Sicília a auto – kombinácia, ktorá sľubuje dobrodružstvo. Keď sme si na Sicílii požičali najmenší Fiat Panda, netušili sme, že nás čaká test nervov, logiky a trpezlivosti. Dnešný cieľ? Erice Trapani, stredoveké mestečko na hore, kde vietor nikdy neodpočíva a história sa tu mieša s legendami.
Cesta do Erice: 100 zákrut, 2 infarktové situácie a jedna koza
Navigácia nám ponúkla tri trasy. Vybrali sme tú najkratšiu. Chyba? O pár minút sme sa ocitli v uličkách širokých ako taliansky dialekt, kde spätné zrkadlá prežili len silou vôle. Keď nám GPS oznámilo „pokračujte rovno“, pred sa črtal úzky chodníček strmý ako kamenná stena. Sicília s nami hrá opäť vlastnú hru. Prešli sme niekoľko značiek zákaz vjazdu. Neviem, či sa týkali len nás, pretože okolo prefrčal plne naložený nákladiak.
Cestu nám skrížila aj jedna celkom drzá koza. Po 45 minútach plných úzkostlivého brzdenia, turovania jedničky a dvojky (vyšší prevodový stupeň sme nezaradili), nadávania, apelácie na zdravý rozum a niekoľkých zastaveniach pri zosuve cesty sme dorazili na malé poľné parkovisko asi sto metrov pod lanovkou.. Erice nás privítalo chladným vzduchom, hmlou a atmosférou, ktorá pripomínala filmové kulisy pre Game of Thrones.
Erice
Mesto, 750 m n.m. na vrchu Monte Erice, kde sa stretáva história a vietor. Erice má dlhú históriu – už starí Elymovia, jeden z prvých národov na Sicílii, tu v 8. storočí pred n. l. postavili svätyňu bohyne plodnosti a lásky, ktorú Rimania neskôr stotožnili s Venušou. Chrám stál na mieste dnešného Castello di Venere, odkiaľ je nádherný výhľad na celé pobrežie. Kedysi tu vraj horel večný plameň, ktorý slúžil ako navigačný maják pre lodiarov.
V stredoveku sa Erice stalo nedobytnou pevnosťou pod normanskou vládou. Úzke kamenné uličky a mohutné hradby dodnes pripomínajú časy, keď sa tu preháňali rytieri. Dnes je mestečko skôr tiché, miestami až tajomné. Teda ak zídete z hlavnej turistickej trasy.
Oblečte sa. Zatiaľ čo dole v Trapani je horúčava, hore v Erice môže byť o 10 stupňov menej a vietor, ktorý sa cez ulice preháňa ako nesmrteľný duch.
Život hore: Kam zmiznú domáci v zime?
Dnes má Erice oficiálne okolo 500 obyvateľov, ale v zime sa z neho stáva mesto duchov. Mnohí domáci žijú v Trapani a do Erice sa vracajú len na turistickú sezónu. Niektoré domy majú stáročia, sú postavené z kameňa a ich okná sú také malé, že sa človek čuduje, ako v nich niekto mohol vydržať.
Jednou z menej známych zvláštností je erická mandľová sladkosť – genovesi. Je to koláčik plnený žltým krémom, ktorý vyzerá ako nevinná buchtička, ale po prvom súste si ho chceš vziať domov na celý život. Pečú ho hlavne v legendárnej cukrárni Maria Grammatico, ktorá má svoj vlastný príbeh. Maria vyrastala v kláštore, kde sa naučila tajomstvá stredovekého cukrárstva. Keď odtiaľ odišla, otvorila si vlastnú pekáreň a dnes je jej meno synonymom pre najlepšie sladkosti na Sicílii.
Cesta späť: Taliani nebrzdia, oni len trúbia
Zostup bol rýchlejší a oveľa bezpečnejší. Pôvodnou trasou sme si netrúfali. Predsa len, brzdy staručkej Pandy by prežiť nemuseli. Našťastie sme pri lanovke objavili hlavnú (veľmi komfortnú cestu), ktorá mala síce o 8 km viac, ale s tým peklom predtým sa nedala porovnať. Taliani jazdia podľa jednoduchého pravidla: ak trúbiš dostatočne hlasno, zákruty zmiznú. My sme sa na to nespoliehali a prežili sme do až do Trapani.
Trapani
Späť v Trapani sme si za odmenu dali couscous alla trapanese – sicílsku verziu kuskusu s rybím vývarom. Chutil tak dobre, že sme skoro zabudli na to, ako sme prišli o päť rokov života na tej ceste.
Trapani je mesto, kde sa všetko deje v rytme, ktorý by sa dal nazvať „neskôr to spravím“. Ráno začína o desiatej, obed sa naťahuje do večera a ak sa niečo nepodarí dnes, zajtra je vždy lepší deň. Prešli sme sa po hlavných uličkách i morskej promenáde a zrazu bol večer. Po krátkej prechádzke pri mori sme sa odhodlali vyraziť späť.
Erice Trapani
Ak chceš vidieť Erice, môžeš ísť lanovkou. Ale kde by bola zábava z tej pekelnej cesty najkratšou cestou nahor?
