Mumbai – alebo ak chceš, Bombaj – je mesto, ktoré sa neobzerá späť. Nepýta sa, kto si, len ako rýchlo dokážeš kráčať. V metre vedľa seba stojí žena v sárí a chalan s Apple Watch. Na ulici ti požehná svätý muž s čelom plným popola, a o pár minút ti niekto zafarbí tričko výbuchom radosti, ktorú nečakáš. Prileteli sme do Mumbai.
Toto mesto nemá plán. Má pulz.
Chceš chrám? Otoč sa.
Chceš chaos? Už si v ňom.
Mumbai
Ráno kráčam po trhu v štvrti Dadar. Predavači kvetov, čaj vo voskovaných pohárikoch, zemiaky, ktoré by u nás už nik nekúpil – tu sú normou. Z ničoho nič ku mne príde starý muž s oranžovým turbanom a vtlačí mi na čelo červenú bodku. Než stihnem povedať „thank you“, šepne mantru, zdvihne dlaň a pokračuje. Požehnanie. Krátke, rýchle. Ako keby vedel, že to budem potrebovať. Potom natrčí ruku. Nechce veľa. Podvolľujem sa miestnym rituálom.
Prvý šok z Bombaja prichádza pri pristávaní. Prelietam ponad milióny plechových búd, ponad najväčší slum sveta. Vchádzame do mesta po diaľnici, kde krajnica pripomína skôr sídlisko bezdomovcov. Plechové prístrešky, prikrývky, voda, rozvešané prádlo, ohorky, deti, ktoré sa hrajú behaním popri autách. Nie je to dočasné. Je to normálne.
Haji Ali Dargah
Na juhu mesta, na polostrove, sa nachádza svätyňa – Haji Ali Dargah. Mešita a hrobka svätca Haji Aliho stojí na malom ostrove, kam vedie úzka cesta, ktorá sa počas prílivu stratí pod vodou. Ulička k nej je lemovaná žobrákmi. Nie ako obrázok chudoby. Ako realita bez filtra. Ľudia bez rúk, bez nôh, s očami, ktoré už dávno prestali prosiť. Len sedia. Všimli ste si ich? To je otázka, ktorá visí medzi nebom a zemou.
Pravda je však veľmi krutá. Toto je výsadné miesto a nedostane ho každý. Mnohí žobráci dlho sporia na to, aby im chirurgovia zohavili nohy, amputovali končatinu. To je tu predpoklad solídneho žobráckeho príjmu.
Náš sprievodca chcel urobiť na nás dojem. Bežne by si žobráka nevšimol ale keď videl ako sme sa zopárkrát zohli a hodili mincu, rozhodol sa zapôsobiť. Rozmenil pár rupií a porozdával rad radom každému, ktorého stretol.
Tržnica
Obrovská tržnica je kaleidoskopom indického života. Ako v každej tržnici sveta aj tu nájdeš všetko. Predávajúcich, kupujúcich aj nosičov a upratovačov. Práve si dáva jeden šlofíka. Obdivujem ich ako vedia naložiť káru. Odvezú na nej snáď aj slona.
Holi festival
A potom – hneď o pár ulíc ďalej – náhle výbuch smiechu, kriku, hudby. Z ničoho nič sa do mňa oprie kúdol práškovej farby. Neprišiel som na Holi, ale Holi prišlo ku mne.
Deti s pestrofarebnými tvárami, tínedžeri na strechách s vedrami vody, staré mamy s ružovými čelami a zlatými náramkami. Festival farieb. Oslava života, premeny, odpustenia. Vraj každý dostane druhú šancu, na vypratie košele určite. Práve na mňa niekto vyprášil modrú farbu. Nikto nič nerieši, len ťa obhodia ďalšou farbou.
Lesk cez stenu plnú biedy
Mumbai je mesto extrémov. Z jednej strany 60-poschodová sklenená vila, kde býva miliardár s vlastným heliportom. Z druhej strany Dharavi – najväčší slum v Ázii, ktorý vidno už z lietadla pri pristávaní. Obrovská mozaika plechových striech, pod ktorými žije viac než milión ľudí na niekoľkých kilometroch štvorcových.
Sčítanie ľudí sa tu robí leteckým snímkovaním plochy striech. Nie je to len miesto chudoby. Je to živý organizmus – recyklačné centrum, výrobná linka, ulica, škola, dielňa aj dom v jednom.
V Dharavi sa nežiada súcit. Tam sa pracuje. Každý meter má funkciu. Každý pohyb má dôvod. Obe tváre mesta – sklo a plech – sú od seba pár kilometrov, ale delí ich svet, kde sa sny triedia podľa pôvodu.
Medzitým jazdia taxíky, ktoré vyzerajú ako veterány z Londýna. Čierne, so žltou strechou, ako z 50. rokov. Motor znie, akoby sa každý deň lúčil so životom. Ale stále idú. Lebo v Bombaji ide všetko, čo neprestane veriť, že ide.
Mesto, kde nikto nemá čas – ale každý ťa zastaví
Zastavujem pri stánku, kde starý pán predáva nakrájaný ananás s čili. Podáva mi ochutnávku na kúsku novinového papiera, bez slova. A keď sa usmejem, povie len: „V Mumbai chutí všetko lepšie, keď nevieš, čo bude zajtra.“ Možno len básni. Možno má pravdu. Tá kombinácia sladkého a pálivého mi zostane na jazyku ešte dlhšie než jeho slová.
O niekoľko ulíc ďalej vstúpim do nákupného centra, ktoré by pokojne mohlo stáť v Dubaji. Vo vitríne sa leskne Rolls-Royce. O tri výklady ďalej Zara. Extrémy v jednom dychu. Mesto, kde si môžeš kúpiť tričko za 200 rupií aj auto za 20 miliónov. Len musíš vedieť, kam patríš, čo si môžeš dovoliť a kam otočiť hlavu.
Konfrontácia, ktorá nebolí – len ostane
V jednom momente stojím pred chrámom. Horiace tyčinky, modlitby, mlčanie. O pár minút neskôr prechádzam pod mostom, kde deti spia na kartóne a muž vedľa nich si pichá niečo do žily. Až tak blízko je všetko. Krása aj rozklad. Viery aj rezignácia. Množstvo ľudí uteká z Keraly (vidieka) do miest v túžbe po lepšom živote. Nevedia, že práve odišli z relatívneho raja a väčšina z nich nájde len ulicu a toto slumové peklo.
Mumbai ti nič nevysvetlí. Ale ak sa pozeráš, ukáže ti všetko. A ak sa pýtaš, možno ti niekto požehná. Ale ako povedal Sri Tathata: “Odpoveď si aj tak musíš nájsť sám.”
Viac článkov o Indii >
