribečom a obedňajší odpočinok si doprajeme pri kostolíku sv. Juraja. Pod ním, na začiatku prístupového schodiska, je výdatný prameň. Malý betónový bazén sa síce zelenie žaburinou, ale voda zrejme nevyteká priamo z neho a podľa slov staršej panej, ktorá vyšla z blízkeho domu, je pitná.
Rád by som sa pozrel do kostola, v ktorom sú unikátne fresky, ale dnes to nepôjde. Možno nabudúce. Možno v čase, keď zakvitnú Kostolianske lúky.
Vinice a Veľký Lysec
Posilnení stúpame nad dedinu, ktorej obyvatelia sa venujú i pestovaniu viniča. A kde sú vinohrady, tam nemôže chýbať sv. Urban.
Výstup do sedla pod Lyscom a ešte viac na samotný Veľký Lysec (546,9 m n. m.) dá zabrať.
Ohnisko pod vrcholovými bralami nás presviedča, že je častým cieľom turistov. Dnes sme tu však sami. Z kremencových brál sa opäť otvára pohľad na chrbty Tribeča, vrátane najvyššieho vrcholu Veľký Tribeč (829,6 m).
Velčice
Sú zalesnené, ale z lesov občas vystupujú bralá, ktoré lákajú k návratom do tohto pohoria. Aj lúky nad Velčicami vraj na jar a v lete parádne zakvitnú Spokojní z príjemnej turistickej vychádzky schádzame do dediny Velčice.
Polhodinu do odchodu autobusu využívame – ako som spomenul už v úvode – osviežením v miestnej krčme. Zarytí abstinenti nám to azda odpustia.
K turistike tá štipka dopingu v primeranom množstve akosi patrí. Obavy, že by sme nestihli v Kozárovciach rýchlik, sa nenaplnili. K avizovaným šiestim minútam na prestup pribudlo „pravidelné meškanie“, tentoraz len osemminútové.
Dnes všetko prebehlo podľa plánu. Informácie, ktoré si môžeme prečítať pri náučnom chodníku, nás však zrejme zdravo prinútia k návratu.
Napokon – tých Lyscov je v slovenských pohoriach viac. V sobotu sme boli na Lysci pri Lučenci, dnes na tomto v Tribeči a v priebehu roka si azda nájdeme čas, aby sme vyšli na ďalšie.
