Ráno vstávame skôr. Dnes nás čakajú kopečky a (aspoň si myslíme) kondičný a svižný výjazd po Prahe. Okolo Muzea cez Nuselský most, kolobežkou na Vyšehrad a po Rašinovom nábreží popri Vltave okolo Mánesu a Tančiaceho domu, znovu ku Karlovmu mostu. Johny sa hojne potúžil raňajkami. Nenechá veru nič na náhodu. Dnes totiž s miernym brblaním štartujeme do kopca. Náš pražský kostkovýlet sme sa rozhodli začať spod Žižkovskej televíznej veže.
Žižkov Tower
Kultová stavba televíznej veže. Bábätká Davida Černého lezúce hore dole po veži dostali príznačný názov – Miminka. Sídlištné scifi? S miminkami sa stretneme ešte raz na Kampě. Vedeli ste, že veža sa pôvodne mala stať rušičkou západného vysielania? Komunistická technológia síce mohla blokovať rádiový signál, ale dnešné výhľady z Observatoře na mesto sú našťastie bez cenzúry. Žižkov Tower navyše ponúka za krásnych 537€ na noc šesťhviezdičkový apartmán One Room Hotel. Neviem, prečo sme si povedali, že toto ubytovanie si necháme ujsť.
Čapice, rukavice a kolobežky v pohotovosti! Štart. Popri kostole sa spúšťame k Rajským záhradám. Znie to skvele. Kto mal vedieť, že budú celé oplotené a bez možnosti vstupu. Po Seifertovej skĺzneme k zadnému chodníku (popri autovlaku) k podchodu Hlavného nádraží, ktorý velebíme z niekoľkých dôvodov: Nefúka tu, je tu teplo, nejazdia tu autá a mramorový hladný povrch nám umožňuje jazdiť hore dole temer bez práce. Navyše na druhej strane podchodu sú skvelé bufety. Ak bude pršať prídeme sa sem voziť a Johny sa môže posilniť. 😊
Hlavní nádraží
Svet, kde vlaky nie vždy odchádzajú načas. Pamätám sa ešte na doby, keď Slovenská Strela medzi Bratislavou a Prahou dávala túto vzdialenosť za čosi viac ako 4 hodiny. Tiež si dobre pamätám, že raz meškala nádherných 480 minút. Pamätám si to preto, lebo som bol na vojne a frajerka za mnou tým vlakom išla.
Pražské hlavné nádražie (kedysi Wilsonovo nádraží) sa môže pýšiť secesnou architektúrou, ale málokto vie, že za starých čias tu v noci spával sám Albert Einstein, keď učil v Prahe. My sme sa však nezdržiavali, lebo kolobežky nemajú lôžkovú úpravu.
Muzeum
Dávame kávu a vyrážame k Vrchlického sadom. Úplne do pohody sa presunieme k Múzeu a pozeráme na Svätého Václava. Akoby skamenel. Horná časť Václaváku je rozkopaná a pôsobí nevábne. Pred budovou Národného múzea si pripomíname, že tu stáli v roku 1968 sovietske tanky a ich strely stále nesú stopy na fasáde. Cvakneme zopár fotiek, ohneme zopár krát nôžku a presúvame sa na Nuselský most.
Poznáte to? Odrazová noha sa pohybuje v osi pohybu kývaním dopredu a dozadu. Dosiahnutý kyvadlový efekt prirodzene zabraňuje prudkému dupnutiu pri kontakte odrazovej nohy so zemou a vytvára pritom kynetickú energiu. Celý pohybový aparát je v pravidelnom pohybe: hlboký stabilizačný systém sa aktivuje pomocou chrbtových a brušných svalov. Asi kilometrový úsek mierne do kopečka zvládame na kolobežkách Kostka bez komplikácií.
Iba sa čudujem, ako tí ľudia vedľa magistrály môžu dýchať a čo na ten ustavičný hluk ich ušné bubienky? Človek by si povedal, že bývať v centre je výhra. Nájazd na Nuselský most je spectacular.
Nuselský most
Skok do neznáma? Zuzka sa zastaví pri zábradlí a chvíľu tam len tak stojí. Vietor jej nadúva bundu, ako by chcela odletieť. „Mohla by som mať dokonalú fotku…“ zamrmle si popod nos. Svetlo je akurát, obloha čisté azuro. Keby tu bolo metrové zábradlie ako kedysi a nie tie vysoké zábrany, ktovie. Možno by sa pre dobrú fotku na instagrame práve teraz vznášala s hrdzavými vlasmi nad asfaltom: „Momentka medzi zemou a nebom. Ešte to ide.“ Ale zábrany sú tam.
Most bol pôvodne určený len pre autá. Až neskôr sa rozhodlo, že pod jeho povrchom povedie metro. Inžinieri museli vymyslieť, ako do betónovej konštrukcie zakomponovať tubus, ktorý unesie váhu vlakov. Podľa plánov v ňom mala jazdiť ľahká Siemens súprava ale súdruhovia si povedali, že tam musí byť moskovské (rozumej 3x ťažšie) metro. Krátko pred otvorením sa objavil problém s vibráciami, ktorý sa riešil gumovými podložkami tlmiacimi otrasy. Nakoniec most testovali tankami. Šesťdesiat oceľových monštier prešlo po jeho povrchu tam a späť, aby sa ubezpečili, že vydrží. A vydržal.
Dnes po ňom prejdú tisíce áut a stovky vlakov, ale málokto si uvedomí, čo sa pod ním odohrávalo. Ako človek, ktorý veľa prežil, ale nikto sa ho nespýta na jeho príbeh. Hoci dnes vyzerá pokojne, Nuselský most kedysi volali mostom samovrahov. Nikto nevie presne koľko, ale hovorí sa, že na jeho okraj sa postavilo viac ako 300 skokanov. Možno viac. Keď zábrany ešte neboli, ľudia prichádzali sem, aby urobili posledný krok. Čo ich prinútilo prekročiť to zábradlie? Čo bolo také dôležité, že odmietli vidieť že aj zajtra zasvieti slnko?
Možno, keby jazdili na Kostka kolobežkách… Na tvári každého, kto na ne vysadne, vidím len úsmev a rozžiarené oči.
Myšlienky skokana
Stojím na moste a pozerám dole. Tridsať metrov prázdna. Park Folimanka s príslovečne pomenovanou ulicou Sekaninova vyzerá z tejto výšky pokojne. Stromy sú len fľaky zelene, cestičky hadie línie vedúce odnikiaľ nikam. Bytovky pod nami sú tiché, akoby čakali na niečo, čo nepríde. Byty tu mali vtedy punc najlacnejšieho bývania v Prahe.
Prekročili zábradlie, pozerali dole. Domy, asfalt, park. Pekné miesto. Bulvárni fotografi postávajúci na chodníku a dívajúci sa hore. Jeden si zapáli cigaretu. Druhý si nastaví objektív. „Tak čo? Skočíš? Nemáme na to celý deň.“ Aj taký dialóg sa vraj odohral.
Dnes je most hlavnou tepnou medzi centrom a Pankrácom. My ho prechádzame svižne a bez drámy – pohľad dole je dosť adrenalínový aj bez myšlienok na voľný pád.
Palác kultúry
Ako betónový Titanic Prahy. Kongresové centrum, známe aj ako „Palác kultúry“, bolo megalomanským komunistickým projektom. Jeho výstavba zhltla obrovské peniaze a už v čase otvorenia v 80. rokoch to bol symbol zbytočného luxusu. Dnes je tu koncertná sála. Palác je osirelý. My pokračujeme ďalej, veď Queen tu už koncertovať nebude.
Až sa čudujeme, ako do pohody to zatiaľ zdolávame. Miernym padáčikom sa dostávame kolobežkou na Vyšehrad, až k Vyšehradskej bráne.
Vyšehrad
Tu sa písali české dejiny. Mystické miesto spojené s legendami o kňažnej Libuši a prvých českých panovníkoch, hoci Vyšehrad historicky nikdy nebol hlavným sídlom moci. Dominantou je Katedrála sv. Petra a Pavla, (len podotýkam, že ja som Pavel) ktorá prešla od románskej baziliky, až po súčasnú neogotickú podobu so secesnými freskami. Pri jej vstupe leží „diablov balvan“, údajne vrhnutý rozčúleným pekelníkom.
Kolobežkou na Vyšehrad. Na ceste dlažobné kocky, na hradbách krásny chodník a výhľady. Hádajte, ktorú trasu sme si vybrali? Pevnostné hradby dnes ponúkajú najkrajší výhľad na Prahu, no kedysi strážili mesto pred nepriateľmi. Každý pohľad z hradieb nám čosi pripomína. Zjavne už žijeme dlho a ako čechoslovakisti sme sa mnohí dodnes nevyrovnali s tým, že Praha už nie je naše hlavné mesto.
Zo starých múrov pevnosti vyzerá Folimanka úplne inak. Je stále tam, rovnaké stromy, rovnaké chodníky. A predsa je to iné. Pohľad sa dvíha k oblohe, nie k zemi. Hľadám Strahov, Hladovú zeď, Petřín. Oblúk Vltavy v diaľke. Vietor jemne šumí. Už len pre tento deň malo význam žiť.
Katedrála sv. Petra a Pavla
Neodpustíme si návštevu katedrály a Slavína. Obkrúžime celé hradby a rýchlo sa presúvame k Slavínu a katedrále. Snáď tam bude nejaká kaviareň. Starší ľudia majú (najmä v zime) dve akútne potreby. Čosi teplé vypiť a zjesť a čosi teplé vypustiť. Zachraňuje nás Bašta svätej Ľudmily, ktorá okrem krásnych priestorov a čistých záchodov ponúka aj skvelú šošovicovú polievku. No odmietni.
Slavín
Na Slavínskom cintoríne, odpočívajú velikáni ako Bedřich Smetana, Antonín Dvořák, Alfonz Mucha či Karel Čapek. Atmosféru tvoria majestátne náhrobky, z ktorých niektoré pôsobia skôr ako umelecké diela než hrobky. Prechádzka tu je ako mystický ponor do histórie. Aj keď sa Vyšehrad považuje za pokojné miesto, niektorí návštevníci prisahajú, že po zotmení tu počuli zvláštne šepoty. Možno vietor… 🏰✨
Aj tu sme našli investičnú príležitosť. Na prodej. Užitočná plocha v tomto prípade nie je ohromujúca ale pre potreby nesmrteľnosti stačí. Veď mať za suseda Vlastu Burjana o tri fleky ďalej…. to sa počíta. Miesto však bude určite patriť k tým drahším.
Legenda hovorí, že Vyšehrad bol prvým sídlom českých panovníkov, ale tiež miestom, kde po nociach cvála bezhlavý templársky rytier. My sme stretli len turistov, cyklistov a bežcov – a určite všetkých s hlavou na krku.
K Vltave
Po chodníčkoch popod hradby sa chceme spustiť k Vltave. Nevýhodou kolobežky však je, že sa s ňou veľmi nepríjemne jazdí po schodoch. Hľadáme preto ako tak plynulé chodníčky. Vedel som, že sa musíme dostať k Cihelnej bráne. Nevedel som však, čo nás čaká. Tak sa dostávame pod Letnú scénu a k akémusi učilišťu. Zatiaľ dobre. Schody dole. ďalšie schody dole. OK. Schody hore. OK. Schody dole. Do prdele. Schody hore a veľaaa.
Celí spotení a zadychčaní sa dostávame opäť tesne pod hradby, na bohom zabudnutý chodníček. Po polhodine konečne objavujeme cestu a kazematy, odkiaľ to už ide dole jedna báseň.
Za pár minút sme pri Vltave. Ako v básnikoch: „Už nás čakajú len samé sociálne plusy a pozitíva.“
Mánes
Jazda popri Vltave je zaslúženým relaxom. Míňame Mánes, budovu, kde kedysi jedol a popíjal Bohumil Hrabal, legendárny český spisovateľ, čo mal k literatúre aj pivu rovnako blízko.
Popri zaparkovaných lodiach vo Výtoni a Podskalí sa chvíľu pozastavujeme, na čo všetko môžu slúžiť kormidelne lodí.
Tančící dům
Ako Fred a Ginger v betónovom podaní. Táto ikonická budova mala evokovať tancujúci pár, ale keď bol dom postavený, mnoho Pražanov ho považovalo za architektonický omyl. Dnes patrí medzi top pamiatky a my sa tu na chvíľu zastavujeme na selfie. Btw, fotí sa tu každý.
Dáme zopár fotiek, zopár krát dvihneme nôžku a už sa ponáhľame na Karlov most. O druhej máme totiž stretnutie s detstvom a fantáziou v Múzeu Karla Zemana. Tiež nás čaká Národní technické múzeum, kde sa chceme uistiť, že zem naozaj nie je plochá. (*1)
Finále: Karlov most
Pražskú jazdu kolobežkou na Vyšehrad zakončujeme pri Karlovom moste. Údajne tu stále blúdi duch staviteľa, ktorému podľa legendy zabudli vyplatiť honorár. Nečudo, čapujú tu dobré pivo. Nám sa však viac páčila tá legenda o vajíčkach. Nakoniec nás napadlo zistiť, odkiaľ asi fotili pamätnú socialistickú stokorunu?
K Zemanovi (tomu kreatívnemu) dochádzame s dobrým pocitom – prešli sme Prahou na kolobežkách a v nohách (či skôr v lýtkach) máme poctivý výkon! 28 km a 360 m prevýšenia. A to sme ešte neskončili.
Tak čo, dáte si tento výjazd kolobežkou na Vyšehrad aj vy?
*1: myslené ako žart – vysvetlivka pre menej chápavých absolventov školy vyššieho internetového myslenia
