V sobotu bola mojím cieľom Horšianska dolina, ale všetko sa vyvŕbilo inak. Ešte za tmy vychádzam z paneláku. Prekvapuje ma na túto dobu nezvyčajné teplo. K tomu sa ozýva drozd. Že by už prichádzala jar?
Pohľad z vlaku je však nevábny, pochmúrny. Neprišiel nikto z priateľov. Možno práve kvôli počasiu. Ale na to som si už zvykol. Akoby som sa vrátil do mladých liet, keď som sa túlal horami zásadne sám. Malo to svoje čaro. Potom som sa zaradil do partie, ba sám som navrhol a viedol nejaké výlety do našich i zahraničných hôr. Aj to malo svoje plusy, ale občas i mínusy.
Ideme vlakom do Levíc
Keď vyšiel rýchlik zo Slovenskej brány, vidím, že sa ťažké mračná trhajú a slnko sa stáva pánom. Do Levíc prichádzame s „pravidelným“ meškaním. Takým „akurátnym“, že nestíham autobus do Kalinčiakova, plánovaného východiska do kaňonu Sikenice. Mrzí ma to, lebo počasie sa ukazuje parádne a som nahnevaný sám na seba, že som si nezistil nejaké iné spoje, iné ciele. Boli časy, keď som si nosil v batohu cestovné poriadky. Teraz ich síce možno nájsť v mobile, ale v tomto smere som príliš zaostalý a telefón používam len na telefonovanie. Ale napokon som tomu celkom rád. Dnes akosi nemám náladu na turistiku. Akoby som šiel len z povinnosti.
Levice
Ale keď som už v Leviciach, aspoň prebehnem mestom. Však ak si dobre pamätám, bol som v ňom len raz na hrade a potom som ho párkrát prebehol bez akejkoľvek poznávacej aktivity. Inšpiroval som sa tak trochu aj slovami kamaráta, takisto skôr narodeného turistu, ktorý sa v súčasnosti zameriava na poznávanie miest, v ktorých sa zachovali hradby.
Zo stanice do centra mesta vedie dlhá Ulica Ľudovíta Štúra. Je na nej aj Štúrov pamätník s bustou a s poškodeným nápisom. Centrum Levíc sa mi celkom pozdáva. Vynovené fasády budov priam žiaria. Až na Dom kultúry Družba.
Som zvedavý na školu, v ktorej študoval spisovateľ Jozef Cíger Hronský.
Štvorpodlažnú budovu postavili v roku 1911 a okrem učební v nej bol aj internát. Dnes je v nej Stredná odborná škola pedagogická. Areál je uzamknutý a tak len cez plot môžem odfotiť pamätné tabule Jozefa Cígera Hronského, ktorý tu študoval, a Petra Jilemnického, ktorý tu v roku 1921 prešiel diferenčnými maturitnými skúškami. Budova je príliš veľká, aby sa mi vošla do foťáku. Navyše okolo sú kríky a stromy.
Bočná ulička nesie meno Fridricha Engelsa. (Na pláne mesta objavím aj Ul. K. Marxa.)
Chotár Levíc bol osídlený človekom už od mladšej doby kamennej (neolitu). V roku 1950 pri výstavbe rybníkov odkryli stopy obydlí roľníkov a pastierov asi spred 6 000 rokov. O niečo mladšia, z eneolitu, je kanelovaná keramika z polí spod Vápnika. Okolo roku 700 pred n. l. sem prenikli z juhoruských stepí skýtsko-trácke kmene, ktoré už mali skúsenosti so spracovaním železa. Po nich prišli Kelti, ktorí v obchodnom styku už používali mince. Našli sa aj v Leviciach, konkrétne v Novej osade, a keltský cintorín odkryli v roku 2005 pri výstavbe Kauflandu.
Bojová história Levíc
Ďalšie storočia sa tu pohybovali germánski Markomani a Kvádi, brániaci sa útokom rímskych légií. Doba veľkého sťahovania národov sa začala príchodom Hunov a na konci 5. stor. sem prenikli prví Slovania. Do diania zasiahli bojovní Avari, ktorí však splynuli s pôvodným slovanským obyvateľstvom. To sa zjednotilo vo Veľkomoravskej ríši, ktorá oslabená vnútornými spormi neodolala prieniku starých Maďarov do Karpatskej kotliny na začiatku 10. stor.
Prvá písomná zmienka o Leviciach pochádza z roku 1156 (zachovaná v odpise z roku 1347). Píše sa v nej, že ostrihomský arcibiskup Martirius posvätil kostol sv. Martina v osade Bratka (dnes archeologická lokalita na území Levíc). Medzi filiálkami sa spomína aj Villa Leua. Tou bola zrejme osada na úpätí Viničného vrchu, dodnes uvádzaná ako Staré Levice.
Levický hrad
Výrazné andezitové bralo vyčnievajúce z močarín bolo strategicky zaujímavé pre postavenie mocného hradu. Vybudovali ho už v 13. stor. ako centrum veľkého feudálneho panstva a strážcu prístupu do údolia Hrona a do banských miest v Štiavnickom pohorí. V podhradí vyrástla osada – súčasné Levice.
Ako prvý majiteľ hradu sa spomína Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr bol v rukách kráľa a rôznych šľachtických rodín. V roku 1428 sa Levice spomínajú ako mestečko, ktoré o šesť rokov neskôr prepadli a vypálili husiti. 28. decembra 1441 kráľ Vladislav I. udelil Ladislavovi Levickému právo raziť na Levickom hrade strieborné mince na spôsob Budína. Z roku 1526, teda z roku nešťastnej bitky pri Moháči, je prvá správa o prekvitajúcom vinohradníctve v nových i starých Leviciach.
Turecká vojna v Leviciach
Hrad zohral významnú úlohu v čase, keď až do tohto kraja prenikli Turci. 2. novembra 1663 vicekapitán Gašpar Bartakovits nevidel inú možnosť ako vydať hrad záplave Turkov. „Levický hrad je stavba, ktorú treba vidieť,“ napísal turecký cestovateľ Evlija Čelebi. „Vnútro hradu je malé. Kamenná stavba štvorcového tvaru má po obvode šesť malých vežičiek. Vo vnútri je kapitánov dom, zbrojnica a sýpky. Iné stavby tam nie sú. Má malú bránku obrátenú na východ. Priekopa vnútorného hradu je po okraje naplnená vodou z Hrona a bahnistá.“
Turci na Levickom hrade dlho nepobudli. Pevnosť obľahli cisárske vojská pod velením generála de Souchesa a tentoraz 13. júna 1664 bez boja kapitulovali Turci. Nezmierili sa s porážkou a s posilnenou armádou sa vrátili k Leviciam. V rozhodujúcej bitke 19. júla 1664 však boli porazení, hoci v boji zahynul kapitán uhorských vojsk Štefan I. Koháry.
Po ústupe Turkov zo stredného Podunajska význam levickej pevnosti poklesol a poslednú ranu mu dali v roku 1709 kuruci. Ďalší majitelia využívali len renesančný kaštieľ, ktorý dal na nádvorí postaviť „Turkobijec“ Štefan Dobó a jeho syn František.
Medzitým, v roku 1696, zachvátil Levice obrovský požiar, ktorému padla za obeť väčšina mesta. V roku 1715 narátali v Leviciach len 195 daňovníkov, medzi nimi bolo 43 remeselníkov.
Levice ako hospodárske stredisko
Levice sa vyvíjali ako stredisko rozsiahlej poľnohospodárskej oblasti. V druhej polovici 19. stor. mali už okolo 6 000 obyvateľov. Medzi najvýznamnejšie podnikateľské rodiny sa radili Leidenfrostovci a viedenská bankárska rodina Schöllerovcov. Ako je tomu aj v prípade iných miest, aj Levice o niektoré cenné objekty prišli. Pripomína nám to informačná tabuľa v parku na Ul. Ľ. Štúra. Kedysi tu stál kaštieľ súrodencov Alexandra a Pavla Schöllerovcov. V roku 1867 sa dostalo do ich rúk panstvo Eszterházyovcov so 7 liehovarmi, veľkoobchodom s dobytkom a koňmi, lesmi, vinohradmi, mlynom a kameňolomom. Podpísali sa pod rozvoj mesta v druhej polovici 19. stor., vrátane jeho pripojenia na uhorskú železničnú a elektrickú sieť.
Kaštieľ Schöllerovcov
V roku 1879 si postavili honosný neobarokový kaštieľ, ktorý však v roku 1900 vyhorel. Pri rekonštrukcii pristavali jedno poschodie. Miestnosti boli zariadené vzácnym nábytkom a vyzdobené umeleckými dielami a poľovníckymi trofejami. Koncom roka 1944 v ňom sídlil štáb Wehrmachtu, na ktorý zaútočil sovietsky bombardér. Nespôsobil extrémne škody, ale po vojne obyvatelia rozobrali múry kaštieľa, aby si z jeho kameňov opravili vlastné príbytky. Dnes po ňom niet hmotnej pamiatky.
Levický park
Zachoval sa – hoci v zmenenej podobe – cenný park okolo kaštieľa. Zo stromov si vypiskuje brhlík, ktorého prehluší kŕdeľ havranov. Tie spolu s holubmi patria medzi hlavných vtáčích obyvateľov mesta.
V medzivojnovom období patrila k najväčším podnikom Levíc tabaková továreň. Chýrne sa stali levické jarmoky. V druhej polovici minulého storočia rástol počet obyvateľov prisťahovalectvom z okolitých dedín, resp. ich pričlenením k mestu (Kalinčiakovo, Malý Kiar, Horša, Čankov). Dnes majú Levice okolo 32 500 obyvateľov.
Čo vidieť v Leviciach
Okrem hradu nájdeme v Leviciach aj ďalšie historické pamätihodnosti. V rokoch 1773 – 1780 dali Eszterházyovci postaviť kostol sv. Michala Archanjela na mieste staršieho vyhoreného chrámu. Ďalší požiar v roku 1808 si vyžiadal novú rekonštrukciu, ktorá vyvrcholila v roku 1902 dostavbou priečelia s dvoma vežami. Cenný je aj interiér chrámu.
Kostol reformovanej kresťanskej cirkvi postavili v rokoch 1785 – 1788 na mieste staršieho dreveného kalvínskeho kostola z polovice 17. stor., ktorý v roku 1735 zbúrali. Pri veľkom požiari v roku 1808 chrám vyhorel, ale podarilo sa ho obnoviť v priebehu jedného roka. Evanjelický kostol začali stavať prisťahovalci zo Srbska, ale po ich asimilovaní s domácim obyvateľstvom predali nedostavaný objekt luteránom. Rímsko-katolícky kostol sv. Jozefa bol súčasťou kláštora z prvej polovice 18. stor. V jeho blízkosti je Trojičný stĺp z roku 1777.
Moderná tvár Levíc
Levická synagoga
Pred druhou svetovou vojnou bola v Leviciach početná židovská menšina (asi 15 % obyvateľov). Synagóga z roku 1853 bola po vojne v dezolátnom stave a dočkala sa opravy až v rokoch 2010 – 2012. V súčasnosti je využívaná na kultúrne účely.
Oproti synagóge je pamätník Kálmána Kittenbergera, ktorý sa narodil v Leviciach 10. októbra 1881 ako najmladšie z ôsmich detí levického obuvníka. Priznám sa, že doteraz mi to meno nič nehovorilo. Teraz som sa dozvedel, že už ako chlapec sa s kamarátmi plavil po potoku Perec a sníval o tom, že sa doplavia až do Afriky. Študoval na učiteľskom ústave, kde sa spolu s bratom Sándorom naučil preparovať vtáky. Napriek finančným problémom sa mu podarilo vyštudovať vysokú školu. Voľný čas venoval najmä pozorovaniu prírody a poľovníctvu. Napokon sa dostal do africkej divočiny, kde takmer zahynul, keď mu pri stretnutí s levom zlyhala puška. Počas prvej svetovej vojny sa dostal do britského väzenia, v ktorom pobudol päť rokov. Po návrate domov vydával poľovnícky časopis Nimród, ale vracal sa do Afriky, kde chytal divú zver pre zoologické záhrady. V Afrike strávil napokon 16 rokov. Po druhej svetovej vojne žil v Nagymarosi.
Od roku 1950 pracoval v Národnom múzeu v Budapešti, ktorému venoval svoje africké zbierky s asi 60 000 exemplármi. Väčšina z nich zhorela pri požiari v revolúcii v roku 1956. Je autorom cestopisných kníh Moje zberateľstvo a poľovanie v Afrike, Zmenená Afrika, Od Kilimandžára k Nagymarosu a Moja posledná africká poľovačka. Vyšli v maďarčine, prvá z nich aj v anglickom a francúzskom preklade. Zomrel v Nagymarosi 4. januára 1958. Jeho meno nesie ZOO v meste Veszprém. Pomník v Leviciach odhalili vlani pri 140. výročí narodenia Kálmána Kittenbergera. Viac informácií tu.
Centrum Levíc
Centrom Levíc je Námestie hrdinov s pomníkom na mieste, kde boli pôvodne pochovaní padlí sovietski vojaci, ktorí oslobodili mesto pred Vianocami 1944. Pomník oslobodzovacích bojov v podobe vyhliadkovej veže je aj na blízkom kopci Siklós, kde mal svoju pozorovateľňu od 20. decembra 1944 do 25. marca 1945 maršal Malinovskij, veliteľ II. ukrajinského frontu.
Idem na hrad. Pozrieť si ho však môžem iba zvonka. Brána je zavretá, takže do úvahy nepripadá ani prehliadka Tekovského múzea. Ešte pár fotiek a vraciam sa na stanicu.
Nemusel som sa ponáhľať. Rýchlik Urpín opäť mešká klasických 15 minút. Nevadí. Už napoludnie som doma. Viem, že by sa dal deň využiť napríklad na vychádzku k rybníkom na potoku Perec a na travertínový vrch Vápnik (Siklós), kde sa ťažil zlatý ónyx. Pred časom som sa tam motal.
Je to zaujímavé, ale dnes na to nie som pripravený, keďže si zvyknem pred každou vychádzkou čosi ozrejmiť z literatúry a internetu. Ale v sobotu bola vo mne akási nechuť hýbať sa. Aj také dni bývajú.
Aspoň jedno poučenie: na každú túru sa treba aj teoreticky pripraviť vrátane rezervy, čo je dôležité najmä v prípade, že je cieľom prehliadka mesta.
