Názov expedície: Oravský vták
Heslo: Babia Góra, Poliakom do dvóra.

Severní susedia

Spíme v oravskom penzióne, kde podo mnou vŕzga v noci posteľ a budí ma to. Som nevyspatý a pohľad mám ako vypchatá fretka. Polovičke je zasa zima jak v ruskom kine, paplóny sú krátke. Mením prikrývky z detskej izby, ale sú rovnako krátke. Vstávame o pol siedmej. Na raňajkách sa jedlom zbytočne neplytvá a pani dokladá podľa potreby. Do hodiny vyrážame k sedlu Krowiarki, odkiaľ je najkratšia cesta na vrchol.

V poľskej Jablonke sú trhy. Mávaním reflexnými vestami stánkari popri ceste lákajú ľudí. Predpokladám, že kvalita tovaru je adekvátna cene. Interesujú ma troj generačné domy a absencia bočných uličiek. Potom je dedina nekonečne stará a dlhá, zároveň plynule prechádza do ďalšej. Rýchlosť v obci nič Poliakom nehovorí. Po cestách sa jazdí o 20km/h navyše. Horšie, že už aj na Slovensku. Po novej, pohodlnej ceste z Vyšnej Zubrice vyjdeme na parkovisko. Dievčina ma hneď zinkasuje 15zl. Nastavíme palice a vykročíme. Z domčeka na nás zavolá správca parku Babia Gora, že treba zaplatiť aj za vstup. Kupujem teda štyri lístky aj s pohľadnicou za 19,50zl.

Pohľadnicu však dostávam aj tak a navyše každý z nás diplomy. Opečiatkujem a viac nezdržujem. A o5 otravuje akási žena so zaplatením parkovného. Ja vôbec nerozumiem poľštine a čumím ako žaba zo špenátu. Drahá chápe a posiela babu preč.

Chodník po červenej značke hneď začína prudkým stúpaním. Je nešťastím pre nohy, že je dláždený. Správcovia parku využili ako podklad aj hraničné kamene Veľkonemeckej ríše. Lepšia by bola nespevnená cestička. Dva mesiace sme prakticky v kopcoch neboli a ochabnuté svaly je cítiť. Navyše únava z biednej noci berie sily. Nedá sa nič robiť. Babia hora je neoficiálne tretí národný vrch Slovákov. Myslel som, že kopec je prestížna záležitosť hlavne pre Poliakov, ale kult Paľa H. (ten koho sláva siaha ku hviezdam) naznačuje, že nie len jeho čítanie je povinné, ale aj výšľap na horu.

Ide s nami tábor poľských detí. Oblečené sú všelijako. Na to, aký studený vietor hore panuje, ich obdivujem. „Dzen dóbry“, zdraví ma zakaždým blonďaté poľské dievčatko. Čaká, ako zareagujem, lebo odpoviem opačne a cudzo: „Dobrý deň“. Asi sa jej slovenčina páči. Pochod sa mi vidí zdĺhavý, vyhliadku Sokolica (1325m.n.m.) však urobíme rýchlo za 45 minút. Oproti hodine dolu na značke. I napriek ťažkému nábehu na túru. Iróniou je, že odpočívame 50m pod vyhliadkou.

Diablak

Dievkam ukazujem z vyhliadky náš dnešný cieľ. V skutočnosti je o kúsok ďalej. Ihličnatý les strieda za Sokolicou kosodrevina. Keď teda prekonáme krízu mladšej turistky, strečkuje staršia. Piť, kakať, šťať. Klasika. Stúpanie na Kepu 1521m dáme tiež rýchlo a sme na hrebeni. Ďalej šliapeme kamennou tundrou na Gowniak o 100m vyššie. Pred vrcholom samotného Diablaka začína fúkať. Nečudo, že má také meno. Diablak alias Babia hora vyzerá ako veľká kopa hofna. Druhý Gowniak. Charakteristický je kamenným valom proti vetru. Múdry nápad. Okrem pamätníka na pápeža a zbytkov chaty tu nič nie je. Ani ten pomník nie je pôvodný a pamätá ešte tabuľku s vyznaním V.I. Leninovi. Na kopci je veľa Poliakov, sem tam Slováčisko.

Odkusujeme si z lepeňákov a sledujeme severnú panorámu Slovenska, Oravskú priehradu, majestátny Choč, v diaľke Tatry a Fatry. V neveľkej výške nad nami sa rýchlo prelievajú biele chuchvalce vaty akoby chceli, čo najskôr zmiznúť z príťažlivosti diabolského vrchu.  Prichádzajú uzimené deti zdola.  Rozložia sa pred nás a zjedia bagety, čo im nachystali tety kuchárky z tábora.

Pred poludním pokračujeme do sedla Brána prudkým klesaním. Mladšia má problémy a štyri krát spadne, keď sa jej podlomia kolená. Odľahčujem situáciu aspoň tým, že neustále prekračujem ako pašerák hranice a staršia ma nasleduje. V sedle si odpočinieme. Po deckách z tábora sa dvíhame aj my a ideme posledný strmý úsek ku chate. Na čistinke nás privíta chata Markowe Ščaciny (voľne poľsky Szczawiny) a rozvešané periny.

Markove Szczawiny

V jedálni čakáme pred celým detským ansámblom radu. Z pípy syčí do pohára iba biela pena. Snáď tie decká nevypili všetko pivo?

Slovensky objednávam hranolky s kuracím na prírodno. Mäso je strašné slané a cesnakové. Bohvie, aké staré. A navyše mastné. Aj na turistike odhalím svoje kulinárske umenie a cukrujem hranolky. „Hybaj tatovi povedať, že cukruje. Krista!“, posiela mamina mladšiu za mnou pri výdaji objednávok. Idem preveriť situáciu. Mamina práve oklepáva a utiera servítkom hranolky od cukru. Aj sa jej kryštáliky zdali veľké, ale pomyslela si: “Šak sa tu sol desi doluje, tak možno je prámo ze zdroja“. Akonáhle ochutnala, pochopila. S polovičkou sme si dali zapiekanku so syrom a hríbmi, na vrchu kečup. Nič extra. Také lacné poľské paninni.

Na chate ani nečakám, že sa kvalitne najem, ide len o kalórie. Pivo 2Eur, Zapiekanka 2,50Eur, hotové jedlo vyjde aj na 6Eur. Veľká výhoda je platba kartou.

Pleso?

Po príjemnej modrej kráčame takmer rovno na parkovisko. Sem-tam sa objavia pramienky vody. Už vieme prečo sa okolie volá ščaciny.

Viac je však na ceste kočíkov ako potôčikov (v skutočnosti je názov prozaickejší-podľa rastlinky štiav alpínsky). I na Babej hore je sucho. Nedostatok vlahy vidím najmä na akože jazierku Mokry Stawek. Dnes už len smrdnutá bahnová barina, ktorá pod Babou horu čoskoro zanikne pod nánosmi úplne. Smutne pôsobí hladinomer na brehu, meter od skutočnej hladiny. Vôkol plieska, či čo to je, dunivo bzučí ako v atómovom úle a ujde sa mi i štípanec.

Konečne sme pri aute. Hry Meno, mesto, zviera, vec a Hádaj, na čo myslím ma už nebavili. Zabudli sme si krém na opaľovanie a pripieklo nám nosy, krk a uši. Za odmenu stojím v Trstenej a zlízneme zmrzlinu za neuveriteľných 40c. Pohľadnica zo zavretej cestovky nehrozí.

Žena sa teší na orosené pivko v penzióne. No namiesto oroseného zlatého moku ju schladí správa, že pípa nechladí. Musí sa uspokojiť s fľaškovým. Objednávam si cestoviny s kuracím mäsom a brokolicou. Dobehne čašníčka so psím výrazom v tvári (pripomína mi kokeršpaniela) a hovorí, že brokolica nie je. Dali mi čisto syrové cestoviny s Bambinom alebo čím. Bez mäsa. Asi som si s čašníčkou nerozumel. Chcel som s mäsom, ale teda bez brokolice. Drahá nemala zasa k mäsu so zemiakmi mozarellu. „Nemóžu, dokelu, variť na čo majú?“, vybuchnú vo mne „sadze“. Na druhej strane chápem. Začína im na priehrade sezóna.

No ipt niečo nefunguje. Majiteľ jednoducho viac neinvestuje do 10 ročnej stavby a ani jeho zať sa nevie postaviť k robote. Hrdo ukazoval čašníčke výrobu expresa v kávomate, ako keby odhalil tajomstvo dievčenského internátu. Proste chýba schopný menejžer.