Idú čiarky. Tak Liptáci označujú dni, keď sedia na priedomí a jemne prší. V takejto chvíli je čas len tak sedieť a rozjímať. Ľubovniansky skanzen je na to ideálny: výlet za koreňmi mojej i slovenskej identity.
Ján Olejník
Za vznik a zbierky Ľubovnianskeho skanzenu sa vo veľkej miere zaslúžil miestny etnograf PhDr. Ján Olejník, CSc. Narodil sa v roku 1921 v Spišských Vlachoch do obuvníckej rodiny medzi 6 detí. Od roku 1959 v Starej Ľubovni systematicky zbieral a dokumentoval národné zvyky v oblasti Severného Spiša od Litmanovej, cez Chmelnicu, Jarabinu až po Starú Ľubovňu. Venoval sa rozvoju architektúry, ľudových krojov a zvykov, fašiangov, náboženských obradov i nahrávaniu ľudových piesní pod Tatrami a na Severnom Spiši.
Výsledok jeho prác je vtesnaný do tohto nádherného skanzenu.
Lavička na priedomí
Sedím na priedomí a je my dobre. Partia išla na hrad a ja som ostal v kľude, tu. Ľubovniansky hrad som pred rokom absolvoval s kastelánom. Mierne poprchá a ja v pozadí počujem zvonce ovečiek a cítim vôňu sena. Deti tu majú príležitosť kŕmiť, aj sa hrať so živými zvieratami. Je tu aj drevený kolotoč. Spomínam, ako som raz dostal do daru poukaz na dva dni – spoznať život baču na salaši. Keď sme tam prišli, dali mi do ruky palicu, batoh, na starosť 6 oviec a povedali, že prídu až večer. Odišli a bola to fakt skúsenosť.
Musíte po maďarsky
Sediac na lavičke všímam si, že podchvíľou ma niekto fotí. „Prosím vás, nie. Ja nie som exponát, iba unavený a po kľude bažiaci turista.“ Niektorí sa zasmejú, niektorí idú mlčky ďalej. Zaujal ma veľmi príjemný chlapík, ktorý sa zasmial a povedal: „Škoda, že nehovorím maďarsky, deti nerozumejú.“ Spýtal som sa odkiaľ sú. Vraj sem prišli až z Nových Zámkov. Nerozumel som ani ja: „Ako môže otec ubližovať vlastným deťom tak, že ich nenaučí štátny jazyk?“ Ako sa uplatnia, keď sa nevedia v pätnástich dorozumieť vo vlastnej vlasti?
Ako obyčajne som si nechal myšlienky iba pre seba. Načo hrotiť príjemnú atmosféru.
Niekto v pozadí cíti potrebu riadne nahlas púšťať ruskú hymnu. Príde mi to počas bombardovania Ukrajiny mimoriadne nevkusné.
V poslednom čase mám pocit dosť rozpoltenej spoločnosti. Adorujeme „vodcov“, operujeme bohom ale akoby sa z nás bežná láska, spolužitie a rešpekt k druhému vytratili. Veríme šmejdom a konšpirátorom, pritom okiadzame humanistov a vedcov. Akoby nás závisť, sebectvo a zloba ovládli. Niekedy mám pocit, že slobodný, nezávislý a vzdelaný človek je najväčším nepriateľom slovenskej spoločnosti. Nechápem to, veď takíto sme ešte pred desiatimi rokmi neboli. Obávam sa, že pokiaľ nenájdeme k sebe ako slováci cestu späť, tak nás nenávisť, ktorú do nás cielene zasiali, rozožerie ako metastázovaná rakovina. Pripraví nás o všetko, čo sme za dejiny moderného Slovenska nadobudli.
Drevená dedina
Nazerám do pitvora a zariadenia miestností. Nie je mi to cudzie. Veď ako dieťa som u starečka v Levároch chodil denne s dvoma vedrami na náves do studne pre vodu. Ranný rituál. Nie je to tak dávno, keď nebolo štandardom otočiť doma kohútikom a pustiť si teplú alebo studenú vodu. Keď mi moji kamaráti, chodiaci do mešťanky (malotriedky) závideli bratislavskú školu.
Tkáme odjakživa
Krosná a tkalcovské stavy k Slovensku odpradávna patria. Milujem behúne zo starých handier, ktoré prežili desaťročia. Od Oravy, cez Liptov i Spiš bolo tkanie kobercov a páranie pre gazdinky povinná zimná jazda. Aj preto chodím na Dolnej Orave do Malatinej. 🙂
Kde sú naše korene
Žil som v Bratislave ale celé prázdniny som sa naháňal po dedine. Každý deň rozbité koleno, každý deň nejaké pozaucho, krížom sa chodilo zásadne cez ploty. Na Rudave sme si postavili loď, s ktorou sme sa chceli splaviť až do mora.
Dnes majú deti iné zábavky. Ťukajú do mobilov.
Náš folklór a tradície si zväčša sprivatizovali komerčné firmy, televízie a politici. Vysali z folklóru čo sa dalo. Ešte že máme ten Devín.
Dávno sme zabudli na poctivú robotu kováčov, drotárov, tesárov, murárov, ktorí doma i na ďalekých cestách formovali naše poznanie a kultúru. Bojíme sa priznať, že Slovensko okrem nás formovali aj iní. Napr. nemeckí, českí, srbskí či maďarskí osadníci, niektorí často naštartovali celé priemyselné odvetvia, napríklad baníctvo. Áno. Mnohí nám ublížili ale i pomohli. Sú to naše dejiny.
O to viac sa dobre cítim v takomto skanzene. Je o živote bežného človeka, akým sa cítim aj ja. Nie je na Slovensku jediný. Podobný nájdete aj v Podbanskom a iných miestach. Zo všetkých zaváňa človečina. Ľudský osud. Ako ten Hronského Jozef Mak, človek milión. „Trp, Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“
Nemyslím, že jednotlivec môže zmeniť svet, ale môže zmeniť seba a blízky mikrosvet okolo neho. Tak si dnes dám zase malé predsavzatie urobiť niekomu radosť a spraviť aspoň jeden dobrý skutok.
Tú poznáte?
Zarodili hrušky kokotnačky. Ľahni že si milá horeznačky. A ja by si ľahlá, ako si mi kázal, ale si mi geťke nerozviazal.“
V kostole
Vonku stále poprchá. Na záver sa utiahnem do kostola. Je tu boží kľud a hraje prekrásny gregoriánsky chorál. „Pane. Ste v poriadku?“ Osloví ma driečna baba v kroji. „Áno, len som trochu zaspal“. Ospravedlňujem sa. Je mi tu dobre.
Trochu som sa časovo zamotal. Partia zatiaľ nelenila a vysadla na bicykle, ktoré som mal strážiť. Zavolali mi až z Kolkárne z námestia, že už vyprázdňujú druhý štuc.
Severný Spiš
Región Severného Spiša pokrýva oblasť Pienin, severnej časti Levočských vrchoch a Spišskej Magury, Starej Ľubovne, Litmanovej i Eliášovky. Vraciame sa sem pravidelne, pretože táto časť Slovenska ponúka komerciou ešte neskazené možnosti pre turistov, cyklistov i rodiny s deťmi. Rád sa na bicykli strácam na lúkach pod Eliášovkou. Prechádzam opäť a znova Jarabinský prielom. Šliapem po hrebeni Spišskej Magury na Veterný vrch, spúšťam Lechnické singletraily, či skúšam adrenalín, čo ešte dokážem v downhill bikeparku Ľubovnianske Cyklostopy. Alebo sa zveziem len tak plťou po Dunajci.
V Starej Ľubovni na námestí je kľud, skvelé ceny, žiaden stres a dobré pivko. Majú tu nádherne zrekonštruovaný kostol Sv. Mikuláša v ktorom nájdete prvky stredovekej výmaľby na severnej stene presbytéria.
Tohto roku v Starej Ľubovni pribudlo aj okúzľujúce bludisko. Ale o tom inokedy. 🙂
