Amatérski cyklisti (medzi ktorých sa radím aj ja) zbierajú na Strave výškové metre ako body sebauspokojenia. Tempo a počet nastúpaných metrov je hlavnou témou pri večerných posedeniach a preháňaniach: Kto čo zvládol? Kto urobil svoj životný rekord? Čo však čert nechcel, my sme tento rok prepadli čaru kolobežiek. Po prvých skúsenostiach v Ostrave a v Krakowe sme sa rozhodli otestovať kolobky v horách. Na tento víkend sú naplánované Kostkovic Tatry. Ich prvá etapa cez Štrbské Pleso kolobežkou do našej základne na Tatranskú Polianku začala už v Piešťanoch.
Patálie amatérskeho cyklistu
Predstavte si typického amatérskeho cyklistu. Je sobota ráno, slnko ešte ani poriadne nevyšlo a náš hrdina už zapína svoju cyklistickú aplikáciu Strava. Je to jeho tajná zbraň, jeho sprievodca a sudca. S mapou naplánovanou na dosiahnutie maximálneho počtu výškových metrov vyráža na cestu. Prvých pár kilometrov je všetko v poriadku – vietor vo vlasoch, vtáky spievajú, cesta je hladká ako detský zadoček. Ale potom to príde – stúpanie.
Keď sa pred cyklistom vynorí prvý kopec, najskôr si pomyslí: „To dám.“ Ale stúpanie je dlhé a strmé. Tak sa jeho optimizmus mení na niečo, čo by sme mohli nazvať miernou panikou: „Prečo som si vybral túto trasu?“ pýta sa sám seba, keď sa snaží udržať tempo. Nohy sa pretáčajú čoraz pomalšie, ale Strava neúprosne sleduje a zaznamenáva každý zdolaný meter.
„Ach, ešte 100 metrov a budem na vrchole,“ hovorí si náš hrdina. Ale každý meter sa zdá byť dlhší ako ten predchádzajúci. Tvár je červená, pot kvapká na riadidlá, a nohy začínajú protestovať. Konečne, po nekonečnom šliapaní, je na vrchole. Zastaví, zhlboka dýcha a pozrie sa na svoje údaje v Strave. „Výborne, stúpanie je za mnou!“ pomyslí si a s úľavou sa pustí dole kopcom….
Náš nový koncept klesania
Tak celý tento proces sme tentokrát vynechali a namiesto stúpania sme Vysoké Tatry pojednali v štýle:
Piešťany
Ako správny Stravoholic začínam počítať už od chalupy. Požiadam ženu aby ma vyviezla dos edla na Havran, rozbalím kolobežku a hodinu pred odchodom vlaku sa spúšťam do Piešťan.
Trasa cez Banku, kúpeľný ostrov a centrum Piešťan prebehla prekvapivo rýchlo. Dole som bol za desať minút. Čo so zvyšným časom? Zastavím sa na kúpeľnom ostrove a pofotím nejaký romantizmus.
Pre tých, ktorí nevedia, hlavným symbolom Piešťan je bronzová socha barlolámača. Tá svedčí o liečivej sile siričitého bahna a horúcej termálnej vody, vďaka ktorým si kúpele Piešťany už celé stáročia udržiavajú vo svete povesť miesta, kde sa dajú účinne liečiť ochorenia pohybovej sústavy.
Ľudový kúpeľ, neskôr Zrkadlisko a Bahnisko v Irme využívame s Johnym na ohrev kostí už nejakých 30 rokov. Za ten čas sa kvalita vstupného vyšplhala z 2,80 korún na nejakých 15 eur. Kvality vody a trubiek je naďalej tá istá. V kantíne pri Napoleonských kúpeľoch odolám prvému pokušeniu, tradičnému rezanému. Predsa len, chcem prísť na stanicu načas. Tak len krátka zastávka medzi leknami a rybičkami a už stojím na peróne.
Vlakmi ZSSK do Tatier
Cesta z Piešťan do Vysokých Tatier je na tri prestupy. Z Piešťan do Trenčína, z Trenčína do Štrby a odtiaľ zubačkou na Štrbské Pleso.
Ostalo mi trocha času na zbalenie kolobežky. Meral som to. Zloženie a zabalenie trvalo presne 3 minúty a 40 sekúnd, aj to s rezervou. Temer minútu mi zabralo obligátne hľadanie kľúčov a elektronického cestovného lístka. Stihol som. REX prišiel na čas a dokonca na prvú koľaj. Žiadne behanie po nástupištiach. To ma čakalo až v Trenčíne.
S miernym meškaním sme vystúpili na 3 nástupišti. Nastala hromadná evakuácia prestupujúcich do centrálnej haly, kde si prečítali, že rýchlik Tatran bude pristavený k druhému nástupištu. Hybaj naspäť. Len tak tak sme všetko stihli, dokonca som nastúpil aj do správneho vozňa. Výstup v Štrbe, funkčný eskalátor, práve k odchodu pripravená zubačka a SMS 24 hodinový lístok. Až na Śtrbské Pleso nás čakali už len samé istoty a pozitíva.
Ideme vlakom
Tu by som sa chcel chvíľu pristaviť a poradiť (nielen) kolobkárom. Ak idete do Vysokých Tatier neváhajte a kúpte si SMS 24 hodinový lístok za sladučké 4 eurá. Platí na tratiach TEŽ. Štrba, Štrbské pleso, Smokovce, Tatranská Lomnica, Studený potok i Poprad.
Chválim ZSSK za tento počin. Ak idete z Bratislavy či z Košíc, auto vo Vysokých Tatrách vôbec nepotrebujete. Voziť dnes auto do Vysokých Tatier je zbytočný, nákladný, neekologický a veľmi nepohodlný prežitok.
Štrbské pleso
Mám za sebou 13 km a naklesaných z Havrana nejakých 280 metrov. Sme v etapovom medzicieli na Štrbskom Plese. Je niečo pred jednou. Na ubytovanie času viac než dosť. Vybaľujeme kolobky a hybaj okolo Štrbského plesa.
Aké bolo naše prekvapenie, keď sa nám opäť potvrdilo, že i v Tatrách majú kolobežky oveľa dlhšiu tradíciu než zmieňujú Kostkovci. Presvedčili sme sa o tom na plese, hneď pri bývalom Hviezdoslave.
Objavili sme tu pamätník tatranského patriota Jozefa Szentiványiho. Ten už v roku 1872 postavil na brehu Štrbského plesa poľovnícku chatu a o rok neskôr ju sprístupnil turistickej verejnosti. Verejnosť však nevie, že pamätníci ho zvečnili pri jazde na kolobežke (vid foto nižšie) . Kolobežka sa tak stala možno prvým vysokotatranským dopravným prostriedkom v dejinách Slovenska.
Objazdíme dookola celé Štrbské pleso. Značky hlásia zákaz bicyklov a elekrokolobežiek. O ľudskom pohone tam však nepadla ani zmienka. Pri odbočke na červenú vystúpame k spojke na Furkotskú dolinu. Jedna s najkrajších turistických trás okolo Veľkého Soliska je však uzavretá. Pri športovom areáli tlačíme do kopca, na zjazdovky. Vyskúšame terén i skalisté chodníky a ujde sa nám aj trocha lanského snehu.
Dlho špekulujeme o tom, koho napadlo postaviť Tatras Tower v doline. Je temer prázdny a hoci vystúpate navrch, aj tak veľa neuvidíte. Nebolo by lepšie investovať do opravy skokanských mostíkov a vybudovať tak unikátnu štýlovú rozhľadňu priamo na nich?
Zopár turistom pomôžeme so selfie a zopár turistov pomôže nám. Končíme pri lanovke na Solisko a chvíľu aj zvažujeme: „Čo takto sa vyviezť k chate a spustiť to po zjazdovkách na kolobežkách?“
Štrbské Pleso kolobežkou
Neviem či strach, či neskorý čas alebo len naša lakomosť zaplatiť seniorské vstupné rozhodli, že sme skončili na stánku s krušovickým pivom. Pojazdili sme všetky chodníky Štrbského plesa hore, dole. Minútu smútku sme strávili aj pri bývalom Heliose. Prečo musel takto dopadnúť?
A to už sme opäť na stanici, berieme si z úschovne ruksaky, nazrieme do Triganu a spúšťame sa po magistrále do našej základne na Novej Polianke. Batohy na chrbtoch dodajú správne gravitačné zrýchlenie. Na asfalte to po Vyšné Hágy riadne odsýpa. Potom sa trochu v protisvahu zapotíme. Ubytujeme sa za pár minút a vyrážame von. Ešte nás čaká posledná štreka do Tatranskej Lomnice. Až tam je dnešku koniec.
Wellness Urán
Električka z Tatranskej Lomnice späť na Polianky štartuje vždy celá štyridsať. Dvadsať po celej musíme byť z wellness vonku. Zhadzujeme prepotené dresy, krátka sprcha a hybaj do trysiek. Wellness v Uráne mám mimoriadne rád hneď z dvoch dôvodov. Je tu mimoriadne prívetivý personál a majú tu skvelo upravený bazén, ktorý umožní plavcovi dobre si zaplávať aj na malej ploche.
Dnešná trasa cez Štrbské Pleso kolobežkou vydala:
- Havran Piešťany 11,4 km 260 m
- Štrbské pleso, Tatranská Lomnica 26,9 km, 860 m
Na prvý deň slušná bilancia. Spolu 38,3 km a 1120 naklesaných výškových metrov. Sme v norme.
Čo dodať záverom? Štrbské Pleso kolobežkou nad očakávania. Poliankovo už zavreté, TEŽka išla načas a my sme už pred ôsmou chutnali skvelého Bernarda v Sanatóriu Dr. Guhra pri plánovaní zajtrajšej trasy na Podbanské.