- Názov expedície: Kráľovná
- Heslo: Na Kráľovej holi, červená veža stojí.
Ráno v kempe
Sedím večer pri stane v rozkladacom kresielku s fantou a píšem tieto riadky. V noci bol krásny pomarančový mesiac veľký ako medená panvica. Zita robí budíček o 6.15h revom ako vytočený trabant. Okolo pol siedmej sa vymátožíme zo stanu. Bývanie v malom stane má bez debaty výhodu rannej rozvičky i osvieženia. Najprv treba v polosede pootáčať trup a nájsť správnu polohu vaku, aby som ho mohol odzipsovať. Potom sa predkloniť a rozopnúť zips. Vysúkať sa zo spacáku. Znova do podrepu a jednu nohu prestrčiť von z vnútorného stanu do predsiene ideálne rovno do šľapky. To vyžaduje určitý balans na jednej nohe. Keď som pevne na nohe, prestrčím druhú. Poskočím ako žaba a som pri východe. Tam musím nahmatať gumičku držiacu plachtu a rozopnúť. Potom vychádzam von. Osvieži ma spŕška skondenzovanej vody z vrchu stanu. Takže mám za sebou hygienu i rozcvičku. To isté sa opakuje pri vchádzaní do stanu. V noci takéto cviky človeka dokonale a neželane preberú.
S5 k dnešnému dňu. Je krásne ráno a meteorkári sľubovali pekné počasie po celý deň. Slniečko pripekalo a bolo dusno.
Objavil som i šálky, do ktorých robím čaj a kávu. Mamina potrebovala dve kávy na rozbeh. Aj stratený chlieb sa našiel v malom kufri. Konzervu tuniaka som otvoril zhrdzaveným, mastným otváračom vytiahnutým zo zásuvky stola. Patent na konzerve staršia odtrhla. Po ôsmej hodine sme konečne vyrazili cez Brezno ku kráľovnej hôľ. Za rázovitou obcou Heľpa sme ju už v plnej kráse zbadali. Jej ploché masívne temeno sa vypínalo ako telo ženy spod Šumiaca. Ženie sa za mnou prázdny nákladiak na drevo. Prechádzame popri rómskych chatrčiach, ktoré sú (na)vždy na okraji dediny. Najväčšia osada je vo Vaľkovni. Žije tu 2/3 neprispôsobivých.
Od Šumiaca
Parkujem v Šumiaci kúsok za centrom obce pri zbúranom dome a info tabuli. V obci končí moc pravoslávneho báťušku a ďalej na západ slúžia už iba farári.
Je 23°C, čo je tak akurvát. Rozhodujeme sa ísť 16km dlhý náučný chodník na Kráľovu hoľu a s5 cez Kráľovu skalu. Hneď od začiatku strmo stúpame k prvému hríbiku a druhej tabuli. Lakonicky oznamuje, že na vrchol je 3,15h. Pri kalvárií resp. večnom snehuliakovi sa dostaví nástupová kríza a vulkanická činnosť maminy dosahuje už na počiatku vrchol. Je to i moja chyba, lebo som večer povedal babám, že nás čaká náročný výstup a ešte ich aj provokoval fotkami.
Ale nevzdáme sa predsa. Cmúľame cukríky a pokračujeme v nekonečnom stúpaní. Hry nezaberajú a abecedu môžem rapkať dodnes. Občas nám cestu spríjemní starší český pár. Pri Skaličke tvrdia, že čakajú na autobus hore. Snažia sa povzbudiť baby. Pri ďalšom odpočívadle prídu s teóriou: „Prý ho dnes zrušili a nepújde“. Nie tak celkom.
Ako sedíme na horskej chate, prejde popri nás biela dodávka s montérmi. Dvakrát križujeme lesnú cestu. Uprostred chodníka mamina objaví učupený sinák. Pepík si ho fotí a zdá sa, že dokonca berie. Vyjdeme na lúku a zbadám horskú chatu. V Prednom sedle sme asi v polovici stúpania.
Od chaty
Mamine ako obyčajne vydýchnu naposledy chytré hodinky. Dáme nejaké cukry v kofole, mladšia snikersku, hodinkám nepomôže nič. Samozrejme pohľadnice a nezabúdame ani na známu, ktorej zaobstaráme magnetku.
Drahá konštatuje, že čistiareň bude pod drevenou terasou. Tento rok ju bola jej bývalá kolegyňa spojazdniť. Po 20 minútach oddychu pokračujeme. Kým sa zahrejeme o5 prichádza menšia predvrcholová kríza.
Opúšťame pásmo lesa a začína fúkať. Odkrýva sa prekrásny výhľad na Horehronie, Muránsku planinu a v diaľke i typické dva ploché hroty Ďumbiera a za nimi malinká hŕba kamenia Chopku. Hľadám Čertovu skalu a hlbokú priepasť pod ňou. Treba odbočiť kúsok z chodníka a cez vysokú trávu sa prebrodiť ku bralu. Pofotíme sa na skalách niekde na Vyšnom sedle.
Ploché kamenné tabule (bridlica) podobajúce sa na žehliacu dosku sú fotogenické a dajú sa spraviť pôsobivé zábery. Nahodíme bundy, hoci fúka južný vietor, pod vrcholom už riadne duje. Odfúkne mi mapu a staršej čiapku.
Kráľova Hoľa
Po tri a pol hodine sme zadychčaní pri plote symbolickej, ikonickej, poetickej, deliacej Kráľovej holi.
Akosi ani nemám chuť si zaspievať. Energiu mi zobrali pindy staršej, s ktorou som šliapal a odrážal bohovanie ako tenisové loptičky. Výstup ani nebol tak strašný, ako mi deti neskôr povedali. Aspoň mladšia zaspieva: „Na Kráľovej holi červená veža stojí“. Je to v podstate pravda. Nad červeno bielym stožiarom sa rýchlo prelievajú mraky a vyzerá to akoby sa zem hýbala. Fascinujúce divadlo až sa hlava točí.
Nádherný je i výhľad, ktorý sa ani opísať nedá. Skôr by som ten obraz hôr a nížin hladil. Nebudem preháňať, keď poviem, že vidieť do široka, do ďaleka tretinu krajiny. Asi preto je symbolom Slovenska. Vraj boli z vrchola spozorované i rumunské Karpaty o 300km ďalej. Dnes taká dohľadnosť nie je, najmarkantnejšie sú Vysoké Tatry.
Slovensko zhora
Sediac na severnej strane svahu som si uvedomil, že tento rok sme videli z výšky väčšiu časť krajiny. Západ z Vysokej, sever z Minčola, juh z Inovca a teraz takmer zvyšok až po Košickú kotlinu.
S mladšou som sa vybral na západnú časť hrebeňa hole, lebo ma iritovalo, že nevidím tmavú mega vaňu prečerpávacej nádrže Čierny Váh. Za skalou na úrovni Kriváňa už bola obrovská nádrž vidieť. Mladšia skladá kamenné pyramídy. Odbehnem aj na severovýchodnú stranu hľadať strom zelený. Skutočne tam je a nie jeden, ale vo výške takmer dve tisíc metrov sa im nedarí. Nie je to snáď predzvesť konca národa? Veď sa šíri ten vírus, do školy sa nechodí, do roboty jak by dal a tak…
Vrchol začína objímať šedý mrak a načim sa pobrať dolu. Fotí nás Maďar hovoriaci po nemecky. Momentálne nik iný pred mohylou nie je. Turisticky industrializmus do týchto končín ešte nedosiahol. Akosi sa posunkami dohovoríme, aby nás zvečnil. Posielam ho dvakrát, lebo nás vyfotil ako muchy na stožiare. V druhom zábere zasa nie je vidieť, kde sa škeríme. Cez to všetko Maďarova popularita vzrástla, lebo fotí ďalších.
Ukazuje mi výhody navigácie v telefóne. Je mi to ukradnuté jak vylámané zábradlie za mnou. Na vrchole pribudlo drevené srdce. Predsa len betónový obelisk z 30-tych rokov minulého storočia značiaci najvyšší bod pripomína ohlodanú mrkvu našeho morčaťa.
Kráľova skala
Zostupujeme prudko dolu východnou cestou ku sedlu Snehová jama. Potok Zuberica je vyschnutý, trafo stanica smutne stojí. Pred sebou vidíme schádzať známych pepíkov. Krátky úsek asfaltom po info tabuľu.
Česi pokračujú po asflatke dolu, my sa rozhodujeme ako ďalej. Dievčatám sa vôbec nechce a radi by boli, čo najrýchlejšie pri aute. Nakoniec predsa len pokračujeme ku Kráľovej skale. Ukazuje sa ako dobrá voľba, až na záverečný úsek – žlto značená spojka medzi trasami. Na skale sme ani nie za štvrťhodiny. Skalné dosky naukladané na seba sú zaujímavým príkladom sily prírody.
Ideme ďalej na východ ku Telgártu. Strmo schádzame úzkym chodníkom a prechádzame riavu. Vyjdeme na nejakú lesnú cestu, ktorá nás zláka smerom na Šumiac. Nevidíme však značku. Preto zastavujeme pri skale.
Vytiahnem navigáciu a naozaj ideme zlým smerom. Vrátime sa na križovatku a vtom mamina zbadá na strome zelenú značku:
Stačí nám ísť dolu, rovno za nosom.
S navigáciou v jednej ruke a paličkami v druhej začínam kliesniť cestu. Po pár minútach sme na križovatke Šrafy. Asi najnudnejšia hodinová časť cesty, hoci križujeme dva potoky a malý vodpádik potoku Havraník. Od lesnej chaty je kúsok na Skaličku a kruh sa uzatvára.
Pod altánkom dojedáme posledné zvyšky jedla v podobe makovníka. Priamo z vrchu ide tato s dvoma menšími dievčatami. Pýtam sa ho, či dali vrchol. Vraví, že áno a pokračujú dolu. Dvíhame sa aj my a posledný úsek nám ujde ako voda. Bavím sa so staršou o tom, kto a čo fajčí v ich škole.
Nemohli sme sa takto baviť cestou hore? Bez zbytočných pindov? Je pol šiestej, keď otváram dvere auta.
Salaš
Na večeru by som rád zobral babinec do najlepšej reštaurácií v okolí, do Zbojskej. Lenže cestu cez Muráň podmyla vyliata voda počas víkendovej búrky a musím ísť obchádzkou cez Brezno. Dievčatá podriemkavajú a za hodinu sme pri salaši. Rozšírili vnútornú časť reštaurácie a zmenšili kvalitu obsluhy. Sedíme vonku a čakáme na objednávku. Doniesli pirohy i bryndzové halušky, ale moje syrové nikde. Ani džbán vody. Žena sa pýta čašníka, kde je zvyšok objednávky.
„A u koho ste si objednávali?“, pýta sa čašník.
„No u vás“, odpovedá žena. „Hneď prinesiem“. Lenže halušky dovárali.
Čašníci sú dajakí brigádnici, ktorým chýba vedenie alebo nejaký poriadok v objednávkach. Snáď na konci sezóny sa zlepšia. Aspoň kvalita jedla sa nezmenila a stále varia staré dobré kucháročky. Odskočil som po rôzne variácie legendárnych muránskych buchiet k Falťanom, nech máme sýte raňajky. Len príprava kysnutého cesta na túto pochúťku zaberie takmer päť hodín.
Záver výletu nám „spríjemnila“ zrekonštruovaná cesta v Michalovej.
Vlnitý asfalt a trčiace poklopy kanalizácie. Kameňový podklad vozovky nebol vôbec valcovaný. A komunikácia je taká hodne terénna lesná cesta. Navyše sa celý pás prepadol pod úroveň starej cesty. Dajako sa už dohrkáme ako rozbitá pračka do kempu. Ale každý deň by som po tejto ceste nechcel chodiť.
