Lysá hora, kráľová Moravských Beskýd (1 328 m n.m.) je najvyšší vrch na okolí. Leží na severnej Morave nad obcou Ostravice. Na vrchole sa stretáva niekoľko značených turistických chodníkov.
Názov túry: Bezruč
Heslo: Bezručovi na blízku, dotkneme sa obelisku.
V Bezručovom kraji
Doliny sa prikryli pod šedú kupolu inverznej oblačnosti. Za slniečkom bolo treba ísť do vyšších polôh. Baby si dohodli prázdniny u babky a ja so ženou, že teda vybehneme pozrieť si kupolu z vrchu. V poslednú októbrovú nedeľu sadáme do Dračice a vydávame sa na sever. Najprv dodáme Dračici šťavu, a potom už nič nebráni juchať po diaľnici do Bytče. Teda ešte raňajší čaj sa pýta von, preto zastavujem pri Beckove. Cez Bytču pokračujem na Makov. Pred ním sa otvára krásna modrá obloha. Na Bumbálke českí policajti kontrolujú doklady – hľadajú utečencov. Štíhly mladíček nakukne do auta a pýta sa, či máme niekoho v kufri. Vravíme, že nik by sa nezmestil do tak malého kufra. „V to doufám“ a prepúšťa nás ďalej. Pretnem hranicu krajov a odbáčam smerom na Ostravu. Popri veľkej vodnej nádrži Šance prejdem cez Ostravicu, kde už vidíme turistov idúcich pravdepodobne na Lysú, možno opačne na Smrk.
Malenovice
My pokračujeme až do Malenovic k hotelu Petra Bezruče. Na ploche je dosť áut, ale asistent nás nasmeruje kdesi k dlažbe pri ceste. Vidím však, že odchádza auto, preto sa pichnem na jeho miesto. Nahodíme karimory a okolo pol jedenástej vyrážame zeleno značeným chodníkom hore. Dostal som spásonosnú myšlienku využiť skratku. Blbosť taká, že Eiffelovka je proti tomu malá vežička. Terén je dosť strmý a na listoch šmykľavý. Lepšie je ísť pohodlnejšou okľukou po zelenej a modrej značke. S fučaním sme prekonali 200 výškových metrov a napojili sa na modrý chodník. Ten zachádza k mohyle na Ivančeně, no dá sa ísť kratšou, poľnou cestou.
Mohyla
Meno Ivančena je podľa pôvodného majiteľa miesta-Ivánka. Ivančina je pomník piatim umučeným skautom na sklonku 2. sv. vojny. Bratia neborákov vztýčili jednoduchý kríž podopretý kameňmi ešte pred nástupom boľševika v r.1946. Okoloidúci prikladali postupne ďalšie kamene až vznikla mohutná kamenná mohyla. Komunistickému režimu bola mohyla tŕňom v oku, čo vyvrcholilo v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď príslušníci bezpečnosti kontrolovali batohy a vyhadzovali turistom kamene. Samozrejme divadlo na zlých chlapcov bolo nezmysel a nedalo sa odchytiť všetkých ľudí. Kopa kamenia sa tak symbolom boja za slobodu. Každý rok na sv. Juraja si oddiely uctievajú nezmyselnú smrť junákov a mohyla sa ďalej rozrastá. Najnovšie už aj o putovné kamienky.
Lysá hora
Pokračujeme miernym stúpaním a pred sebou už vidíme červený stožiar vysielača. Pod nami je Malenovický kotol a nad nami kopec Malchor. Vyjdeme z porastu a stúpanie je prudšie. Drahá švihá a odbehne ma. Ja sa kochám výhľadmi na Podbeskydskú pahorkatinu s mestami Frýdek Místek a Ostrava. Za rázcestím Malchorka rozhodím paličkami a pýtam sa kudy kam. Partia Češiek mi radí ísť po žltej. Hovorím, že neviem kade mi ušla žena. Smejú sa a ja sa vydám po žlto značenom chodníku.
Objavuje sa kosodrevina a chodník začína pred vrcholom serpentínami stúpať. A otvárajú sa krásne čisté výhľady na Moravskoslezské i Poľské Beskydy. Drahá ma čaká na cestičke. Hlúpy nápad bol dláždiť chodníky kameňmi položenými na hranu. Výsledkom je, že turisti šliapu pri kraji chodníka alebo si vyšliapu nový. Cyklisti liečia po prejdení kameňov nejeden defekt. Za necelé dve hodiny sme hore na severozápadnej strane Lysej.
Gigula, ako ju prezýval sliezsky bard Petr Bezruč, je najvyšší kopec Moravskoslezských Beskýd. Vrchol je vďaka hranatej budove a červenej veži vysielača nezameniteľný. Básnik Bezruč, po ktorom je pomenovaný v okolí snáď každý strom, podnikal pravidelné „výplazy“ na kopec ešte v osemdesiatke. Iné pravidelné výstupy sú napr. LH365 t.j. koľkokrát sa podarí vystúpiť na horu počas roka, či 24/7 – koľkokrát sa vystúpi na vrchol za dvadsaťštyri hodín. Horské chaty, ktorých je v okolí požehnane, sú pomenované po ďalšom známom sliezskom rodákovi Emilovi Zátopkovi.
Obelisk
Fúka, a preto si dáme mikiny. Pod nami Frýdlant a Frýdek Místek. V diaľke dymia komíny vítkovickej oceliarne. Vpravo Český a poľský Tešín. Za kopcami už je Poľsko s Biesko-Biala. Mňa upútajú svahy kopca posiate chalúpkami v poľských Beskydách. Nejaký kopec si pomýlim s Chočom. Ten však ešte nie je vidieť. Čo je pekne vidieť, je nízka oblačnosť vľavo v údolí Moravskej brány. Letisko Mošnov dlho hľadám.
Prejdeme kúsok hore k známemu obelisku s vyhliadkou s príznačným názvom Krásná. Obelisk s hladícim bodem okupujú neustále ľudia. Iróniou je, že aj pohrebná služba z neďalekého Příbora nesie meno Obelisk. Tiež okolie tohto Obelisku okupujú ľudia. Po svojej poslednej „túre“. Dumáme nad tým, prečo obyčajnú mosadznú platničku stále hladia až je celá vyšúchaná a nápis ani nie je vidieť. Neskôr sa dozviem, že som ani na Lysej nebol, keďže som sa pliešku nedotkol. Ale foto s obeliskom sme si spravili.
Občerstvenie na chate
Je čas obeda, preto zamierime najprv k menšej a staršej Bezručovej chate. Had ľudí smeroval dovnútra, preto sme sa rozhodli skúsiť novú chatu Maraton. Masa ľudí v nej nebola o nič menšia, tak sme sa postavili na chvost. Po nejakých dvadsiatich minútach vzali hnedú tácku v tvare trojuholníka, dievčina nám naliala polievky, ďalšia načapovala pivo. Nezabudol som ani na pohľadnice, ktoré som vyhrabal v krabici. Platiť sa dalo i kartou. Zelňačka bola klasická kapustová polievka a od echt moravskej zelňačky mala ďaleko. Ja som si dal kulajdu, v ktorej bolo hodne kôpru a málo hríbov. V lokáli je otvorený ešte malý bufet. Ako sme dojedli, ľudí ubúdalo, naopak pribúdalo tácní vo vozíku. Až ich nebolo takmer kam dávať. Harekrišna týpek, cyklisti, fantastická štvorka s vlastnými tričkami F4, Polynézania zo Starlab, miesiči v obtiahnutých legínkach. Sedeli sme oproti vozíkom, tak sme mohli pozorovať pestrú zmes ľudí motajúcich sa vôkol.
Nasýtení sme vyšli na ďalšiu vyhliadku s názvom Tatranská. Vskutku je vidieť až na Tatry. „Krivý“ kopček je nezameniteľný. Konečne si všimnem aj Choč s bradavicou. Panoráma Malej Fatry je úžasná, vľavo s Rozsutcami a vpravo trčiacim zubom Kľaku. Takúto dohľadnosť nemali ani keď robili info tabuľu predo mnou. Odhadom takých 60-70km, čo je fantastické. Neviem sa vynadívať na milované hory.
Slováci majú veľké bohatstvo a málokto si to uvedomuje. Až som z toho vyhladol. Vybehnem si po makový koláč a drahej po kávu. Deckám kúpim aspoň žuvačky s obrázkom Lysej. Presunieme sa k vysielaču a chvíľu ešte obdivujeme jesenný výhľad pred nami.
Diery
Obdiv si zaslúži i korpulentná dievčina, ktorá sem vyšla na horskom bicykli. Na kopci je teplejšie ako u nás pod perinou mrakov. Je to i saharským vetrom vo vyšších hladinách. Dolu schádzame na opačnej strane hory po červeno značenom chodníku. Po ceste je kopa krížov a mohyliek z kamenia. Príťažlivosť Lysej si vyžiadala dvakrát toľko obetí ako napr. Sněžka. Nečudo, keď daždivejšieho miesta v Čechách niet a zablúdiť je v lese veľmi ľahké. Spočiatku chodník prudšie klesá, potom sa zmierňuje. Jeden pán odkopáva kamene z cesty a mindžuje na ľudí, ktorí ich neodpracú. Za odpočívadlom Pod Lukšincem je prírodná zaujímavosť Ondrášové díry. Závrty do zeme, pod ktorými sú impozantné jaskyne. Ale dá sa do nich spustiť iba lanom.
Zbojník Ondráš v dierách schovával svoje poklady. Najväčší je priamo pod Lysou horou. Vraj. No i v skutočnosti si v útrobách zbojníci schovávali lup. Diery je sústava viacerých jaskýň. Prelezených je asi 220m. Jaskyne sú stále aktívne, a preto nedostupné pre turistov. Iba netopiery sem majú voľný prístup.
U Veličku
Opúšťame červený chodník a ideme po žlto-zelenom. Aj zelená cesta sa odpája a pokračuje do osady Staškov. My prudko zídeme dolu po žltej Lysohorským bestiářem. Bielu hrivu Slováka si pomýlim so stádom kôz. Z jedného z najstarších hostincov v kraji U Veličku počujeme hlasnú vravu. Rozhodneme sa dať si kofolu. Je studená ako nebožtík v mrazáku. Vo vnútri je príšerný smrad. Majitelia v nej nič nechcú dvesto rokov meniť. Stratila by svoje kúzlo a asi aj ten smrad.
Hajzldomček je mimo krčmu. Páni k chlopom, dámy k robkám. Po asfaltke kráčame dolu k Satinským vodopádom. Stmieva sa, ale keď už sme tu, zošmotláme sa prudkým chodníkom dolu. Fotiť sa v šere veľmi nedá, pýta to statív. Znova hore a po asfaltke dolu k ceste na hotel. Tu len pretneme a pokračujeme kúsok žltým chodníkom, kým neuvidíme nad nami parkovisko. Kruh sa uzatvára. Parkovné sa platí v automate a je tiež na kartu. Horšie sa orientujem v tme a zláka ma odbočka na Čadcu. Hneď sa i otáčam a vraciam k Bílé a ďalej na Makov. Ešte sa pokocháme krásnym polmesiacom nad Považským hradom a o5 sa ponoríme do hustej hmly.
S drahou sme skonštatovali, že rok 22 sme boli viac u susedov na kopci ako doma. Vidieť celý hrebeň Malej Fatry z iného uhla pohľadu bolo dačo úžasné. Podobný výhľad sme mali zo Sněžky. Po nenáročnej trase je viacero zastávok, ktoré sa tiež oplatí navštíviť.
