Lamezia Terme je údajne tretie najväčšie mesto Kalábrie. Skladá sa z viacerých mestských častí, z ktorých najatraktívnejšie je určite Nicastro s normanským hradom na vrchu San Teodoro. Dnes som sa vybral spoznávať kultúru. Lamezia Terme: Za normanskou históriou.
Bastion
Bašta maltézskych rytierov. Mohutná, dobre zachovaná strážna veža (bastion) postavená v roku 1550 španielskym miesto kráľom Neapola Pedro de Toledo stojí ďaleko od centra Lamezie asi kilometer od mora. Všetky bedekre ju ospevujú ako „must see atraction“. Bašta je jedným z historických miestnych highlightov. Má kompaktnú štruktúru zrezanej pyramídy a nad štvorcovou vežou je rozdelená na štyri veľké miestnosti s klenutými stropmi.
Je krásna a zamknutá.
Zamierim radšej na zastávku. Bicykel ostal stranou. Dnes to bude v znamení „public transport“. Volím autobus č. 4, jazdiaci medzi železničnou stanicou v Santa Eufemia oblúkom okolo pobrežia cez Sambiase až do Nicastra, ktoré je mojim dnešným cieľom. Medzitým však neohrdnem krátkou kúpačkou v Terme Caronte. Túto sírnatú kúpačku si viem užívať aj denne.
Terme Caronte
Dve hodiny máčania s prehľadom stačí. Na zastávke je malé trhovisko. Kúpim kilo paradajok (chutia mimoriadne) a čakám vedľa dvoch italo-babičiek na autobus do centra. Trochu sa rozprší a hneď je tu neodbytný trhovec. Ponúka nám nejaké ojazdené dáždniky po 4 eurá. Kde ich zozbieral? Kto ich zahodil? Ja odolám, babky nie. Keby som vedel, že v autobuse bude pršať viac ako vonku, investujem aj ja. Nechápem odkiaľ sa tie cŕkance vody zo strechy v autobuse berú.
Privalí sa prietrž mračien. Ulicami tečú potoky vody. Len aby ten autobus nezastal. Zrazu stojí a vodič sa mi snaží vysvetliť, že mám vystúpiť. Správne ma ošacoval ako turistu, ktorý mieri do historickej časti Nicastra.
Nicastro
Stručne povedané, časť mesta Nicastro, z gréckeho Neo kastron (Nový zámok), je najzaujímavejšia časť celej oblasti. V predkresťanských časoch bola súčasťou Byzantskej a Východorímskej ríše, ktorej hlavným mestom bol Konštantínopol. Mesto bolo dôležitou križovatkou vojenských a obchodných aktivít. Oblasť dobyli Normani v 11. storočí a na mieste zrúcaniny existujúceho hradu postavili impozantný hrad, ktorého rozvaliny na vrchu kopca San Teodoro lákajú turistov dodnes.
Vtedy Nicastro dominovalo celému zálivu Santa Eufemia, smerom na západ k Tyrhénskemu moru. Spolu s hradom tu bolo aj benediktínske opátstvo. Spoločne tieto budovy symbolizovali vojenskú a náboženskú nadvládu celej kalábrie. Architektonické bohatstvo Nicastra sa však v priebehu storočí vďaka opakujúcim zemetraseniam postupne strácalo.
Nicastro Cathedral
Nebyť riadnej spŕšky asi by som tú katedrálu obišiel. A bola by to škoda. Katedrála svätého Petra a Pavla za návštevu rozhodne stojí. Už len preto, že je jediná otvorená. A tiež preto, že na teba z neba vylievajú hektolitre vody. Takú lejavicu som už dlho nezažil. Mimochodom miestna diecéza dala svetu dvoch pápežov, Papa Innocenzo IX a Papa Marcello II.
Do kopcov k normanského hradu som sa odhodlal až potom, keď prúdy stekajúcej vody klesli pod kolená.
Uličky Nicastro
Štvrť je escherovským labyrintom dvesto a tristo rokov starých domov z kameňa, dlaždíc, rozpadajúcej sa malty, malých okien a zvetraných drevených dverí. Aura stredoveku a bohabojnosti zaplavuje každý meter cesty nahor. Cítim sa ako v Hitchcockovej poviedke Camera Obscura. Zastal tu čas, zastal život a z labyrintu sa dostať nedá. Smerujem stále nahor.
Ďaleko nad hlavou sú ruiny normanského hradu, ktorý sa po zemetrasení v 1638 nachádza v rovnakom štádiu rozkladu ako moja viera, že raz sa dostanem až nahor. Z jednej z bočných ulíc vykročí stará vráskavá lamentujúca talianka a čosi mi hovorí. Je oblečená celá v čiernom. Akoby sa vynorila z minulého storočia. Intenzívne mi stále čosi vysvetľuje. Keď sa tvárim nechápavo, prežehná sa. Kam som sa to dostal?
Nicastro
Široko ďaleko žiadny bar, žiadne presso, ani obchod či reštaurácia. Kto by sem aj do tých kopcov okrem miestnych liezol. Pripadám si ako v maltskej Mdine. Začínam si uvedomovať, že tu žijúca komunita je úplne iná kasta ako ľudia na pobreží.
Uličky sú stále užšie, často prerušované strmými schodmi a ja stále vidím odparkované autá. Oni tu fakt jazdia a parkujú? Môj niekoľko rokov starý zážitok zo sicílskej dedinky Piana degli Albanezi ma však necháva kľudným. Áno taliani majú pri jazde uličkami mierne posunutý prah prežitia a pudu sebazáchovy.
Normansko-švábsky hrad je podľa bedekrov stredoveké opevnenie, ktoré stojí na kopci San Teodoro, najstaršej štvrti Nicastra. Podľa niektorých zdrojov hrad postavili okolo deviateho storočia Byzantínci, iné zdroje tvrdia, že hrad postavili Normani v jedenástom storočí. História hradu Nicastro sa však spája predovšetkým s tragickým koncom odbojného syna Fridricha II.
Tesne pod hradom míňam kostol San Teodoro. Snažím sa nájsť vchod do pevnosti a nájdem…. zamknutú bránu. Po Bastione tradícia zamknutých historických pamiatok pokračuje. To som sa sem vyštveral len tak? Pre nič? Snažím sa nájsť nejakú skulinku, dieru v plote. Obídem celý hrad dookola a nenájdem ani dierku. Iba visiace zámky na bránach. Konečne chápem, čo mi stará babka chcela tak intenzívne povedať: „Otoč sa turista, máš to márne.“
Norman castle
Hrad zničilo ničivé zemetrasenie v roku 1638 a odvtedy leží v ruinách. Ale prečo tie ruiny zamykajú? Keď som už hore, nevzdávam sa. Dá sa aj vyššie. Je tam kaplnka s terasou a zopár veľmi zabudnutých domov. Pozriem si hrad aspoň z vtáčej perspektívy.
Som hore. Podo mnou celé historické centrum ale v tak strmom vrchu, že okrem dvoch najbližších uličiek nič nevidím. V diaľke sa črtá celý záliv Lamezia Terme, tiež známy aj ako Záliv svätej Eufémie. Tam niekde skončím večer. V Gizzeria Lido, v mori. Aj koncom októbra má krásnych 24 stupňov, čo je o dva stupne viac, ako je dlhodobý priemer. Turisti sa radujú, domáci obávajú. Globálne otepľovanie už došlo aj sem.
Cestou dole objavujem „Il Timpone“, židovskú štvrť Nicastra, ktorú osídlila židovský komunita už od 13. storočia. Cesta dole ubieha rýchlejšie ako by sa zdalo. Začínam sa v tých schodoch a uličkách mierne orientovať.
Vraciam sa späť ku katedrále Sv. Petra a Pavla. Vedľa nej by mala byť galéria. Aspoň trochu kultúry a umenia. Čo by ste povedali? Sú tri a oni majú zatvorené. Otvárajú po štvrtej. Tým definitívne prepadám turistickej skepse. Peniaze ušetrené za vstupné rád obetujem na výborný kebab v placke a trielim na autobus. Nasadnem, cvaknem lístok a… znova som to doplietol.
Namiesto na pobreží končím na Sanbiase cintoríne. Ďalší spoj ide o hodinu. Toto nedávam. Zoberiem nohy na plecia a zrýchleným krokom sa presúvam popri olivových hájoch a pohodených igelitkách s odpadom domov.
Lamezia Terme: Za normanskou históriou. Mám v nohách zo desať kilometrov a na izbe vynikajúce Greco bianco. Na dnes spoznávania kultúry stačilo.
