Dojmy a zážitky z návštevy unikátov Moravského krasu

Podelím sa o dojmy a zážitky z návštevy unikátov Moravského krasu, keď ešte nebol postavený nový vstup a čakala nás riadna divočina.

Blansko

V jeden letný pondelok sme si rezervovali ubytovanie v 3* penzióne. Nie je to Liptovský Dvor ani Kempinski, ale bolo jediné voľné. Horšie to bolo s lístkami do Punkevní jeskyně. Rezervovať sa dali až o dva týždne. Už som to chcel celé zrušiť, ale povedali sme si, že ideme a uvidíme. Ešte nás trápi jedna vážna vec a to je zdravotný stav najmladšej. Celé telo má akoby popŕhlené. Nevieme, či je to alergia alebo, ako žena diagnostikovala, vírová, 5.choroba. Iné ťažkosti nemá. Dostáva antihistamiká. Tak s takýmto statusom sme v utorok predpoludním vyrazili. Ľutoval som, že som nešiel cez Drietomu. Na ceste sa na slovenskej strane a aj v Květnej kladie nový asfalt. Takýchto obmedzení nás však na ceste čakalo viac. Cesta do penziónu bola divočina. Samé kopce. I mesto Blansko je samá vyvýšenina. Akurát vlak a strojárske firmy sú v údolí. Aj námestie kĺže z kopca.

Parkovanie pri penzióne je ešte horšie. Málo miesta a do kopca. Akosi som teda nacúval hore, čo najbližšie k ceste. Náš apartmán tvoria dve samostatne oddelené izby. Je v nich čisto, chodil som bosý. V jednej miestnosti spíme všetci (baby na letisku), v druhej všetko ostatné. Zložito sa zamykajú dvere. Ku koncu pobytu som mechanizmus ako tak zvládal. Pani majiteľka Rechová nám dala i prospekty a mapy okolia. Ochotná domáca nám spravila neskorú večeru. V izbe je plno komárov. Pred spaním boli jatky.

Punkevní jeskyně

Veľa som nenaspal. Kostol vyzváňa, vlaky dole hrkocú ako pojazdné orchestre. A ráno som vstal pred siedmou. Utekal som do Skalního mlýna zohnať lístky do Punkvy. Neoficiálne informácie tvrdia, že okolo 7.45h sa lístky dajú kúpiť. Majú v rezerve pár „volňáskov“. Toto však vedia len domáci. Cesta tam pripomína Višňovskú dolinu. Akurát pri závode je krkolomná. Strážnik na parkovisku ma chcel zinkasovať, ale nedal som sa. Povedal som mu, že idem na otočku. Potom som si všimol, že sa platí až od 8h. Chcel na mne pepík prefíkaný zarobiť. Pustil ma so slovami: „Jdete si teda tam a votočte se“. Tak som si rovno zaparkoval. Už nejakí informovaní tam čakali. Spýtal som sa, kde je koniec rady a zaradil sa. Bol som tam pred pol ôsmou. Pomaly sa trúsili zamestnanci jak v Toronte na Zombie walk. O 7.45h sa otvorili pokladne. Nahrnul som sa k jednej, ale uprednostnila najprv tých, čo majú rezerváciu na prvý vstup. Potom som sa smel pýtať. Dostal som na 11h. Super. Kúpil som ešte lístky na vláčik a lanovku a vrátil sa s5. Po chvíli aj baby vstávali. Dali sme si raňajky z bufet. stolov. Mladšia o5 takmer nič. Staršia nám zasa prechladla, asi z klimatizácie v aute. Okolo 9.45h sme sa nalodili.

Po meste sa preháňa veľa sanitiek. Ja som sa jednej vyhýbal, počujeme ich lietať tak často ako vlaky. Tentoraz som „tlouštíkovi“ pri točiacom sa mlynskom kole pustil „padíka“ za miesto pre auto.

Nasadli sme rovno do vláčiku.

Ujo cvakol lístok a čakali sme. A čakali a čakali. Odišli sme o viac ako 5min. neskôr. Akože ekovlakom s naftovým motorom. Vláčik idúci popri Punkvě ide asi 10 min. Riečka plná rias sa nám na chvíľu stratí v Malom propadání. Popri stavenisku nového návštev. centra zastavil vláčik pri „veckách“.Tie pamätajú ešte tatíčka Masaryka. Žiadne mušle, ale pisoáre až po zem. Veľký nápis Zdarma. Snáď tie trápnosti odídu s novým centrom. Osie diery sme nazvali údolie pred jaskyňami. Neustále nálety týchto tvorov riadne stresujú. A nie len nás. Boli sme svedkami 2 úspešných útokov. Vyhlásili konečne našu skupinu spolu s menami sprievodcov. S radosťou sme sa ponorili do útrob Punkevních jeskýň. Jeden poštípaný chlapec sa pýtal, či aj „vevnitř jsou vosy“.

V jaskyni

Bez sprievodcu sme šli cez dvoje dvere až do nejakého dómu. Až za nimi čakala sprievodkyňa. Schody najprv nezvyčajne dohora. Infarktové. Kopa mŕtvych „krápnikov“ (český výraz pre kvapeľ). Jediný živý si tu sanujú. Anjela. Vraj mastnota z dotyku prstov zabráni stekaniu vody a kvapeľ umiera. A tento je snáď posledný. Taký kvapeľ rastie 1mm za 10-15 rokov. Za sprievodu chorálnej hudby sme vošli do dna 138m hlbokej priepasti Macocha. Malá, že načo sa tu vyhráva jak v kostole. Uchvátilo to aj mňa. Teda scenéria, nie hudba. Hra farieb. Modré nebo, šedý devónsky vápenec obrastený zeleným machom, jazierko hýriace akvamarínovou farbou, čierne otvory ďalších jaskýň v skale. Prepadnutý strop jaskyne a čas vytvorili geniálne dielo prírody. My sme sa však s deťmi držali poetickejšej témy a rozprávali im o zlej macoche.

Ďalej nás čakala mokrá časť prehliadky. Nastupujeme do motorových lodičiek. Väčšina chodieb je umelo vytvorená. Kedysi tam bola hĺbka i 20m. Teraz dno zavalené skalami ledva občiahne 1m. Niekde sú však hlbočiny vyzerajúce ako zelené oká. Pútavo sú osvetlené aj iné časti jaskyne. Napr. rozprávkové jazierka. Povinná zastávka v Masarykovom dóme. Objavil ho tatíček prvej republiky. Potom už len krátka plavba von. V jaskyni bolo 8° vonku je bez mála 30°.

Propast Macocha

Predierame sa kanadskými študentmi ku lanovke. Proviant radšej nevybaľujeme. Nie kvôli hladným študentom, ale dotieravým osám. S nádejou, že hore bude menej hávede nastupujeme do lanovky. Cestou hore vidíme ďalšie jaskyne, jaskyňky. Zastavujeme sa v suveníroch a kupujeme magnetky pre celú rodinu. Ideme na hornú vyhliadku. Pohľad zo 138m mi však nebol hneď poskytnutý. Pár metrov pred zábradlím sa akýsi naivní amatéri pokúšajú zachrániť divočinu v českých lesoch. Nedotknutej prírody majú 0.3%. Baby hádali so slúchadlami zvery podľa zvuku. Až potom sme sa mohli pokochať pohľadom do pažeráka priepasti. No lepší pohľad je z dolnej vyhliadky. Aj lepšia šanca na dávku jedu od osy. Ani tam sme však nedošli na 1x. Najprv sme sa išli najesť do chaty. Zasa osa. Kartou sa dá platiť u týchto „daňofóbcov“ až od 300Kč. Baby sa docela najedli. S plnými žalúdkami a v horku sme zišli dolu. Vraj necelých 300m, ale pripadalo mi to viac. Vítala nás chorálna hudba z dna priepasti. Mravčekovia dolu na prehliadke. Upaľujeme radšej od osí hore. A tešíme sa na osie diery dolu. Nesklamali nás. Sedíme vo vláčiku a odháňame ich. Konečne sa pohýňame. Pri mlynskom kole zastavujeme a ideme do penziónu.

Beznádejne sa snažíme donútiť baby k sieste. Takto s nimi čiastočne zápasíme do večere. Na večeru mali palacinky a zjedli ich. Potom sme si na našej teraske dali nejaké tie drinky. Bolo nám aspoň chvíľu dobre. Baby sa hrali s paštikármi na trampolíne. Dostali svietiace náramky pre rybárov.

Náhly návrat domov

Rozhodli sme sa ísť domov. Malá má stále leopardiu kožu. Neskôr sa potvrdila tzv. Piata choroba, čiže vírusové ochorenie. Pre náš kľud to na Morave radšej zapichneme. Baby si dali chlebík s výborným práve stočeným medom. Bolo nám ľúto, že sa musíme rozlúčiť, ale zdravie je prednejšie. Odišli aj „paštikári“. Šli sme sa vylápať na rozhľadnu na Podvrší.

Divný názov pre kopec. Bolo už dosť horko. Staršej sme tentoraz my ponížili vek. Veď ešte ani štrbavá nie je. I tam sa platilo vstupné. Výhľad na celý Moravský kras. Ak by nebol opar i ďalej napr. Karpaty. Domáci povedal pokiaľ sme nevideli Dukovany, mali by sme žiadať vrátiť vstupné. Zišli sme dolu do akejsi ubytovne. Na pána majiteľa a hostinského zároveň sme museli zaklopať na okienko. Potom otvoril svoj pivničný „sklípek“. Ponúkol nám ovocné pivo pre šoférov s príchuťou yuzu od Litovelu. Baby si dali pre zmenu žltú malinovku. Dlho nám čapoval, potreboval sa vykecať o utečencoch a cigánoch. Došli akýsi holanďania. Robil som tlmočníka. Dali si mrazenú pizzu a najdrahšie pivo. Z vďačnosti dal týpek našim babám ešte aj červenú limonádu. Pokračovali sme kúsok do Sloup k jaskyniam. Sloupsko-šošuvský systém je najväčší sprístupnený komplex jaskýň v Čechách.

Vybrali sme si krátky, hodinový okruh. Nakoniec i ten bol pre nás pridlhý. Vchádza sa širokou chodbou ako pre lietadlo. Boli sme ôsmi. 2 rodiny. Jaskyňa je výzdobou krajšia ako Punkevní. V 2/3 to mladšia nemohla vydržať. A tak sprievodkyňa zavolala kolegu, ktorý baby núdzovými chodníčkami vyviedol von. A tak už nevideli dno Nágelovej priepasti a ani nespievali Prší, prší. A že by sa pridali. Nevideli ani posilňovacie hrazdy neandrtálcov a trblietajúce sa kvapôčky vody na stenách. Stretol som ich až v neandrtálskej jaskyni Kulna. V jej útrobách nám pustili film ako pravekí ľudia lovili mamuta. Mladšiu chytila panika, keď videla mamuta. Potom popri vykopávkach a figurínach sme vyšli von do horúčavy. Popri Malej priepasti. Menšia sa spýtala: „Prečo je tam diera, keď v nej nebývali pračloveci?“

Vyškov

Vracali sme sa teda s5. Vo Vyškove sme sa motali a hľadali niečo na jedenie. Suché rohlíky alebo žemle baby odmietali. Tak som potom kdesi pri zámku blízko centra zaparkoval. Hneď do najbližšej reštiky U piráta. Čašníci uťahaní z tepla, ako hovorí polovička „uplastovaní „, sa neprethli. Vnútri o stupeň nižšie ako vonku. Nevedomky sme si sadli do fajčiarskej zóny. Ono väčšia časť podniku rozmaznávala huličov. Našťastie nik taký sa neukázal. Objednali sme si cestoviny, baby Lasagne. Ťažký priemer. Keď do lasagni dá kuchár vajce… Kuracie mäso jak z vývarovne v robote. A všade ten prekliaty syr na vrch. Nechal som tam 500 kačeniek. Ešte sme sa prešli kúsok na námestie na zmrzlinu. Tiež žiadny zázrak. Ja som mal niečo medzi jogurtovou a sorbetom v podobe kúskov ľadu. Mladšia punčovú s príchuťou dámskych voňaviek. Tak bola umelá. Aj sme ju vyhodili napokon. Na námestí to rozbalila podpriemerná dychovka. Spevák hrozne skučal. Jednoducho idylka malého, strediskového mestečka. Info centrum zavreté, pohľadnica nebude. Potom sme už len upaľovali domov.

Resumé

I keď výlet bol krátky, veľa sme toho prešli a pomaly sa z nás stanú jaskyniari. Baby sa behom týždňa z chorôb vystrábili. I keby sme ostali, bolo horúco a kúpať by sme sa nešli. No a staršia má doteraz panickú hrôzu z ôs. Len sa k nej priblíži. Neskôr sme sa dozvedeli, kde tie potvory mali hniezdo. Jedni chalani ich vykutrali spoza stavbárskych buniek. To bolo potom pri Punkve divadlo, satanom sa nestalo nič, ale žihadla schytali iní.