Občas objavíš miesta, ktoré by nemali existovať. Nie preto, že by boli nejaké zvláštne, ale práve preto, že sú príliš normálne. Ako keby unikali zákonom reality. Pražská Kampa je jedným z tých miest. Ostrov uprostred mesta, kde sa zdá, že čas neplynie tak, ako by mal. Trikrát sme sa kolobežkovali cez Karlov most, trikrát sme Kampu obišli.
Pražská Kampa
Ostrov ticha uprostred Prahy. Turisti sa ženú hore dole po Kráľovskej ceste i Malej Strane, fotoaparáty cvakajú ostošesť. Ale tu sa zvuky nesú inak – šum stromov, zurčanie Čertovky, vzdialené kroky osamelého bežca. Hmla sa pomaly rozplýva nad riekou, namrznuté mlynské koleso sa točí a Karlov most sa v diaľke zrkadlí v hladine Vltavy. V momente, keď sa mi zdá, že počujem nejakú melódiu, zistím, že je to len vietor prechádzajúci medzi konármi.
Pražská Kampa má miesta, ktoré by sa dali nazvať kúzlom neviditeľnosti. Keď sa vydám bočnými uličkami, na chvíľu stratím pocit, že som v hlavnom meste. Stena Johna Lennona, malé domčeky, staré lampy, dlažobné kocky, ktoré by si pamätali tisíce krokov, keby vedeli rozprávať. Nad jednými dverami je nenápadná tabuľka: „Zde žil Franz Kafka“. Neviem, či tu naozaj žil, alebo či si to len niekto vymyslel. Ale nejako to sem patrí. Kampa je presne takým miestom, kde by Kafka mohol byť, aj keď tu nikdy nebol.
Na lavičke sedí muž s novinami. Nepretáča strany, len na nás pozerá. Akoby nie, keď sa Zuzka štverá s kolobežkou na jedno z mimín, ktoré sme v parku objavili. Možno len čaká, kedy sa šmykne a spadne. Možno rozmýšľa, či naše kolobežky na Kampu patria alebo nie. Ale keď sem patrí Švejk, chobotničky či Zemanovo muzeum, tak prečo nie.
Na kolobežke cez Kampu
Jeden na kolobežke by si povedal, že konečne máme priestor, odraziť sa s vetrom vo vlasoch a trochu sa rozbehnúť. Neznalý veci. Kamenná dlažba (dosť podobná tej v historickom Meissen) z nás vytriasa všetok optimizmus. Čím väčšie kolá, tým lepšie.
Praha je mimo sezónu krásna. Sporadicky stretávame skupinky turistov, kočíkujúcu mamičku, starca kŕmiacieho holuby pri vodnej hladine. Figúrky, ktoré sem patria, aj keď ich nikto nepozná.
Prejsť na kolobežkách celú Kampu nie je veľké umenie. Keď opäť vchádzame do hluku veľkomesta, niečo nechávame za sebou. Možno len obyčajné popoludnie. Možno kus seba. Ale Kampa zostáva rovnaká. Čaká na ďalších bláznov, ktorí stoja o pokoj, ktoré patrí len jej. Popri Vltave sa pomaly presúvame k Čechovmu mostu. Nad nami na Letnej pozostatky Stalinových večných ohňov a Národní Technické Muzeum, v ktorom sme včera obdivovali Spitfire i Prezidenta, prvé auto vyrobené v Čechách.
Vítkov
O tretej máme stretnutie v centre moderného umenia DOXe. Ostalo nám čo to času. Neviem koho napadol ten blbý nápad: „Vyšlapme si Vítkov, veď je temer po ceste.“ Všetci spontánne súhlasili. Potom sme hodinu zabili hľadaním cesty cez Florenc a Masarykovo námestie.
V Prahe je veľa miest, ktoré sa tvária, že patria do minulosti. Vítkov k nim patrí, ale tie schody, tie nekonečné schody. Stúpaš hore po schodoch, kolobežka na pleciach a pozoruje ťa len bronzový Žižka, ktorému sa podarilo prežiť aj boľševika.
Sme hore. Fučím ako lokomotíva. Moja kondička je nenávratne v prdeli. Opieram sa o chladný múr a dívam sa na panorámu Prahy i žižkovskú TV vežu.. Konečne fotka bez paralaxy. Pražské strechy sa rozlievajú doďaleka ako rieka. Vidím komíny, veže kostolov, paneláky na Žižkove. Aj Vltava sa odtiaľto zdá menšia, ako keby patrila len do makety mesta, nie do skutočného sveta.
Pamätník sám pôsobí, akoby bol mimo času. Monumentálny, trochu absurdný, ako scifi kulisa z filmu, ktorý sa nikdy nenatočil. Pôvodne ho postavili ako pamätník československej štátnej samostatnosti, miesto odpočinku československých legionárov so sarkofágom a pamätníkom zakladateľa štátu T.G. Masaryka. Monumentálna budova sa však po smrti K. Gottwalda zapáčila komunistickým vládcom. Cenná výzdoba pripomínajúca legionárov mala zmiznúť a nahradiť ju mali diela zodpovedajúce potrebám socialistického realizmu. Masarykov mramorový sarkofág bol zničený a použitý ako stavebný materiál. Tak sa stal Vítkov dosť morbídnym mauzóleom pána, ktorému pri vysúvaní stále padla čapica a archívom kultu osobnosti komunistickej ideológie. A teraz?
Teraz je len prázdnym priestorom, ktorý prijíma všetko, čo do neho ľudia, ktorí sa sem zatúlajú vložia – spomienkový optimizmus, melanchóliu, zabudnuté príbehy, ideály, letmé pohľady turistov, ktorí nevedia, čo si o ňom myslieť….
Stojka na Vítkove
Bronzový Žižka sedí na svojom koni a mlčí. Nikdy nehovorí. Nikdy sa nehýbe. Len tam je. Niekto sa ho raz pokúsil opísať ako „muža, ktorý vedel, kam ide.“ Dnes, 30 rokov po Nežnej revolúcii, však nevieme ani my sami kam ideme.
Zuzka žobronila o ďalšiu fotku. Nastaví sa a ja jej poviem: „Pokrčenú nôžku už nie.“
„A čo mám urobiť?„, pýta sa nasrato.
„Sprav stojku,“
Nachádzame chodník bez schodov, ktorý nás zvezie až k Žižkovskému tunelu. Preletíme cez tunel, cez Karlín, Štvanicu i Holešovický most. Zastavujeme až na jatkách.
Holešovický bitúnok
Miesta sa menia. Z budov, ktoré kedysi slúžili jednému účelu, sa stáva čosi celkom iné. To, čo bolo kedysi plné hluku a krvi, sa teraz premieňa na miesto tichých rozhovorov a tvorivého chaosu. Holešovický bitúnok je (podobne ako ostravské Plato) presne takým miestom – staré múry, ktoré si pamätajú všetko, ale hovoria len tým, ktorí nestratili empatiu a vedia počúvať.
Vchádzam cez bránu, ktoré strážia dve kamenné kravy s mäsiarmi a mám pocit, že som prešiel neviditeľnou hranicou medzi svetmi. Kedysi tu pobehovali zvieratá, teraz sú tu trhovníci, umelci, ľudia, ktorí nevedia zapadnúť do pravidelných štruktúr mesta. Vo vzduchu sa mieša vôňa kávy, čerstvého pečiva a čohosi neurčitého – možno len spomienky na minulosť, ktorá sa odmieta stratiť.
Stará hala, kde kedysi stáli bitúnkové rampy, teraz hostí stánky s remeselnými výrobkami, knihami, hudbou, ktorú nenájdeš v bežných obchodoch. Ľudia sa prechádzajú pomaly, akoby tu čas neplatil tak prísne ako inde. Tu sa neponáhľa. Každá drobnosť má svoj význam – šálka v rukách kaviarenskej čajočky, odlesk svetla na opustenom stole, hlas jazzovej gitary, ktorá hrá kdesi v kúte.
Možno je to práve tým kontrastom – brutalita minulosti a jemnosť súčasnosti sa tu nestretávajú v konflikte, ale v podivnej harmónii.
Je čas objaviť DOX, máme tam stretnutie s karolínou a súčasným umením. Kopneme do kolobežiek a kilometer prefrčíme na to tata. O chvíľu je nad nami vzducholoď. V šatni skladáme kolobežky.
DOX
Centrum súčasného umenia
Pražské SOHO
Holešovice, mesto staré a nové, chudobné i bohaté, zrobené i kreatívne. Nájdeš tu miesta, kde môžeš sedieť hodiny a nikto sa ťa nespýta, prečo si stále tu. Možno preto, že aj sám bitúnok bol kedysi miestom rozhodnutí – ostaneš alebo odídeš? Teraz si na Slovensku kladú túto otázku mnohí ľudia ale v iných súvislostiach.
Keď odchádzame podvečer z Holešovic premýšľam, aké to je, keď sa miesto pokúša pretvárať svoju minulosť. Dá sa to vôbec? Alebo sa len mení jeho forma a ľudia? Holešovický bitúnok nezabudol na to, čím bol. Len sa rozhodol hovoriť iným jazykom. Každopádne Pražská Kampa, Vítkov i Holešovice majú čosi spoločné. Čas tu plynie inak.
Tri dni po Prahe na Kostka kolobežkách nám otvorilo oči. Dostaneš sa na miesta, kam sa bežný turista nikdy nedostane ale najmä, vnímaš Prahu inak. Akosi zaslúžene. Vďaka jednoduchej manipulácii je kolobežka kvôli stálemu zosadaniu a zastavovaniu v meste oveľa vhodnejšia ako bicykel. Vďaka rozvoju cyklotrás je teraz množstvo možností, kam sa s kolobežkou vydať. Problémom nie sú ani spevnené cesty. Okrem spoznávania si príde na svoje aj kondička a zdravie.
Podvečer už nie je so Zuzkou žiadna debata. Už druhú hodinu zahlcuje WIFI browsovaním po Kostka stránkach. Zapíšte si: „Kostka + kolobežky + cz“. Hľadá pre seba tú najvhodnejšiu kolobežku. Teším sa na chvíle, kedy na kolobežku vylezie aj moja 5 ročná vnučka a začneme spolu spoznávať na výletoch krásy Česka a Slovenska.
