Každé sväté mesto má svoj svätý kopec. India nie je výnimkou. Tiruvannamalai má Arunáčalu – božstvo v kamennej verzii, ktoré sa tvári ako vrch, geologický útvar, ale v skutočnosti je to vraj samotný Šiva. Nepotrebuje sochu. Je to hora. Znie to poeticky, kým nezačneš stúpať. A ver, že svätá trasa v Tiruvannamalai, Girivalam dá zabrať.
Girivalam: púť v prachu a plastoch
Okolo Arunáčaly vedie 14 kilometrov dlhý okruh – Girivalam, svätá cesta, ktorú najlepšie pochopíš, keď ťa predbehne sedemdesiatročná babka, naboso, s kokosovým orechom v ruke. Inak väčšina domácich ju prejde bosí. Ja som to skúsil v sandáloch a po dvoch kilometroch som ich začal nenávidieť.
Popri ceste horia vonné tyčinky, niekde hrá chrámová hudba, inde sa predávajú plastové Šivove figúrky. Takmer každých pár metrov nejaký „svätec“ žiada almužnu. Na chvíľu som sa zastavil. Vedľa mňa stál mladík s chrbtom pokrytým popolom – rozprával sa s kravou. Krava nevyzerala, že je duchovne osvietená, ale prikyvovala. Krava je v Indii posvätná. Cestou do Tiruvannamalai sme mali na diaľnici hodinovú zápchu. Všetko stálo. Na ceste stála krava a nikto nemal silu ju odohnať.
Výstup k jaskyniam: kde ticho nie je tiché
Skutočná duchovná skúsenosť však začína až, keď sa odkloníš z cesty a začneš šliapať do kopca nahor. Skandashram a jaskyňa Virupaksha – dve tiché miesta na úbočí Arunáčaly, kde Ramana Maháriši žil a meditoval. Keby som si mal vybrať miesto, kde si človek má sadnúť a čakať na odpoveď z vesmíru, bolo by to tu. Ale aj byť na dôchodku v Európe je fajn.
Chceš osvietenie. Ale problém je, že keď si sadneš, odpoveď neprichádza. Prichádza pot a hmyz. Prichádza strážny pes, čo ťa očuchá. Pridajú sa moskyty. Alebo ťa atakuje turista s GoPro, ktorý ti dá do ksichtu kameru a povie: „You look very spiritual.“
Ticho je klamár
V jaskyni Virupaksha sme sedeli asi dvadsať minút. Ticho tam nie je ako európske ticho – to, ktoré vonia po horách a boroviciach. Toto ticho je naliehavé. Vŕzga. Tlačí. Možno preto tam ľudia meditujú – nie kvôli pokoju, ale kvôli tomuto vnútornému tlaku. Ako keď ti niekto celý deň stojí v izbe a nič nehovorí.
Skandashram
Niektorí ľudia tvrdia, že sa tu cítili „zjednotení“. Ja som skeptik. Cítil som sa spotený, smädný a trochu oklamaný. Ale keď sme vyšľapali k Skandashramu, pohľad na mesto pod nami to naplno vynahradil. Tiruvannamalai sa rozprestieral pod nami ako rozliate kadidlo, s dymom chrámov, pazvukmi trúb a životom, ktorý bublal aj v tých najvzdialenejších uličkách.
Meditácia v jaskyni: východ verzus Západ
Zatiaľ čo miestni sadli a zavreli oči, ja som rozmýšľal, prečo sú moje kĺby také neohybné. Vedľa mňa sedela nemecká žena, čo točila podcast. V zadnom rade muž s dredmi, ktorý si šepkal do rúk mantry a každých desať sekúnd sa pozrel na hodinky. Duchovno na čas. Nový trend.
Bolo mi smiešne aj trochu trápne. Akoby som narušil miesto, kam nepatrím. Ale zároveň – a to priznávam so škrípaním – v tom bol zvláštny pokoj. Možno nie preto, že by som bol osvietený, ale preto, že mi tam nič iné nezostávalo. Hore nie je wifi, nie sú tam espressá, nie je tam zľava na lanovku, ani samotná lanovka tam nie je. Len prítomnosť, krásne výhľady, pár mníchov v oranžovom, mraky pútnikov a všade mier. Som proste necitlivý Európan.
Tiruvannamalai: Girivalam. Zišiel som dole a objednal na večer tuk tuk (to je taká motorová veľmi ekonomická rikša). Do víru a uličiek svätého mesta Indie ma vozí Rajesh, ten istý taxikár. Ind. Už sme sa zblížili. Ja som rád, že ma nenatiahne priveľa a on je rád, že pravidelne zarobí. Už vie, kam ma to ťahá a ukazuje mi skryté poklady Tiruvannamalai. Duchovno za 40 rupií.
