Tretí deň je vraj krízový. Napriek všetkým poučeniam z krízového obdobia sme si na dnes vybrali najkomplexnejšiu štreku. Kolobežkou na Kežmarok, Studený Potok a Lomnicu cez Medvediu lúku a Nový Slavkov. Kto mal vedieť, že vďaka nedôslednosti skončíme až v Poprade?
Po výdatných raňajkách a niekoľkých záchodoch vyrážame na Tatranskú Lomnicu. Zjazdy cestou už dôverne poznáme, tak sme sa rozhodli vyskúšať chodníky popri nej. A veru, bolo to zábavné. Všade hovoria, že Vysoké Tatry sú na rekreáciu a oddych. Ale keď sa prejdete po tých rozbitých chodníkoch, ktoré pamätajú ešte Husáka, pochopíte, že Vysoké Tatry sú robené nie pre chodcov ale pre autá.
Tatranská Lomnica
Samotná Tatranská Lomnica je toho príkladom. Kedysi oázu pokoja a prechádzkový park k hotelu Morava teraz vystriedala neudržiavaná, nepokosená planina. Naopak v hornej časti Tatranskej Lomnice je všetko zabetónované, zastavané apartmánmi a chodníky pre peších sú prerušené. Lyžiarske stredisko na pár mesiacov do roka? OK. Ale takto nadivoko? Neviem, či to je dobre.
Okrem hotelov Morava, Titris a Lomnica, ku ktorým mám vypestovaný viac ako osobný vzťah, je najvýraznejším lákadlom Tatranskej Lomnice Skalnaté Pleso a Lomnický Štít. S výškou 2 634 metrov je druhým najvyšším vrchom Vysokých Tatier. Lanovka na Lomnický štít ponúka návštevníkom už od nepamäti možnosť vyviezť sa. Iba škoda, že tá stará historická Jurkovičova stanica vedľa Grandhotelu Praha skončila ako skončila.
Nenahovárajme si. Kedysi bola Lomnica oázou prechádzok a pokoja. Po revolúcii Lomnica zmenila svoj ráz a dnes je všetko podriadené tvrdej komercii a lyžovaniu. Po zvyšok roka je akási opustená, prázdna. Veď aj ten vlak z Popradu sem chodí už len cez víkend. Zato stanička si zachovala svoj pôvodný ráz. Aj muškáty v kochloch zostali. Pred veľa veľa rokmi sa tu s nami kamarát o štvrtej ráno stavil, že ich všetky zje. Aj zjedol. Ale to by bolo na dlhé rozprávanie.
Na Tatranské Matliare
Oceňujeme novú cyklotrasu, ktorá vedie od vynoveného hotela Lomnica, popod bobovú dráhu až do Tatranskej kotliny. Užili sme si ju len po parkovisko Biele Vody, kde začína aj cyklotrasa na Zelené pleso a Brnčalku. Pri polorozpadnutej zastávke nájdeme odbočku a hybaj dole na Medvediu lúku a Malý Slavkov. Cestou stretávame zopár pilčíkov. Tiež sa pochlapia, že sa stretli s macom ale veľa sa s nami nezdržujú. Načim narúbané drevo nakladať.
Medvedia lúka
Prechod cez Medvediu lúku a horáreň na Malý Slavkov považujem za úplne nový obzor pri objavovaní Vysokých Tatier. Topka. Ste pod končiarmi, stále ste tam, ale v úplne inom svete. Iba medveďa sme nestretli.
Májové podtatranské lúky hýria zeleňou a farbami. Na kolobežkách sme už vystriedali všetky typy terénu od asfaltu, rozbitých chodníkov, šotoliny, lúčnych ciest až po kamenisté poľné cesty s vyjazdenými dierami od erózie a traktorov. Neviem, či je krajší pohľad na Tatry z Veterného vrchu, z Kokavy na Kriváň alebo či sú to panorámy z kežmarskej strany.
Na Vysoké Tatry je pohľad z každej strany boží
Luky nad Malým Slavkovom nám zaberú o hodne viac času, než sme plánovali. Kopovitá oblačnosť v tej rozsiahlej krajine doslova maľuje a núti človeka stále fotiť. Práve slnečné svetlo spôsobuje, že pohľad je každú minútu iný. Doslova sa hráme a nechce sa nám odísť. Úplné ticho, pofukuje jemný vetrík a ohýba pritom konáre stromov v diaľke i lúčne steblá pod nohami.
Kolobežkou v teréne
Pevne chyť riadidlá, jednou nohou sa postav na stúpadlo a druhou sa odraz. Zvyšok už príde sám úplne prirodzene. A nezabudni po niekoľkých odrazoch vystriedať nohy! Vieš, ktorá noha bolí viac? Nie tá, ktorou sa odrážaš, ale tá, na ktorej stojíš a pri každom odraze drepuješ.
Obe kolobežky dostali od šutrov vďaka nízkemu nášľapu riadne na prdel. Puntičkári opravujú spodnú časť rámu sústavným lakovaním a nano sprejom. Praví kolobežkári však neustále kolobežku zo spodnej časti „brúsia“. Podľa Kostkovcov nie je potrebné sa o spodnú časť nijako zvlášť starať. Netreba sa báť, rám kolobežky je na divoké zaobchádzanie pripravený.
Každým ďalším metrom, každou dierou, ranou či šutrom sme s kolobežkami viac a viac prepojení. Rách. Nájsť ideálnu trasu v teréne je číra zábava. Rách, rách. Toto nie je o rýchlosti ale o hľadaní ideálnej stopy. Problémom nie sú diery ale následné výdute a kopečky. Práve tam sa kolobežka vďaka nášľapu dlhému až 440 mm rada sekne.
V lepšom prípade rana, v horšom prípade kolobežka stojí a ty letíš cez kormán na držku. Ale veľké predné kolesá riziko pádu temer eliminujú. Ak pri cyklistoch je najviac ohrozená kľúčna kosť a hlava, na kolobežke je to čeľusť, lakeť a držka.
Malý Slavkov
Slnkom nasvietený, osamelý v poli, na pozadí majestátnych hôr. Úplne nás dostane Slavkovský kríž. Pohľad pre bohov. Malý Slavkov je dedina extrémov. Otočíš hlavu na kopec nad dedinou a čaká ťa lekcia s ultramodernej architektúry. Všetky presklené terasy namierené na končiare Tatier. Verte, nestavali by ste to inak. Pohľad druhým smerom na horný koniec dediny už taký ružový nie je. Ale aj to prefrčíme.
Kolobežkou na Kežmarok
Minieme nejaké repkové polia a pri Kežmarskej mliekárni vstúpime do kráľovského mesta. Drevený artikulárny kostol, Kežmarský hrad i námestie. Neboli sme tu 30 rokov a Kežmarok nás natoľko prekvapil, že sme mu venovali samostatný článok.
Kežmarok
Znovuzrodenie zamagurského kráľovského mesta
Cyklotrasa na Poprad
Dáme obed a opúšťame mesto. Pri moste sa trochu zamotáme. Mapy.cz ukazujú cyklochodník ktorý neexistuje. Trochu na moste pošachujeme a druhou stranou sa napojíme na cyklotrasu, ktorá nás dovedie až do cieľa – železničnej stanice Studený Potok, konča Veľkej Lomnice.
Dokonalá cyklotrasa s dvoma úplne novými cyklomostami nás nadchne. Kúsok pred Huncovcami je asi na kilometri nahradená poľnou cestou. Je to však obrovský rozdiel šliapať v hustej premávke na krajnici cesty alebo tu.
Takto sa buduje nová vízia kvality života. Na tabuli o vzniku cyklomostu čítame tvrdú pravdu. Ako na mnohých miestach, ktoré sme minuli posledné dni, bez finančnej pomoci EU by tu nič také nebolo. Slováci majú takú zvláštnu vlastnosť, že nadávajú najmä na toho, kto im pomáha.
Trasu ukončujeme pri Veľkej Lomnici. Temer na konci objavujeme skvelý pump track. Keď Johny vidí, ako tam na kolobkách šantia mládežníci, dostane chuť skúsiť si to s nimi. Zastaví ho až môj argument, že truhly sú aj pod tatrami veľmi drahé.
Vstupujeme do Veľkej Lomnice. Posledná etapa mala byť už len radostná. Ale nie je. Stanica v Studenom Potoku je plná ľudí. Kolobky s úľavou skladáme. Prvá studená sprcha prichádza po rozhovore s výpravcom:
Kedy pôjde najbližší vlak na Tatranskú Lomnicu?
V sobotu o 8:10
Čo prosím? Dnes je streda?
Cez týždeň vlaky hore nechodia. Zvezte sa do Popradu a odtiaľ na Smokovce.
Do Titrisu na Wellness
Neradi ho poslúchneme. Našťastie naše 24h SMS lístky platia aj na tejto trase. Výstup vlakom nahor sa tak pretiahne skoro o hodinu a pol. Do Starého Smokovca dorážame až podvečer. Sme však pevní a neváhame. Śusom to púšťame zo Starého Smokovca rovno do Titrisu. Čaká nás tam mimoriadne kvalitný wellness obohatený masážou a toboganom. Sme pri hoteli.
Prásk
Mám to overené. Prvé slovo, ktoré ma vždy v tejto chvíli napadne sa nedá publikovať. Ani druhé. Pomaly skúsim otáčať hlavou a asi centimeter od oka vidím nejakého slimáka a zopár cigaretových ohorkov. Zjavujú sa aj oranžové a ružové hviezdičky. Som akýsi zahriaknutý. Zakliesnený. Nemám slov. Prečo ležím na ceste a škriabem bradou asfalt?
Kostkovci mi povedali, že je temer nemožné preletieť cez kormán. Zdôrazňujem slovo temer. Mne sa to podarilo. Nemožné sa stalo skutočnosťou.
Johny sa ku mne akosi s citom zohýňa. Pýta sa, či som v poriadku. Neviem. Kontrolujem kolobežku, bundu i gate. Celé. Skúsim pohýbať nohou, rukou, krkom. Ide to. Ale krvavá stopa z cestných lišají na dlaniach sa stále zväčšuje.
Wellness v Titrise je pre mňa zakliaty. Dva krát som sa dostal až k jeho bráne, dvakrát som cez bránu neprešiel. Ani dnes nie. Pohľad na krvácajúce špinavé indivíduum by určite nikoho v bazénoch nepotešil. Otáčame. Ale bilancia v celku dobrá. Hlava celá, kolobka celá, bunda OK. Zodraté koleno, zodraté krvácajúce dlane, nejaké šrámy na ksichte a modriny kam pozrieš. Hups. Tento výlet som zjavne dojazdil. Z posledného vypätia došliapeme krvácajúc na električku. Kecy si necháme až na Poliankovo u obligátneho Bernarda. Trasa kolobežkou na Kežmarok cez Medvedie lúky bola nádherná.
Dnešná bilancia
- Nová Polianka, Kežmarok, Poprad trasa 49,8 km, hore 380 m, dole 606 m
- Starý Smokovec, Tatranská Lomnica trasa 9,6 km, hore 65 m, dole 201 m
- Spolu 59,4 km a naklesaných 807 m
Epilóg
3 dni Kostkovic Tatry na kolobežke pre mňa skončili s celkovým rechnungom 145 km a naklesaním viac ako 3218 metrov. Ráno som sa vybral na električku do Popradu zakiaľ to Johny hrdinsky potiahol cez Gerlachov, Batizovce až na Poprad (trasa). Tým sfinalizoval spoločnú bilanciu Kostkovic Tatry na 164,8 km s naklesaním 3601 výškových metrov.
Sme spokojní. Čakáme na rýchlik Tatran. Nakladáme kolobežky a vezieme sa domov. Mať skladaciu kolobežku vo Vysokých Tatrách je nesmierna prdel. Dostane vás na miesta, kam sa bežný turista nikdy nedostane. Nabudúce sa chystáme prebádať slovensko-poľské pohraničie a Severný Spiš.
