Ráno dlhé raňajky a hybaj na stanicu. Prvý bonus dnešného dňa sme si užili už na zastávke. Električka prišla presne a vyviezla nás (ešte poloprázdna) na Štrbského pleso. Dnešný plán je jednoduchý. Kolobežkou na Podbanské a tam sa už nejak vymotáme. Spúšťame sa vo skvelej nálade zo stanice k odbočke na hotel Trigan pri Malom Štrbskom plese. Sme vyzbrojení offline mapou.cz, smartfónmi, vodou a lepeňákom a naivnou vierou, že všetko pôjde ako po masle.
Alweg
Málokto si dnes pamätá, že v polovici 60. rokov minulého storočia sa Vysoké Tatry mohli stať svetoznámymi práve vďaka TEŽ. Tatranskú elektrickú železnicu vtedy navrhli pretvoriť na jednokoľajovú visutú dráhu tzv. Alweg. Trasa monorailu podľa švédskej licencie mala viesť v stopách dnešnej TEŽ z Popradu cez Starý Smokovec do Štrbského Plesa i do Tatranskej Lomnice. Alweg nadchol Slovákov natoľko, že sa naň začali zbierať. Za niekoľko týždňov sa vyzbieralo viac ako 5 miliónov Kčs. Dopadlo to však ako všetko na Slovensku. Alweg sa nestal. Ale k veci.
Kolobežkou cez Podbanské
Spúšťame sa po ceste, vyhladenej ako žehlička. Čakajú nás dva brdky (cháp malé stúpania), ale inak samé plusy a pozitíva v temer 800 m klesaní. Stále viac sa prejavuje aj rozdiel medzi oboma kolobežkami Tour Max a Rebel. Vďaka veľkosti kolies 26“ vpredu a 20“ vzadu na dlhých trasách a v miernom teréne Tour Max jednoznačne vedie. Odvaľovaním, zotrvačnosťou i stabilitou. Získavam na ňom stále väčšiu istotu, takže nakoniec valím oproti Rebelu temer dvojnásobnou rýchlosťou. Každý jeden dva kilometre čakám na Johnyho.
Pri jednej takej zastávke objavím v strede cesty igelitku s jedlom. V nej desať suchých rožkov. Kým príde Johny, nadávam v duchu na turistov: “Čo sme to za národ, že takto vyhadzujeme jedlo.” Keď však o kilometer nižšie nájdeme ďalšiu podobnú igelitku nabitú rožkami, priamo na stredovej čiare cesty, spozornieme. Kto to sem vyhadzuje a prečo? Možnú odpoveď nájdeme o polkilometra nižšie. Priamo na ceste zazrieme dva hodujúce medvede. Rožky majú zrejme radi.
Načim zastaviť. Ďalej sme sa neodvážili. Našťastie sa na nás len pozreli a ufujazdili niekam do húšťavy. V hlavách nám však čosi doplo. Neradno sa túlať po lesných chodníčkoch ak tu medvede prikrmujú.
Tri studničky
Odbočujeme k trom Studničkám, doplníme vodu a chvíľu posedíme. Už máme za sebou igelitky s rožkami aj stret s dvoma medveďmi priamo na asfaltke. Niekto na okolí zjavne túži po strete turistov s medveďmi.
Za Nadbanským, pred odbočkou na Kôprovu dolinu objavujeme značenú cyklotrasu na prírodnú rezerváciu Machy a Liptovskú Kokavu. Je to lesný chodník a po strete s macami sme aj trochu zneisteli. Kúsok za rampou začína šotolina, kamenistý terén a veru nevieme, čo nás na lesnej ceste čaká. Kolobežky so svojim nízkym nášľapom sú určené skôr pre cesty než pre náročný skalistý terén. Zvažujeme pokračovať cestou cez Podbanské ale oči hovoria čosi iné: „Ideme do toho.“
Tak prečo to vlastne robíme? Práve preto.
Je to nezodpovedné ale krásne. Vyťahujeme zvončeky, oprášime naše spomienky na internacionálu a ľudové piesne, prechádzame cez závoru a vyrážame, dúfajúc, že si nerozbijeme cestou držku alebo naše rolničky nenájdu o týždeň v medveďom truse.
Prejdeme bez ujmy lesom a sme na podtatranských lúkach. Tu to už vonia Liptovom. Občas sa treba obzrieť späť. Našli sme jeden z najkrajších výhľadov na Kriváň.
Liptovská Kokava
V Liptovskej Kokave sme sa ocitli akoby v inom svete. Aj tie kravy nám dali za pravdu. Je niečo pred obedom a stáčame to cez riadny padák a úplne nový most do ďalšieho cieľa, Múzea liptovskej dediny v Pribyline. Ak ste tam ešte neboli, neváhajte. Seniori a ich vnúčence majú zľavu a v humne varia skvelé bryndzové halušky. 🙂
Skanzen Pribylina
Miesto na spoznanie histórie, kultúry a tradičného života Liptova si zaslúži samostatný článok 🙂
Na Liptovský hrádok
Prechod kolobežkami cez kokavské lúky bol nádherný. Po prvých terénnych skúsenostiach sme ďalšie poľné cesty doslova vyhľadávali. Tentokrát nás trasa popri Vavrišovskom autokempingu zatiahla až pod diaľnicu. Odtiaľ bola železničná stanica v Liptovskom Hrádku naozaj na skok.
Prvá časť dnešnej kolobežkovej epopeje končí. Vypíname GPS a skladáme kolobky. Pol minúty. To je údajne čas, ktorý potrebujete na zloženie skladacej kolobežky. Ak ju na peróne dobre umiestnite, skvelo zavadzia. Hlavnou lahôdkou však je, že sa zmestí do vlaku ako batožina. Čerstvý vzduch, azuro na oblohe, čistá hlava, pretiahnutie tela… čo si priať viac na dnešný deň okrem Bernarda?
Vlak chodí v dvojhodinovom takte. Aj lístok nám v čakárni predajú. Prišli sme 15 minút pred odchodom a za necelú hodinu stojíme opäť na stanici na Štrbskom plese. Vo vlaku sa každý oddávame vlastným myšlienkam. Johny sa mi priznal, že mal obavy či stihneme večeru. Johny je stále hladný. A ja som bol rád, že sme nestretli žiadneho poľovníka. Predsa len, vyzerám ako medveď, rýchlo sa pohybujem a navyše som oblečený celý v hnedom. Našťastie rožky nemám rád.
Zo Štrbského plesa dole
Zubačka na Štrbské pleso bola preplnená do posledného miesta a na stanici tlačenica akoby rozdávali zadarmo guláš. Rozkladáme preto kolobežky a naťahujeme strunku posledných síl. Volíme padáčik do Smokovcov na večeru a husté orosené.
Priznám sa, nemám rád tlačenice. Keď sme prišli ku stanici (mimochodom rýchlejšie ako električka) gratulovali sme si za dobré rozhodnutie spustiť to na večer dole po vlastných. Až tu v Smokovcoch sme dnešný trek definitívne zapichli. Zmeškali sme večeru, zmeškali sme pivo ale vlakom sme sa vyviezli späť na Polianku a ochutnali skvelého čapovaného Bernarda.
Dnešná bilancia
- Štrbské Pleso – Liptovský Hrádok trasa – 43,9 km naklesaných 797 m
- Štrbské pleso – Starý Smokovec trasa – 16,2 km naklesaných 399 m
- Spolu 60,1 km a naklesaných 1196 m
Dnešnú trasu kolobežkou cez Podbanské považujem za „must-go“, hviezdnu. Po druhom dni máme za sebou na kolobežkách 82,2 km a naklesaných 2316 m. Na zajtra plánujeme prechod z Polianky cez Tatranskú Lomnicu a Matliare až do Kežmarku a k Studenému potoku.