Andrea a Ľuboš Remekovci
Predslov
Dovolenka je súbor procesov, ktoré vyústia do príjemného zážitku a relaxácie tela a duše, pokiaľ možno na úkor zamestnávateľa. Vo februári tohto roku sme sa spoločne rozhodli, že najbližšiu dovolenku nestrávime na nejakej „All-inclusiv-ke“ vylihovaním pri mori, ale aktívne, objavovaním niektorej exotickej krajiny. Výber destinácie sa obmedzil na Ajkine: „Poďme na Island, žijú tam Elfovia!“ Rýchlo som súhlasil, keďže dávam prednosť konfrontácií s Elfom pred dravými predátormi a jedovatým hmyzom, čo mohli byť obyvatelia krajiny, kde sme dosť dobre mohli skončiť, keby Island v hlasovaní neprešiel. Odhlasované, ide sa na Island. Doma o všetkom hlasujeme – Ajka je predseda hlasovacej komisie, ja som člen a zástupca predsedu. Každý máme jeden hlas, v prípade rovnosti hlasov rozhoduje predseda…
Prípravy
Prípravy prebiehali postupne. Prvé dva mesiace sme sa aktívne tešili. V máji sme kúpili letenky na 11. september, t.j. v jeseni a mimo hlavnej turistickej sezóny. V tom momente prišli aj prvé pochybnosti o našej materiálnej, psychickej a fyzickej pripravenosti. V rámci hospodárenia a nepreťaženia rodinného rozpočtu sme sa rozhodli pre dovolenkový model „Český turista„. Takže hor sa stanovať, potraviny si vezieme. Investovali sme do vybavenia, ktoré budeme môcť využívať aj po skončení dovolenky: stan, karimatky, funkčné oblečenie, spacák (iba mne – Ajka spacák má) atď. Fyzickú pripravenosť sme trénovali výletmi za krásami Slovenska v rámci výzvy Reštartni sa 2016. Snáď len táboreniu nebola venovaná dostatočná príprava a tréning sa obmedzil na jednu noc stanovania u rodičov na záhrade (kde sme vydržali do tretej rána a presunuli sa do postele) a jednu noc stanovania pri jazere Neusiedlersee v tropických letných horúčavách.
Posledné prípravy a balenie prebehli „rýchlo a zbesilo“ – ani nie tri dni pred odchodom. Tento denník je záznamom našej malej expedície, ako aj oknom do duše jej účastníkov. Pre lepšie preniknutie do hĺbky tejto skúsenosti odporúčam čitateľovi ponoriť sa do týchto riadkov v kryosaune, v horskej bystrine, alebo v zimných mesiacoch vonku v neadekvátnom oblečení.
10.9.2016
Žilina – Bratislava – Budapešť
Vyrážame, niet cesty späť, beží nám hlavou, keď stojíme v predsieni nášho bytíku a pri nohách sa týči hora z batožín. Dva ruksaky 15 a 20 kilo a dve cestovné tašky. Môj ruksak je paradoxne ľahší než Ajkin, ale som dosť sebavedomý chlap na to, aby som nechal ženu niesť ťažší ruksak. Z myšlienok nás násilne vytrhne zvonenie mobilu, je tu taxík. Ešte raz, piaty krát a naposledy prechádzam byt. Na moje sklamanie je voda odstavená a sporák vypnutý – rovnako, ako pri predchádzajúcich štyroch kontrolách. Pri výťahu obaja s vypätím nervov pozorujeme, ako zamykám dvere, aby sme si neskôr boli istí, že som zamkol.
Súkame sa do malého výťahu, ale keďže nedokážeme oklamať fyzikálne zákony v newtonovskom vesmíre ustupujeme a ideme po jednom. Ajka v jednom z jej mnohých momentov geniality zobrala smeti na vyhodenie. Super, ušetrili sme výjazd záchranným zložkám, ktoré by po týždni museli prenikať do nášho bytu po tom, ako by susedia nahlásili šíriaci sa mŕtvolný zápach. Taxikár zmobilizoval všetky svoje skúsenosti nazbierané hraním tetrisu a skoro celú batožinu ukladá do kufra auta. Na vlakovú stanicu cestujeme mlčky. Pri vystupovaní z taxíku sa Ajka zosypala, respektíve rozsypala. Z batohu jej postupne odpadol spacák, aj palice. Úsmevné pohľady okoloidúcich na „backpackerov“ amatérov nás nechávajú vlažnými.
Na stanici sme s dostatočným predstihom a časovú rezervu rozšírenú o meškanie vlaku využívame o návštevu toalety – nie že by sme pred odchodom neboli obaja doma 5-krát, ale stres robí svoje. Cítime, ako nás táto skúsenosť zblíži a upevní náš vzťah. „Zamkol si?!“, spýta sa odrazu Ajka a v očiach má pohľad človeka, ktorý ma úprimnú starosť. Ja mám v tom momente oči podliate krvou, ako potláčam moje najprimitívnejšie agresívne inštinkty.
Náhle je ohlásene nástupište a dav ľudí vyrazí vpred. Vyrážame aj my, i keď náš odpich je vplyvom väčšieho inertného odporu ťažkých ruksakov pomalší. Na nástupišti sa staviame na miesto, kde predpokladáme zastavenie nášho vozňa. Vlak zastavuje a my zisťujeme, že náš vozeň je na opačnej strane nástupišťa.
Po kratšej prechádzke nastúpime do nášho vozňa a skladáme telá a batožinu do nášho kupé. Sedíme v teplom oblečení, určenom do arktických oblastí, v kupé, v ktorom sa nedá vypnúť kúrenie. Ajka rezignuje a cez sáčkové polievky sa prediera k tričku s krátkym rukávom. Pri cestovaní sa očividne mení povaha jednotlivca. Ajka sa zvykne hanbiť, ale v tomto momente idú „cecky ven“ a po krátkom striptíze je Ajka prezlečená a prepotené tričko mám v rukách, aby som dosvedčil, že ani tričko z merino vlny nedokáže robiť zázraky. Od sprievodkyne, ktorá si zjavne dokáže predstaviť lepší spôsob, ako tráviť sobotu než v práci, dostávame dve trojdecové fľaštičky minerálky Rajec – ja s heslom „Vydrž“, Ajka s heslom „Pridaj“.
Rozhodli sme sa, že si ich vezmeme na Island a budeme z nich, okrem tekutín, čerpať aj psychickú energiu. V Trenčíne sa kupé zaplní, ale nám to nevadí, máme radi spoločnosť a milých ľudí. Pán vedľa sa pri pohľade na našu batožinu s úsmevom spýta „Nezabudli ste si akordeón?“ …hajzel premúdrený.
Medzistanica Bratislava – máme hodinku, tak ideme do reštaurácie oproti. „Ja si dám kapustovú“, vravím.
„Dobre a Vám?„, čašník pozrie na Ajku.
„Cézar šalát“, objedná si Ajka.
„Nemáme“, odpovedá čašník.
„Slepačí vývar“.
„Nemáme“.
„Tak hovädzí“, zjednáva Ajka.
„Nemáme“.
„Cesnakovú“.
„Nemáme“.
„Mmmm“, Ajka hĺbavo pátra v jedálnom lístku, „jablkový závin?“.
Čašník smutne pokrúti hlavou.
„Minerálku?“, opáči Ajka.
„Samozrejme!“, povie čašník a na tvári sa mu črtá triumf.
„Jemne perlivú“, dodá Ajka a kútiky čašníkovi znova klesnú.
„Alebo, akú máte,“ zmiluje sa Ajka.
Čašník odchádza ako porazený gladiátor, ktorého súper ušetril na naliehanie davu.
Vlak z Bratislavy
Na železničnej stanici v Bratislave sme svedkami komického výjavu, ako sa korpulentná pani snaží vysvetliť trom Číňankám, že keby sa na lavičke potlačili, mohla by si prisadnúť. Chvíľu trvalo než sa dohodli, lebo pani nevedela dobre po čínsky a jej posunková reč sa podobala skôr záchvatu tropického šialenstva. Číňanky sa ale nakoniec scucli na menšiu polovičku lavičky a pani usalašila telo na ten zvyšok. Všetci boli šťastní, okrem troch scucnutých Číňaniek. Nástup do vlaku neprebehol pokojne, nakoľko sa pri nastupovaní a vystupovaní z nášho vozňa stretli dve české rodinky a zvítavanie sa pretiahlo. Za to sme sa dozvedeli „Jak se má Franta“, „Co dělá Boženka“, no a že „Chudák Pepa je v rozvodovým řízení, ale za všechno stejně může ta jeho vochechule, která neví, jakej je Pepa dobrák.“ Nastúpili sme teda pod dohľadom výpravcu, ktorý rodinnú „sešlost“ rozohnal mávaním plácačkou a rytmickom hvízdaní na píšťalke.
Cesta nám ubiehala rýchlo, čas trávime konverzáciou. Rozpráva Ajka. Zo sedačky oproti, hlasom nepresahujúcim 30 decibelov. Ja, keďže ju na tú vzdialenosť vôbec nepočujem, sa zapájam iba mimikou tváre tak, aby môj výraz reflektoval jej rozhorčenie, nadšenie či obavy. Keď vlak zastane, zisťujem, že som súhlasil s nákupom novej sedačky na balkón, poličky do kuchyne, že mám rovnaký názor na nesmrteľnosť duše a zdieľam aj jej odpor k plazivému hmyzu a k tureckej kuchyni.
Budapešť
Vystupujeme na stanici Budapešť Keléti a rozhliadame sa ako opustené šteniatka. Taxíky v Budapešti sú krásne, všetky sú uniformne žlto-čierne. Vyhliadnem si taxikára, ktorý vzhľadovo pripomína Sándora Petőfiho a idem s ním vyjednať cenu. Vyjednal som, že cenu určí taxameter. Doma v Žiline taxikári takéto vymoženosti nemajú. Chlapík mi tiež do ruky tisne bloček. „Čo som na nákupe v Kauflande?!“ pýtam sa, ale bloček zo slušnosti prijmem. Sme na mieste, kde booking.com vraví, že máme hotel. Nič tu nie je, asi to bude trocha ďalej. S ťažkou batožinou sa plahočíme v teple, po krajnici frekventovanej cesty. Po 200 metroch sa vzďaľujeme civilizácii, otočka a ide sa naspäť.
Žiadna cesta nie je taká dlhá ako tá, po ktorej sa vraciate, keď ste zablúdili.
Naša múdrosť
Upachtení sme sa vrátili na miesto, kde nás vysadil taxík a zisťujeme, že hotel sme mali za chrbtom. Zalial by ma studený pot, keby mu ten teplý urobil miesto. Pani na recepcii nás ubytuje a nasledujúce hodiny trávime praním vecí v umývadle a ich sušením fénom. Máme len pár kusov oblečenia a neblahé tušenie, že táto izba bude nadlho naším posledným luxusom. Nechce sa nám vyberať veci na spanie, ktoré sú pochované hlboko v ruksakoch, takže spíme nahí, čo vyústi do príjemného zážitku, ktorý tu nebude podrobnejšie opísaný.
11.9.2016
Budapešť – Reykjavík – Þingvellir
Ležíme v posteli a uvedomujeme si definitívnosť chvíle. Raňajkujeme výdatne a Ajka si na izbe s posvätnou odovzdanosťou umyje vlasy. Vidina mastnej hlavy ju desí, ale cíti, že tomuto démonu bude musieť v najbližších dňoch čeliť. Priznáva aj rezignáciu na holenie nôh, či iných partií, to je démon, ktorému budem musieť pre zmenu čeliť ja.
Znova si prejdeme mapu a podrobne si vytvoríme plán na prvú polovicu expedície, nahlas to nepoviem, ale napadne mi porekadlo „Žiaden plán neprežije prvý kontakt s nepriateľom.“ Ajka demonštruje zžitosť s prírodou, pre kempovanie nepostrádateľný to atribút, záchvatom paniky, keď zistí, že po nohe jej lezie malý zelený chrobáčik. Vôbec som netušil, ako vysoko sa dá vyskočiť bez toho, aby človek pokrčil nohy v kolenách. Ajka si neadekvátnosť svojej reakcie rýchlo uvedomí a zneistie. Aby som jej dodal sebavedomie ubezpečujem ju, že v prípade jedovatého chrobáčika, by mohla byť takáto reakcia rozdielom medzi životom a smrťou.
Prichádzame na letisko, batohy nám pikolík obalí do celofánu, aby nám neodpadli paličky, spacáky, a iné pre expedíciu nepostrádateľné aktíva. Odbavenie je bezproblémové, prechádzame bežnou letiskovou rutinou – vyzuť, rozpažiť, predkloniť, roztiahnuť, zakašlať, atď. Nastupujeme, letíme. Ajku púšťam k oknu, ja sadám do stredu a vedľa si sadá 150 kilový chlap, ktorého kumpáni sedia o tri rady vpredu. Atmosféra hustne s hromadiacimi sa fľaštičkami tvrdého alkoholu na rozkladacom stolíku pred naším spolucestujúcim.
Z kokpitu vychádza pilotka, útle mladé blonďavé žieňa. „Ondro, Ondro! Ni, to táto nás vezie!?“ zvolá obor vedľa. „Ja sa na to … … chcem vystúpiť!“ dodá. Letíme ďalej a po chvíli vychádza z kokpitu prešedivený starší pán. Ondro volá dozadu na obra vedľa nás: „Štefan, Štefan! Pilotka je študentka a kapitán letu dôchodca, sme v prdeli, nedoletíme!“ Snažíme sa ignorovať tieto nevyžiadané proroctvá. Na Ajke zaznamenávam známky únavy a apatie. Krátkou anamnézou: „Som smädná a hladná.“ dedukujem, že Ajka má nedostatok tekutín a potrebuje sa najesť. Vyberám teda cestovné tašky a hľadám poživeň. Ajka vypije dva glgy vody (viac nie, aby nebola nútená použiť toaletu). V taškách máme more sáčkových polotovarov, ale nič „ready to eat“.
V bočnom vačku nájdem čokoládu a zo slovami „máme tu len čokoládu“ podávam Ajke dve tabuľky. Ajke sa rozžiaria oči. „Čokoláda môže byť!“ oznámi s plnými ústami skôr, než si stihnem sadnúť späť. Medzi tým, dva glgy vody stihli pretiecť cez Ajkin vyživovací systém, takže návšteve toalety sme sa nevyhli. Chľastacia šnúra slovenskej partie medzitým pokračuje a nadobúdam podozrenie, že obor vedľa nepije pre potešenie z alkoholického opojenia, ale snaží sa dojesť orieškami, ktoré sú zdarma ku každej štvrtej fľaštičke. Stevardka s fingovanou ľútosťou oznamuje, že vypili všetky zásoby na palube. „Ondrej, ten nožík ti vzali?“ obor sa zahľadí na podlahu, „lebo ja mám tam niekde dolu v batohu fľašu frndžalice, kebyže odmontujem tento panel, hádam by som sa k nej dostal!“ Keďže ale Ondrejovi bol nožík ochranou letiska zhabaný, k rozmontovaniu časti lietadla počas letu nedošlo.
To, čo nasledovalo, nikto nečakal (teda okrem tých, čo nám radili, aby sme nešli stanovať v jeseni na Island). Vietor a ukrutná zima! Aspoň pre nás, čo sme docestovali so slnkom rozpálenej Budapešti. Islandské deti tu síce pobehujú v mikinkách, ale my sme hneď nasadili ťažké kalibre – ľahké jarné bundičky podložené flískami. Cez deň je tu okolo 10 stupňov, pocitovo 5. Na noc hlásia 5, pocitovú radšej neuvádzajú. Možno sme tunajšiu klímu podcenili. Spravili sme pár nákupov nepostrádateľných maličkostí, pár suvenírov a gofri a sme ľahší o 200 eur. Je tu svinsky draho.
Auto sme si požičali od spoločnosti SADcars. Vybral som si ich, lebo som myslel, že sa jedná o progresívny startup Slovenskej Autobusovej Dopravy. Mýlil som sa, auto nám odovzdával čistokrvný Islanďan. Vyzeral ako pravý viking, ešte aj bradu mal vikingskú. Ilúzia exotiky sa rozplynula hneď po tom, čo začal telefonovať plynulou poľštinou. Autíčko Honda Rav4 má nabehaných cez 370 tisíc km a zdobí ho nejeden škrabanec, či preliačina. Viking „Kovacz“ ma ubezpečil, že ak pri odovzdávaní vyslovene nebude chýbať kus auta, nikto nič riešiť nebude. Som rád, že som auto nepripoistil proti škrabancom.
Vyrazili sme do Reykjavíku, pozreli sme bájny kostol a slnečnú loď. Všade záplava Aziatov so selfie tyčami.
Do kempu v Pingvellire sme dorazili v noci. Ajka bola zničená cestou, zimou, chytala ju nádcha, a tak som ju ušetril prvého rozkladania tábora a nechal ju odpočívať v aute. S čelovkou na hlave som postavil stan, nafúkol karimatky, rozbalil spacáky, uložil Ajku a šiel som sa umyť do kempového umývadla, kde tiekla len studená voda. Zaspali sme pomerne rýchlo – Ajka asi za 4 sekundy, ja za 40. Ešte pred tým ma stihla dojatým hlasom označiť za „hrdinu“, wow!
Ďalšie časti reportáže
