Po ubytovaní a prvom večeri v Dresdner Neustadt sme sa rozhodli vliezť pod Drážďanské mosty a opáčiť kolobežkou popri Labe cyklotrasu smerom na Pillnitz. Ako hlavný cieľ sme si zvolili Vodný palác, ktorý bol letným sídlom saských kráľov a onoho času slúžil na oficiálne privítanie hostí, ktorí prichádzali po rieke Labe.
Vodný palác Pillnitz
Kráľovský zámocký komplex sa nachádza asi 15 km juhovýchodne od centra Drážďan priamo na brehu rieky Labe. Cieľ ako stvorený, vzdialenosť a prevýšenie (stále popri Labe) pre kolobežky viac ako ideálna. Celý komplex pozostáva z troch hlavných častí Vodný palác (Wasserpalais), Horský palác (Bergpalais) a Nový palác (Neues Palais). K tomu ako bonus nádherné záhrady. Tak nám to aspoň popísali bedekre a tak sme si to predstavovali vo vlastnej fantázii. Realita však fantáziu prevýšila.
Kolobežkou popri Labe: ideme na východ, podľa tieňa. Natáčam koleso správnym smerom. Slnko, ktoré občas prebleskne cez mraky nám bude robiť kompas. Vyrážame pod mosty, Spúšťame sa na brežnú cyklotrasu a s úsmevom vyrážame. Čaká nás minimálne 35 km na kolobežkách. Brnkačka. Máme na to celý deň.
Cyklotrasa popri Labe
Podobne ako v Ostrave, či v Krakowe, väčšina Európskych miest stojí na brehoch riek a väčšina má dnes vybudovanú solídnu sieť cyklotrás popri vode. Inak to nie je ani v Drážďanoch. Drážďánská cyklotrasa vedie popri oboch brehoch rieky a predviedla nám naozaj bohatú scenériu periférií mesta. Občas parky, občas pasienky, tu i tam prístav, na kopci kaštieľ…
Voda všade naokolo iba v bruchách nie. Našim hlavným problémom sa stala voda. Prvý krát tá pitná. Na trase cez 10 km sme nenašli bufet ani zdroj pitnej vody. Tak sme si povedali, že držiak na fľašu, ktorý môže byť súčasťou kolobežky, je na dlhých trasách veľmi vítaným pomocníkom.
Na asfaltovej časti zhruba do polovice cesty kolobežky skvelo odvaľovali. Rýchlosťou sme sa bez problémov vyrovnali okoloidúcim výletným e-parníkom. Raz my, raz oni. S tým na fotke nižšie sme sa pretekali celou cestou. Nieže by sme tým turistom závideli. Za pekných 30 eur ich parníček privezie až k Pillnitzu aj naspäť. Posedia, popijú, pokochajú. Ale to, čo nedostanú, je číra radosť z jazdy na dvoch kolesách, z odrazu, z pohybu. Z pretiahnutia celého tela, z mušiek medzi zubami aj zastavenia kde chceš a kedy chceš. A priznajme si: aj riadnej dávky endorfínov.
Ako sa Kostka správa na rôznych povrchoch
Adrenalín nastúpil až v časti cyklotrasy, kde asfaltovú žehličku nahradili mačacie labky a kamenná dlažba, ktorá miestami pripomínala rímsku Via Appiu. Tu musel prvýkrát Janko zaťať zuby a priznať, že jeho Rebel Fold na všetky povrchy určený nie je.
U Kostku platí pravidlo, čím väčšie predné kolo, tým lepší prechod v teréne. Čím väčšie predné i zadné kolo, tým lepšia zotrvačnosť a menšia častosť odrazov. Kostka má spracovaných množstvo inštruktážnych videí o správnej technike jazdy, odrazu i postoja. Niet však lepšej lekcie, ako takáto 15 km cyklotrasa cez rôzne povrchy. Kolobežka vás na dlhých trasách donúti (pokiaľ ju znechutený neodhodíte niekam do krovia) správnej technike aj sama.
A veru, pri tej istej tepovke a tej istej výkonnostnej záťaži, viete ísť pri správnej technike oveľa rýchlejšie a ďalej. Jedným z prvých poznaní bolo, že sa od určitej rýchlosti (15-18 km/h) odrážam príliš často, čo ma vlastne pribrzďuje. Ak sa odrazím správne a menej, idem rýchlejšie a s polovicou energie.
Potom prišiel vyžehlený asfaltový chodník a voda.
Vodárenský bonus
Posledná etapa oficiálnej cyklotrasy na zámok vedie popri vodárenskom komplexe. Pred nami nádherný vyasfaltovaný chodník a značka STOP pre všetko. Chodcov i cyklistov. Jediná náhradná cesta viedla kilometer naspäť a po hlavnej ceste plnej áut. To sme neboli ochotní riskovať a povedali sme si: „Popri brehu to nejak pretlačíme.“
Nevaroval nás prvý betónový zátaras. Nezastavil ani druhý. Vo veľkom nadšení sme prešli do tretiny cesty. Tam plot a koniec sveta. Niekoľko bagrov a buldozérov opravovalo prasknuté vodovodné potrubie, z ktoré sa valila voda gigantickým potokom. Zišli sme k brehu. Nejak pretlačíme. Najprv boli mláky, potom bačoriny, zrazu som bol po členky v blate a tenisky som mal plné vody. Niekoľko neslušných slov, ktoré sa nedajú zverejniť. Začalo nám byť všetko jedno. Obe nohy mokré. V teniskách ločkalo, ponožky komplet blatom prepraté. Brodili sme asi kilometer. Potom náhle sucho. Všade naokolo, iba v našich teniskách nie.
Tak sme dorazili k prvým priekopám pri zámockom parku. Mokrí a zvedaví. Priečelie vstupu so schodmi k Labe bolo naozaj impozantné. Iba vlhko tam dole mi bránilo v turistických fantáziách. Čo tu tí králi celé dni robili? Prežívali len letné pitky a radovánky? Alebo aj krušné chvíle ako dnes my.
Určite nie. Kostkovci vyrábajú kolobežky len od roku 1998, nejakých 25 rokov. Tradícia saských kráľov je predsa len trochu staršia. Nemohli si to užívať, ako my: na dvoch kolesách.
Vodný palác
Sme v cieli. Letnom sídle saských kráľov. Zámocký park v Pillnitzi je rozľahlý a starostlivo upravený. Ponúka množstvo rôznych záhradných štýlov vrátane anglického parku, oranžérie a čínskeho pavilónu. Najznámejším prírodným prvkom je údajne kamélia viac ako 250 rokov stará a chránená špeciálnym skleníkom. Môžeš aj navštíviť múzeum, ktoré sa zameriava na históriu miest, život saských panovníkov a umenie tej doby. Nič z toho sme nevideli.
Áno. Zámok Pillnitz má nádherné záhrady, krásne schody do vody, bohatú históriu, ktorá siaha až do stredoveku, predajňu suvenírov, všade pokladne, ale trestuhodne postráda sušič na ponožky a odkladací priestor pre kolobežky. Svoju úlohu zohralo najmä to žblnkanie v teniskách. Toto miesto sa údajne po prvýkrát spomínalo v historických záznamoch už v 14. storočí. Aj vtedy museli prepriahať, ustajniť kone, zohriať sa, posilniť a zaparkovať vozy. Doteraz však nevyriešili akútny problém kolobežkára: Kam odložiť kolobežku a ako sa prezuť, ak chcem ísť do zámku s mokrými teniskami. Oželeli sme zámok i záhradu a vyrazili k Labe.
Kým sme čakali na kompu a sušili na lavičke tenisky s ponožkami, pristálo aj odišlo niekoľko lodí plných turistov. Zjavne práve Labe je hlavný kanál pre ich prísun. Čo ak Labe vyschne? Podľa fasády zámku (viď foto vyššie) ani toto nehrozí. Posledné čiarky z roku 2002 a 2013 naznačujú, že o nedostatok vody (záplavy vyše prvé poschodie) sa tu naozaj báť nemusia.
Biergarten
Z vypustenia prehliadky zámku nakoniec profitovala náprotivná Biergarten za kompou, na druhej strane Labe. Presne u nich totiž skončilo naše chabé turistické vreckové. Pri chladenom orosenom a DDR bratwurste sme dotiahli generálny plán. Naspäť pôjdeme určite po druhej strane Labe. Vody už bolo na dnes dosť.
Keď sme míňali vodáreň z druhej strany, zbadali sme ďalších dvoch nepoučiteľných bláznov, ktorí sa takisto rozhodli nerešpektovať zákaz a ísť po cyklotrase ďalej. Brodili sa práve po členky v blate a v tekutej riave. Obdivuhodné.
Červený asfalt
Cesta späť kolobežkou popri Labe je mierne po vetre. Pohádka mládí. Zrazu sa pozerám, že ruky s riadidlami cestujú ďalej ale moje kolená kreslia popri kolobežke červenú škvrnu na chodníku. A akosi ma brzdia. Hups. Toto nevyšlo. Nikdy nebuď frajer, keď sa na kolobke odrážaš v čľapkajúcich šmykľavých teniskách a na boso. Nikdy si never a nemysli, že sa na rovnej ceste nemôže nič stať. Nuž, môže.
Po páde na kolobežke máš vždy dve cesty. Prvá vedie cez sanitku na traumatológiu, druhá cez „macho“ hrdinstvo typu: „veď sa nič nestalo“. Veď sa ani nestalo. Iba som sa naučil dve veci:
- Pri každom prešľape sleduj, či na stojisku stabilne stojíš,
- ak máš mokré ločkajúce tenisky, nerob rýchlostného frajera a kontroluj sa o to viac, ale najmä
- ak si mamľas, a nedodržuješ horné dve pravidlá, nos na kolobežke gate až pod kolená a dlhé rukávy.
Tento krát si to odskákali iba kolená. Ale veď malá cestná lišaj (pod jabĺčkom, ktorým stále hýbeš) s tebou predsa nezatočí. Až do večera som sa choval ako mačo. Cez noc to prišlo. Ranné rozhýbanie kolien bolo emotívnejšie než celonočný dobrý sex. Keď sa ma vo vlaku domov pýtali, prečo mám také kolená, napadlo ma len jedlo slovo: Klekání.
Finále v centre Drážďan
Vráťme sa k trase. Hrdinsky, ale opatrnejšie sme sa dostali až pod prvý most v centre Drážďan. Starostlivý Janko sa ma pýtal:
„Nejdeš radšej k lekárovi nech to vydezinfikuje alebo domov?“
„Nie“, odpovedám: „Keď spadneš z koňa, musíš naň hneď vysadnúť.“
Ani sme nevedeli ako a už je neskorý večer,´. Motáme sa okolo Zwingeru, Janko hrdinsky dvíha kolobku nad hlavu a ja ju nastavujem proti západu Slnka. Východovka i západovka pokope. Tak to má byť. Máme za sebou 42 km, hoci po rovinke, s dvoma odretými kolenami, dvoma pivami a jednou vegánskou klobásou. Drážďany okolo Labe sú krásne.
Desatoro kolobežkára v Drážďanoch
- Ak kolobkuješ riskantne, nos dlhé gate a dlhé rukávy. Zmiernia veľkosť cestných lišajov na kĺboch. Nos tiež cyklo-rukavice. Nie je nič horšie ako lišaj na dlani. (hlavne ak si ajťák)
- Ak uvidíš v Drážďanoch značku zákaz vjazdu cyklistom, radšej ju rešpektuj, vedia prečo je tam. Alebo si zožeň rybársky lístok, veslo a plutvy.
- Poriadne si natrénuj techniku jazdy a odraz, Na tú istú rýchlosť (ak nejdeš podlahu) stačí menej a kvalitných odrazov.
- Okolo Labe je nádherná cyklotrasa. Žiadne kopce ale pozor na protivietor. Ten môže byť na kolobežke sviňa.
- Kolobežka je na urban turistiku okolo rovinatých miest najvhodnejší dopravný prostriedok. Kvôli preprave, častému zastavovaniu a foteniu dokonca pohodlnejší ako bicykel.
- Ak ideš kolobežkou popri Labe alebo iné dlhšie trasy, vybav sa držiakom a fľašou na vodu. Je to pohodlnejšie ako nosiť batoh.
- Ak už máš nosiť batoh, nájdi si taký, ktorý pripevníš na predné rajdy. Udrží ti stabilitu a ťažisko. Minimalizuj veci, čo berieš na jazdu.
- Nepreháňaj to s tempom, slušná nálož je do 30 km. Potom zmierni tempo, predídeš úrazu.
- Ak si vegetarián, poznáme tam skvelé Vegan bistro, kde ponúkajú za 4,60 originál DDR klobásu, zaručene bez mäsa. Dostaneš aj horčicu a krajec chleba.
- Ktorúkoľvek jazdu ukončuj vždy v centre mesta. Drážďany sú prekrásne a vždy niečo nové objavíš.
