Je to už veľa rokov, kým som sa k tejto reportáži dostal. Tiruvannamalai: Arunachaleswarar. ani prečítať to európan nezvládne správne. Niektoré mestá do teba vstúpia cez nosné dierky. Tiruvannamalai cez pľúca. Na tretiu hodinu ráno ma zobudila trúba. Nie trúbka, trúba. Tón, ktorý akoby vychádzal z pekelného saxofónu zrodeného v bruchu boha Ganéšu počas migrény. Možno z chrámu A to bol len úvod.
V Tiruvannamalai totiž trúbia všetci. Autá, rikše, kravy, chrámové trúby, deti. Každý z nich akoby žiadal niečo od vesmíru. A vesmír odpovedá – zvyčajne prachom, teplom a niekým, kto ti predá mango ešte predtým, než si vôbec stihol pochopiť, že nie si v Európe.
Chrám Arunachaleswarar
Tiruvannamalai: Arunachaleswarar – chrámový kolos z kameňa, ktorý pôsobí ako zaparkovaný vesmírny chrám. Obrovské gopury – tie obrovské sochami posiate veže – vyzerajú ako výklad hinduistického Marvelu. Zajtra sa na ne pozriem aj z vrchu. Viac ako tisíc sôch, každá z iného vesmíru. Každá ti niečo hovorí. Žiadna nerozpráva tvojou rečou.
Tiruvannamalai je pre Indov čosi ako Vatikán pre kresťanov. Len duchovné mesto je farebnejšie a pestrejšie. V okolitých bazénoch si pútnici močia nohy. Ja by som do tej vody nohu nestrčil.
Slon ako kňaz
Zrazu prichádza slon. Ozdobený ako vianočný stromček, na čele biela špirála, v očiach výraz rezignácie. Svojím chobotom ti požehná čelo. Hádžem mincu. Slon kývne hlavou. Neviem, či z duchovna, alebo len preto, že ho bolia zuby. Nič nie je zadarmo. Každopádne marketing so slonom majú v chráme zmáknutý.
Prechádzam sa po svätyniach okolo modiel, ktorým priznám sa veľmi nerozumiem. Množstvo pútnikov má v očiach meditatívny pohľad a spievajú si čosi ako óhm… Každopádne, treba to zažiť. India zmení každého.
Ráno začína banánovým listom
Bývali sme v ášrame Ramana Mahárišiho. Už názov znie ako šifra, ktorú keď vyslovíš nahlas, stratíš pas. Môj spoločník, spirituálne založený Európan ášrám chváli. Dali nám ubytovanie aj jedlo zadarmo. Bodaj by nie, keď im daroval veľkorysý finančný dar, ktorý niekoľko násobne prekročil ubytko v Hiltone. Bol som vďačný.
Ráno nás vítal šafránový spev a rozliaty čaj. Jedlo sa servírovalo na zemi, na banánové listy. Prvý deň som si myslel, že to je šalát. Začal som jesť aj kus listu. Vysvetlili mi, že je to tanier. Usmial som sa ako idiot, ktorý práve objavil rozdiel medzi príborom a bonsajom.
Jedlo sa rukami. Všetko. Kari, ryža, dhál, akási omáčka, čo sa tvári ako dezert a chutí ako vlhký presladený turban. Viete prečo vždy pravou rukou? Po prvom dni sa to však zlomí. Ruky sa stanú príborom. Začneš veriť, že západná civilizácia je dekadentná len preto, že používa vidličku.
Ášram Ramana Mahárišiho
V Ramana Mahárišiho ášrame sa meditácia nedeje – ona sa tam jednoducho stane. Bez pokynu, bez polohy lotosu, bez aplikácie v mobile. Sadneš si do haly, a namiesto sviečok a vôní ťa obklopí surové, husté ticho. Nie je to príjemné ticho, ktoré si doma pustíš na Spotify. Toto je ticho, ktoré má váhu, v ktorom sa sám pred sebou neschováš.
Starci v bielych dhoti sedia bez pohnutia celé hodiny, mladí jogíni sem-tam zalomia krk v asáne, ale aj tak všetci sedia v tom istom priestore. Niektorí chodia dokola okolo motlitebne. Ramana by sa usmial – meditácia bez úsilia, bez cieľa, ktorá je návyková ako káva bez cukru.
A ty zrazu zistíš, že to stačí. Že sa nemusíš snažiť byť duchovný – stačí sedieť. Alebo nesedieť. Ale hlavne neklamať sám sebe, lebo v tomto priestore klamstvá nemajú kam ujsť.
Meditačná hala je otvorená denne od skorého rána do neskorého večera. Vstup je voľný. Nikto ťa nekontroluje, ani nemarketuje žiadnym prospektom osvietenia. Proste si sadni.
Najtichšie miesto je v hale so samádhi Ramanovho tela – v podstate ide o skromný kamenný chrám, kde starci, ženy v sárí aj pár stratených Európanov sedia v tme. Občas sa niekto prežehná alebo prikývne k vlastnej myšlienke. Ak chceš, môžeš tam stráviť celú hodinu. Alebo len pár minút. Nikto ťa nevyženie.
V areáli je aj malý obchod s knihami, miesto na jedlo (podávajú sa tri vegetariánske jedlá denne zdarma, skromné, ale chutné) a knižnica. Spievanie mantier (tzv. Veda Parayanam) prebieha každé ráno a večer, väčšinou v tamilčine alebo sanskrte. Môžeš sa pridať – alebo nie.
Všetko je dobrovoľné. Ale nič tam nie je „turisticky príjemné“. Žiadne brožúrky. Žiadne vedené meditácie. Len duchovný režim bez wifi a schopnosť byť sám so sebou, čo ťa môže zaskočiť neodbytnými vlastnými myšlienkami.
Sväté studne a mikrobiologický koncert
Nikdy sa nenapi v Indii z inej, ako zapečatenej fľaše. Ušetríš si hodiny na záchode. Jedného dňa ma núkali, nech sa napijem vody z údajne svätej studne. Mala taký zeleno hnedý magický nádych. Skutočne vyzerala ako niečo z mýtov. Pila z nej každá bytosť v okolí. Keď si však predstavím stav vodných nádrží a záľubu veriacich indov umývať si nohy a prať, kdekoľvek sa dá, nenašiel som odvahu. Ďakujem, Brahmo, že som odolal a nenapil sa.
Táto skúsenosť s vodou bola duchovnejšia ako čokoľvek, čo som cítil pri chodení dokola a spievaní óhm… v meditačnej hale. Pretože pochopiť, že niečo sväté je zároveň biologická hrozba, to je skutočný zen.
Yogi Ram Surath Kumar Ashram
Keď som vošiel do Yogi Ram Surath Kumar ášramu, akoby som sa ocitol v motlitebni pre introvertov. Nikde nikoho. Iba ticho, obrovský sterilný priestor a nekonečné more tabúľ s citátmi, ktoré sa na mňa zovšadiaľ valili. Každá stena, každý múrik, dokonca aj lavička niesla múdrosť – ako keby sa niekto bál, že odídem bez ponaučenia.
Sála veľká ako niekoľko telocviční naznačovala, že sa tu stretáva asi veľa ľudí. Asi som prišiel zle, dnes bolo všetko dokonale prázdne, až na jednu vec: mechanický elektrický bubon (asi na zvolávanie veriacich). Vyzeral ako výtvor niekoho, kto mal veľmi veľa voľného času a ešte viac viery v techniku. Po stlačení tlačidla sa spustil malý rituál: motorček, páčka, kladivko… a nakoniec sa ten bubon naozaj rozozvučal. Celé to trvalo asi desať sekúnd, počas ktorých som mal čas prehodnotiť svoje hriechy, životné smerovanie aj to, prečo ma vlastne fascinuje takýto poetický bizár.
Yogi Ram bol zrejme svätý s láskou k samote a so zmyslom pre poriadok. Aj bez prítomnosti veriacich, všade čisto a všetko fungovalo ako má.
A možno práve preto – lebo tu niet koho rušiť – znie ten mechanický bubon najúprimnejšie. Tak ako celé toto miesto. Pokojné, čudné a takmer dokonale zabudnuté.
Medzi bohmi a odpadkami
Chrámový komplex v Tiruvannamalai: Arunachaleswarar je krásny, čistý, uprataný. A okolie plné odpadkov. Ako keby sa bohovia prestali starať a ľudia to zobrali ako signál. Alebo ako dôkaz, že svätosť neruší chaos – len ho vyfarbí do zlatista. Prejdem pár krokov mimo ášrám. Skúšam ako miestni, na boso. Pár krokov vedľa a stúpiš na mušlu. Krok ďalej a máš v nohe plastový pohárik od masaly. Prídeš k bazénu plnému odpadkov, plesnivého textilu a špinavej vody a ľudia sa v nej dokonca kúpu.
Na ulici dlhočizný rad. Nejaká francúzka rozdeľuje z veľkého hrnca na ulici ryžu do misiek bedárom, možno dalítom (kasta nedotknuteľných). Žeby odpustky za komfortný život v Európe? Vo vzduchu visí vonný dym, zmiešaný s výfukmi, spáleným ryžovým senom a potom. Duchovno je veľmi potné. Ale niečo v tých ášrámoch drží ľudí pohromade aj napriek tvojmu skeptickému a mierne cynickému ja.
Je to mier, odovzdanie a pokoj v duši.
