Sám medzi umením a otázkami, ktoré nemajú odpovede. Niektoré miesta sú ako sny, z ktorých sa nechceš prebudiť. Alebo sa prebudíš, a stále si nie si istý, čo znamenali. MOMus Museum of Contemporary Art v Solúne je jedným z tých miest.
Májové grécke slnko sa rozlieva po uliciach, jeho teplo sa mieša so soľou mora. Po dobrej káve míňam Rotundu, Kamaru i Acropolis wall a vchádzam do galérie, ktoré skôr pripomína veľtržisko. Za sebou nechávam turistov i cestovateľský svet, v ktorom majú veci jasné kontúry. Tu je to iné. Tu sa všetko rozostruje, mení tvar, kladie otázky, na ktoré neviem odpovedať. Výstava „From now On, stories for a next tomorrow“ sa nesnaží rozprávať príbehy. Skôr ich naznačuje, načrtáva ich na hranu nášho vnímania, len aby sa nám vyšmykli, keď sa ich pokúsime uchopiť.
Podobne ako v Spazju Creativ na Malte, V Nadácii Joan Miró v Barcelone, v Pražskom DOXe, v Ostravskom Plató, všade kam prídem intenzívne navštevujem galérie súčasného umenia. Provokujú, inšpirujú a nútia sa zamyslieť.
Aj diela v MOMus sú ako fragmenty budúcnosti, ktorú ešte nepoznáme. Projekcie svetiel, nečakaných solitérov, vizuálnych vnemov, ktoré sa spolu ohýbajú do podivných tvarov. Plastiky, ktoré vyzerajú ako pozostatky civilizácie, ktorá ešte nevznikla alebo sa len chystá vzniknúť. Hluky a šepoty.
Všetko je tu otázkou: Kam smerujeme? Kto rozhoduje o tom, čo príde? A budeme tomu rozumieť, keď sa to stane?
From now ON
Zaujalo ma jedno z diel – obrovský digitálny displej, na ktorom sa texty rozpadávajú a znovu skladajú – pripomína mi sen, v ktorom čítaš knihu, ale slová sa menia vždy, keď sa pozrieš druhýkrát. Umelkyňa, ktorá ho vytvorila, tvrdí, že je to metafora pre nestálosť pravdy v dobe digitálnych médií. Možno. Alebo je to len obraz sveta, ktorý sa každým dňom zrýchľuje, až kým nezostane nič pevné, o čo sa oprieť. V posledných dňoch keď zájdem na sociálne siete či počúvam našich politikov na to čoraz viac myslím. O čo sa dá oprieť?
Umenie provokovať
V dobe, keď informácie prichádzajú v sekundových zábleskoch a miznú ešte skôr, ako sa stihnú usadiť v našom vedomí, je provokatívne umenie nutnosťou. Sociálne siete nás naučili skĺzavať po povrchu, konzumovať vizuálne dojmy bez zastavenia, bez premýšľania. TikTok, Instagram,X, FB – nekonečný tok obrazu, kde sa nie je čas zastaviť, kde sa myšlienky rozpúšťajú ako cukor v horúcej vode.
Ale tu, v MOMus, je všetko iné. Tu ťa umenie prinúti zastaviť sa. Prinúti ťa vydržať ten nepríjemný moment neistoty, keď ešte nevieš, čo vidíš, ale cítiš, že sa ťa to dotýka. Nie je to pohodlné, ale je to dôležité. Lebo ak sa nedokážeme zastaviť a ponoriť sa do myšlienky, stratíme schopnosť vnímať svet do hĺbky. Budeme len kĺzať po povrchu, ako skala odrazená od vodnej hladiny – chvíľu letíme, ale nakoniec aj tak klesneme na dno.
Dobré umenie má provokovať. Má klásť otázky, ktoré v nás zostanú dlhšie než len na pár sekúnd. Musí nás vytrhnúť z pohodlia. Nechať na nás pôsobiť myšlienku, provokáciu, koncept, ktorý sa v nás usadí a núti nás vrátiť sa k nemu, znova a znova.
Je to ako rozhovor so svetom, ktorý nám neponúka hotové odpovede, ale prináša ešte viac otázok. A práve v tom spočíva jeho krása. Presný opak socialistického realizmu či národniarskeho polopatizmu.
Phobia
Stojím pred inštaláciou „PHOBIA“. Séria diel, ktoré sa zdajú byť odrazom našich najhlbších strachov. Vznikla ako dôsledok veľkej hospodárskej krízy a krachu newyorskej burzy pred 80 rokmi. Nehmatateľné tiene, znetvorené tvary, nejasné kontúry, akoby sa zhmotnili úzkosti, ktoré nosíme v sebe. Covid, Ukrajina, populizmus, dezinfoscéna… Akoby tá atmosféra znova prichádzala.
Sú to pocity, ktoré sa nedajú pomenovať, len cítiť. Ako keď prechádzaš prázdnou ulicou a vieš, že niekto kráča za tebou – ale keď sa otočíš, nikto tam nie je. Čosi také som zažil aj na schodoch starého mesta pri Akropolis Walls.
Kultúrna výmena
Na výstave je zahrnutých vyše 100 autorov z temer každého kontinentu. Áno, umenie nemá byť zamknuté, ani uzavreté, ani národné a žiadne iné, nemá byť ani popisné či povrchné. už vôbec nie gýč ani plagiát.
Umenie má byť otvorené. Umenie je univerzálny jazyk, akési esperanto ktoré spája ľudí, ktorí ho dokážu vstrebať a obsiahnuť. Pochopiť to, čo im chce naznačiť.
Umbrellas
Ak sa prejdete po Solúnskej promenádea, objavíte ich. Ak vleziete do MOMus, ste s nimi konfrontovaný opäť. Rovnaké predmety, ale každý je iný. „Umbrellas“ nie sú len dáždniky – sú symbolom ochrany, anonymity, každodennosti. A predsa, keď sa na ne pozerám, mám pocit, že mi niečo uniká.
Sú tu len ako vizuálny vzor? Alebo skrývajú príbeh? Podporujú ho? Je problém nájsť čas, keď sa pri nich nikto nefotí. Ako tí turisti v dave na fotku, všetci rovnakí, ale každý so svojím životným príbehom, túžbami a vlastným tajomstvom.
Je nemožné nevidieť spojenie tejto série s jednou z ikonických inštalácií v Solúne – monumentálnou „Umbrellas“ od Giorgosa Zoggolopoulosa na pešej promenáde pri mori. Tam sa dáždniky vznášajú vo vzduchu, ich kovové rámy sa zdajú byť ľahké, hoci v skutočnosti sú pevne ukotvené. Sú nehybné, ale zároveň sa zdá, že zachytávajú pohyb vetra a času. Možno je to práve v tom – v neustálej premene významov.
Zatiaľ čo v galérii „Umbrellas“ odrážajú individuálnu anonymitu a uniformitu, tam vonku, pri mori, sú akýmsi večným symbolom otvorenosti a neistoty. Akoby stáli na hranici medzi prístavom a nekonečnom, medzi tým, čo je známe, a tým, čo ešte len príde. Vo vnímavom človeku rozohrávajú fantáziu.
Development in Four Elements
Sme len diváci, alebo sa stávame súčasťou procesu premeny? Štyri elementy. Oheň, voda, zem, vzduch. Yannis Bouteas ich rozkladá a znova spája v sérii objektov, ktoré akoby boli pozostatkami neznámeho rituálu. Každý kúsok nesie známky času, transformácie. Ako keby bol vytiahnutý z inej reality a umiestnený sem, do neutrálneho priestoru galérie.
What is a Ladder – Achilles Aperghis
Rebrík vedie hore, ale kam? Achilles Aperghis nám nehovorí odpoveď. Rebríky jeho inštalácie sú zdeformované, niektoré sa strácajú v strope, iné sa ohýbajú, akoby ich gravitácia odmietala. Je to cesta k výške, alebo ilúzia postupu? Je pokrok skutočný, alebo len séria krokov, ktoré nikam nevedú? Máme život pod kontrolou alebo sa len vezieme na vlnách náhody?
Zaujala ma séria Greece. (prvé foto) Uchopitelnejšie digitálne umenie, ktoré sa pohráva s realitou. Yang Yongliang mieša tradičné čínske krajinky s modernými prvkami. V sérii „Greece“ sú staroveké ruiny prerastené mrakodrapmi, príroda a mestá sa preplietajú, až nie je jasné, kde jedno končí a druhé začína. Je to dystopia, alebo len iný pohľad na svet? Netflix nám ponúka takéto scenáre stále častejšie. .-)
Senec, Platón, Epikures, Sokrates,… Možno len hľadáme nový spôsob, ako vidieť to, čo už dávno existuje.
MOMus Museum of Contemporary Art
Prechádzam pomedzi obrazy, sochy a inštalácie i tiene, ktoré vrhajú. Uvedomujem si, že provokácia a inšpirácia na zamyslenie je to, čo robí umenie dôležitým. Nie pohodlie, nie luxus, ani zlaté vane ale znepokojenie. Kultúra nemá slúžiť na ukľudnenie, ale na otrasenie našich istôt. Na výmenu informácií rôznych kultúr. Umenie, ktoré nekladie otázky, je len zestetizovaný prázdny šum, dekorácia. A dekorácia nestačí, keď sa svet mení rýchlejšie, než ho dokážeme pochopiť.
Keď vychádzam von, slnko je stále ostré, vzduch teplý, more blízke. Všetko sa zdá normálne. Ale v hlave mi stále znejú obrazy a otázky. Možno odpovede nikdy nenájdem. Ale možno o to ani nejde. Možno stačí len neprestať sa pýtať.
Odchádzam na promenádu. Cvaknem si ešte raz Umbrellas, dám si tsatsiky a kúpim kvalitné grécke víno.
