Každé poobedie, keď som v ášrame Ramana Mahárišiho dojedol svoju poslednú ryžu s kari z banánového listu, znova a znova som utekal v Rajeshovom tuk-tuku objavovať pouličný chaos a mohutnú svätosť, ktorá má v Indii ozaj skvelý marketing. Vdychoval som život a ruch Tiruvannamalai. V uliciach svätého mesta, kde sa meditácia mení na prežitie totiž nájdeš všetko. Životné príbehy, existenčné zamyslenia, farby, spontánnosť, autenticitu i genius loci prostredia.
Tuk-Tuk za 50 rupií a realita bez filtrov
Môj vodič, chlapík menom Rajesh, ma vozil na motorkovom tuk-tuku do centra mesta. Každý večer. Bez helmy, s úsmevom, s cigaretou v ústach a tridsaťročnými pľúcami v dezolátnom stave. A s príbehom. V Indii má každý príbeh. Aj predavač balenej vody, kokosových orechov, aj žena, ktorá celý deň vyšíva kvety na sárí a večer ho predáva. Aj kaderník ktorý má kreslo priamo na ulici, aj dieťa, ktoré sa ti na ulici snaží vyčistiť topánky.
Tiruvannamalai: V uliciach svätého mesta to nie je len chrámová symfónia – Ulica je ako opera bez deja, plná vedľajších postáv, ktoré však hrajú hlavné roly v realite, kde je prežitie každodenný boj. Nepreháňam, pre Európana je to jedinečné mesto.
Trhy v Tiruvannamalai
Trh je miesto, kde sa šťastie kupuje na váhu. Ak máš peniaze, dostaneš aj požehnanie na čelo. Indické trhy sú divadlo bez prestávky. Farby tam kričia. Papriky, kurkuma, sárí, šarkany, plastové hračky, parfémy a kadidlo – všetko vrieska: „Kupuj si ma, aj keď ma nepotrebuješ!“
Ženy na trhu majú umelecký zmysel pre chaos. Sedí pred vami stará Tamilka, pred sebou 84 druhov korenia. Nevie čítať, ale pozná vôňu každého z nich tak presne, že by zahanbila polovicu európskych kuchárov.
Zjednávanie je rituál. Nákup je výmena energie. A každý predavač je zároveň filozof. Keď som sa spýtal, prečo má mango také drahé, odpovedal: „Pretože je dnes horúco a všetci chcú mango. Ty ho nepotrebuješ, len ho chceš.“ Dotkol sa môjho ega. Kúpil som dve.
Ulice Tiruvannamalai
Kto si myslí, že Paríž je rušný a Neapol chaotický, ešte nikdy neprešiel pešo ulicami Tiruvannamalai. V Európe máš prechod pre chodcov, semafory, dopravné predpisy a občas aj toleratného vodiča, ktorý ťa pustí s úsmevom. V Indii máš… trúbu. A tú má každý. Autobus, rikša, motorka, tuktuk, krava, dokonca aj predavač arašidov, ktorý ju síce nemá, ale zato neustále kričí „Peanuts! Fresh peanuts! No diarrhea!“.
Doprava v Tiruvannamalai
Semafory žiadne. Ani jeden. Križovatky sú riešené ako kruhový objazd okolo studničnej skruže zahádzanej odpadkami. Napriek tomu som tu nezažil žiadnu nehodu.
Ráno sa tu začína ako Wagnerovo finále. Trúbenie, štekanie, pískanie, bučanie a niekto niekde na ulici už varí kari. Na chodníku ti niekto opravuje topánku, hneď vedľa iný Ind zubami čistí kokos a ďalší zas s vytrvalosťou budhistického mnícha opakovane recituje: „One rupee, one rupee, please sir, just one rupee…“.
Zápach? Kombinácia kadidla, spáleného oleja a potu deviatich generácií. Mieša sa to s vôňou čerstvého čaju, ktorý ti nanutia aj keď si ho nechcel spolu s výparmi z motorky, ktorá práve obieha slona. Áno, skutočného slona. Mimochodom dodnes tu za hubičku predávajú kultové jednovalcové motorky Royal Endfield 700cc diesel.
Pamätám si, ako ma jeden dedko zastavil uprostred križovatky (kde som sa márne snažil naskočiť do Rajeshovho tuktuku, ktorý spomalil len natoľko, aby mi uľahčil rozhodnutie zomrieť alebo nastúpiť), chytil ma za zápästie a spýtal sa: „From where you come, sir?“ – „Slovakia,“ odpovedám. Usmial sa, kývol hlavou do všetkých svetových strán naraz a zahlásil: „Good country. Not better than India. But good.“
A v tej chvíli som pochopil – ten chaos nie je chybou systému. To je ten systém. V Tiruvannamalai sa nehrá na poriadok. Tu sa hrá na prežitie. A nejakým zázrakom to funguje. Ako orchester bez dirigenta, kde aj žobrák má svoj rytmus, aj obchodník so zapaľovačmi má svoje sólo. Len si musíš zvyknúť na to, že všetci hrajú naraz. A nahlas.
Kastovanie a čo máš na večeru
Jedného večera som si s Rajeshom sadol na obrubník. Jedli som smažené cesto s karí (vyberal ho v pouličnom stánku sám) a spýtal som sa, z akej je kasty. Zasmial sa a potom stíchol. Povedal: „Tu sa to nepýta. Ale vieš to podľa toho, čo robí tvoj otec, s kým sa môžeš oženiť a kto ťa bude obsluhovať.“
V Tiruvannamalai nie je rovnosť. Je tu krásna ilúzia duchovnej jednoty, ale ak si narodený ako nedotknuteľný, zostaneš tak. Aj keď spievaš mantry 24 hodín denne. Aj keď sa raz mesačne umyješ v svätej vode plnej baktérií.
Západ: sterilita vs. prebytok
Tiruvannamalai: V uliciach svätého mesta som zrazu pocítil zmenu. V jednu chvíľu mi to všetko začalo liezť pod kožu. Po návrate do ášramu som sa pozrel na bielych duchovných hľadačov. Zväčša Európania a Američania. Mali jogamatky, aktovky s mantrami, asi nabité šrajtofle, notebooky s návodmi na osvietenie. A potom som si spomenul na dieťa, čo na trhu predávalo limonádu, ktorú nemohlo ochutnať, lebo bola pre turistov.
My na Západe žijeme v čistote, poriadku, presne odvážených kalóriách a pravidlách. Tu sa niekedy pije z tej istej studne, v ktorej sa umývajú nohy. A napriek tomu tu večer ľudia tancujú. Smiech je úprimnejší. Sárí sú farebnejšie než čokoľvek v našich šatníkoch.
Čo robí človeka šťastným?
Nie luxus. Nie chladnička. Možno je to len schopnosť smiať sa aj vtedy, keď ti horí pod zadkom. Keď nemáš čo do úst. Keď ti nepraje celý svet okolo. Alebo to, že nečakáš na šťastie – žiješ v ňom, aj keď je oblečené v prachu. Práve v Kerale na poli som zažil pocit, že možno práve teraz som v raji.
Hotovo. Zápisky z Indického Tiruvannamalai končia, ale otázky zostávajú.
