Na konci Ivanovho salaša objavujeme krásne upravenú poľnú cestu. V Locuse zisťujeme, že nám ponúka desiatky ďalších trailov popod Vtáčnik. Vedie po vrstevnici okolo Kamenných vrát skoro na hrebeň. Začíname mať lesákov radi. Bez nich by tieto zvážnice neboli. Rúbaný vrch si však nechávame na inú príležitosť.
Vyrazíme na Markovu stranu po zvážnici okolo Pokutského vodopádu. Popri potoku sa spustíme starou kamennou cestou až k horárni. Čistá paráda. Takto má vyzerať dokonalá MTB jazda pre ambicióznych dedkov ako sme my. Meter vedľa mňa šuchot. Skoro zrazím malé sŕňa, ktoré sa v strachu krčí v kroví. Odstupujeme. Snaží sa hrdinsky utiecť, ale do strmého kopca to ešte nedáva. Radšej zastavujeme. Zvieratká máme radi. Nechceme aby sa nás báli, A tiež by mohol byť poblíž jej foter a mohol by sa nasrať. A to by sme rozchodiť na bajkoch nemuseli.
Na bicykloch po zvážniciach Kľakovskej doliny
Zvonček alebo roľničky sú v slovenských lesoch povinnosť. Tak, ako sme prekvapili sŕňa, mohli sme pokojne prekvapiť aj medveďa. Potok nám ponúka stále nové výzvy. Nádherné prepady, vodopády a meandre. Je tu krásne. Ticho. A nikto neotravuje. Ani nepredáva magnetky. Boží kľud. Sme v Kľakovskej doline.
Kľakovská dolina
Žiadne okázalé hrady, mega komerčné strediská, žiadne kultové skaly. Turistami trochu opomenutý Región Gron. Nová Baňa, Žarnovica. Rozhodli sme sa objaviť tento krásny kút Slovenska.
Parkujeme na Ostrom Grúni. Obúvame tretry. Dnešok by mal byť o objavovaní a výškových metroch.
Až po pamätník SNP na Kľaku je to taká asfaltová pohodovka. Na námestí ani nohy. Obe krčmy otvárajú až o štvrtej. Veď pre koho by mali mať otvorené. V strede obce vyšliapneme po zelenej turistickej trase cez lúky priamo nahor. Už po chvíli je jasné, že to bude čistá tlačenica.
Kašlať na značky. Dávame to na Greksáka. Zapíname Locus a objavujeme prvú zvážnicu. MTB Nirvána. Prevezie nás okolo celého Kľaku. Nádherné výhľady. Zvoníme a zastavujeme. Fotíme. Znova zvoníme. Spievame. Čuráme. Zvoníme a pekne spievame medveďom, ktoré sú na Slovensku údajne premnožené. Spievame im radi. Sme toho názoru, že medvede premnožené nie sú. To my sme premnožení.
Rúbeme, sekáme, predávame, požadujeme stále viac. Autami si vyvážame stále väčšie prdele. Zadky nám rastú a niektorí občas aj športujeme.
Pseudofilozofické zamyslenie na tému výhra a tlsté zadky
Trendom dnešnej doby je zdolávať výzvy. Behať, bicyklovať, vyhrávať a dokazovať. Športujeme stále viac. Aj susedin prekŕmený Bobo (pes) by mal. Tiež je tlstý. V Nike to už pochopili tiež a dali si vytvoriť plnoštíhle figuríny. Aj tlstým treba dať nádej. Aj medvede sú tlsté a údajne prísne teritoriálne. Poznám kopec ľudí, ktorí svoje teritórium „gauč pred televízorom“ neopúšťajú nikdy.
Ale nie o tom som chcel. Ak idete do slovenských hôr, kúpte si zvonček, píšťalku alebo roľničky. Alebo sa naučte aspoň pekne spievať. Aby ste nevyplašili medveda a aby vás následne nezožral.
Kamenný most
Podľa mapy by sme mali po zvážnici naraziť na asfaltu k Partizánskej chate. Nacvakávame tretry a šliapeme nahor. Po nastúpaní prvých 400 výškových metrov zisťujeme, že sme na Megovej. Kdesi pod Glesgovými tálmi. Síce hore, ale úplne inde než sme mysleli.
Obraciame. Asi sme prešvihli tú správnu odbočku. Lúka s poľovníckym posedom. Lúka s krmítkom. Až tretia cesta nás privedie k železničnému domčeku. Domček? Tu v lese? Skúsený vláčikár pozná železničnú budovu na sto honov.
Lesná železnička
Pozrieme dole a pod nami vedie asfaltka. Sme na bývalom železničnom moste. So stavebnými prácami na trati lesnej železnice sa začalo v roku 1924. Do roku 1927 bol postavený úsek zo Žarnovice cez Hrabišov do Pavlovej Lúčky. V ďalšej etape, do roku 1930, sa trať predĺžila o úsek Hrabišov – Kľak – Megová. Cieľom bolo zvážať drevo do miestnej píly.
Púšťame sa po náučnom chodníku od Píly až k Partizánskej chate. Konečne sme našli to čo treba. Znova nastúpavame stovky výškových metrov až k Ivanovmu salašu. Aby nám cesta lepšie utekala, konšpirujeme na tému: Ako je možné, že kedysi mohla viesť asfaltka a železnica takmer všade a dnes ani bohovi.
Už dole ma prekvapilo to nekonečné ticho. Ten kľud doliny, pre Bratislaváka úplne neuchopiteľný.
Ivanov salaš
Skutočná pohoda prichádza na Ivanovom salaši. Obrovská lúka na plošine temer 20 ha je od roku 2000 chránená. Územie je významné ako celý biotop s miznúcimi spoločenstvami lúk, pramenísk, horských a podhorských nív potokov s výskytom chránených, ohrozených a veľmi ohrozených druhov flóry a fauny.
Sadáme si do vysokej trávy. Je super nikam sa neponáhľať. Dávame Horalku, dopíjame poslednú vodu.
Ale plán znel jasne. Čim vyššie a čím bližšie k Vtáčniku. Cesta končí pri Partizánskej chate. Posledný kilometer nahor vedie turistický chodník s prevýšením viac ako 300 metrov. Ako rátame, tak rátame, stále to vychádza na skoro 30%. Tadiaľto to na bajku nahor nedáme. Iba ak tlačenica. Ale naše tretry máme príliš radi.
Vtáčnik
Na Vtáčnik sa človek môže dostať z rôznych strán. Tiež so Žarnovickej Huty cez región Gron a Kľakovskú dolinu. Horné Hámre, Píla, Župkov, Hrabičov, Ostrý Grúň a Kľak. Dolina je obkolesená vencom hôr pohoria Vtáčnik, ktorý sa z východu rozprestiera ako Nízky, zo západu ako Vysoký Vtáčnik, na juhu s výraznou Župkovskou brázdou a od Žarnovice sa priam symbolicky vypína Raj.
Páči sa nám tu. Nie sme tu naposledy.
Po skvelom traili sa cez sedlo Ostrého Grúňa okolo vleku presúvame do miestnej krčmičky. Orosená desinka to istí. Preháňame, mudrujeme. Sme v kľude, v pohode, plní endorfínov. Sme šťastní. Dali sme neznačené traily na bicykloch po zvážniciach Kľakovskej doliny
Riešime tiež slovenský miestopis. Buchlov a Kľak. Dva názvy v okolí Vtáčnika, ktoré väčšina turistov hľadá úplne inde. Buchlov na Morave a Kľak, kdesi za Fačkovským sedlom. Tiež sa zamýšľame nad vojnovým osudom Kľaku a Ostrého Grúňa. Obe dediny boli počas SNP vypálené. Riešia to dnes ešte mladí? Kľačianska dolina má obrovský neobjavený potenciál. Pre rodinu, turistu i bajkera.
Nabudúce určite navštívime aj miestny konský ranč a dáme si rybu.
Druhý júlový víkend sme organizovali tiež spoločný turistický výstup z Kľaku na Vtáčnik. Viac tu.
