Indický vidiek nie je miesto, kam sa ideš pozrieť. Je to miesto, kde sa zabudneš, že si turista. Kde sa prestaneš pýtať na cieľ a začneš si ohromený všímať, kde si práve teraz. Putovali sme po dedinách, ktoré ani nie sú na mapách, po cestách, kde sa trúbi viac než brzdí, a medzi ľuďmi, ktorí majú málo – ale vždy niečo ponúknu. Táto cesta nie nebola o pamiatkach. Je o konfrontácii. S časom, s tichom, so sebou.
Jazdíme po dedinských cestách, kde sa zastavuje nie kvôli zápche, ale kvôli krave, ktoré si robí siestu uprostred cesty. Ale na to sme si už zvykli. Aj na dôvod, prečo si každý šofér kupuje ruženec z kvetov a vešia na spätné zrkadlo. Ochraňuje ho. Aj na stopovanie potulných cestovateľov batôžkárov, spolujazdy s miestnymi v tuktuku i na desať ľudí tlačiacich sa v Maruti, indickom minibuse (konkrétne Maruti Suzuki). Prekvapenia náš však čakajú pri každom zastavení.
Holičstvo na ulici
Objavujeme Indický vidiek. Prechádzame väčšou dedinou. Obiehame vozy ťahané volmi. Hlavnou dopravou sú tu rikše, staré bicykle a urevané motorky, teda skôr ich črepy. Zastavujeme pri holičstve. Pod slameným prístreškom, priamo na ulici stolička, zrkadlo zavesené na strome a holič s britvou. Zákazník sedí uprostred prachu, kamióny trúbia v pozadí – a napriek tomu je v tom niečo intímne a dôstojné.
Záhradné kino na poli
V uličkách dedín nájdeš kadečo. Večer sa rozbalí plátno medzi dvoma stromami, niekto prinesie generátor, z reproduktorov hrajú indické piesne a deti sedia na zemi v prachu. Niekto predáva oriešky, niekto podáva čaj v plastovom pohári. Bollywood. Čo sa premieta, nie je dôležité. Premietanie nie je o filme – ale o spoločnom, komunitnom byti. A ty, biely človek, tam sedíš medzi nimi. Bez titulkov. Ale rozumieš všetko.
Svadba žiab
Svadba v Indii nie je len pre rodinu. Ak prechádzaš okolo, je dosť možné, že ťa niekto pozve dnu – hoci ťa nikdy nevidel. Dostaneš tanier, možno banánový list, úsmev, možno otázku, odkiaľ si. A staneš sa súčasťou niečoho, čo nemáš naplánované, ale budeš si to pamätať celý život. My sme si svatbu neužili, ale viete o tom, že v Indii môžete zažiť aj svadbu žiab?
Rajesh (môj sprievodca) mi povedal, že v niektorých oblastiach Indie, najmä počas sucha, dedinčania sobášia žaby. Áno – plnohodnotná svadba so všetkým, čo k tomu patrí. Veria totiž, že keď sa žaby vezmú, bohovia dažďa budú spokojní a príde úroda. Ako naša Morena. Úsmevné, ale aj krásne. Ako hlboko sú ľudia spätí s vierou, prírodou a jej cyklami.
Varenie cukrovej trstiny
Už z diaľky sme videli dym, ktorý vychádzal spoza trstených obydlí v poli. Po krátkom kývnutí sme vošli do dediny. Bolo to ako kontakt s iným časom. Nie pomalším, len menej uponáhľaným. Z dverí chyže na nás pozerá babka. Niečo mi hovorí. Nerozumiem jediné slovo. Ona pokračuje. Nakoniec sa obaja zasmejeme, kývnem, ona kývne. A zrazu vieš, že slová nie sú všetko. Úsmev, záujem, rešpekt – to sú univerzálne jazyky.
Vo väčšinej chyži nemôže chýbať malá textilka. Buď šijací stroj alebo krosná. Deľba práce je dokonalá.
V pohľadoch Indov čítam zvedavosť. Je to pohľad, ktorý ťa číta. Aj keď ťa nepozdravia, iba mlčky sledujú, cítiš že ti nechajú priestor. A to je viac než slovo.
Posúvame sa dozadu. Všade navôkol cukrová trstina. Tu sa asi varí cukor. Deti i ženy nosia stále nové snopy. Tu sa na detskú prácu nehrajú. Otec so synom sekajú a melú trstinu. Mama mieša akúsi obrovskú kašu, dievča zo spracovanej melasy kuchtí akési cukrové bobule. Pomáha kto má ruky. Chceli sme sa pridať ale hlava rodiny to striktne ale s úsmevom odmieta. Tolerujú nás ale zjavne sem nepatríme.
Pohľady ľudí
Až neskôr, sledujúc nafotené portréty si uvedomujem ten zvláštny mix pokory, dôstojnosti a chudoby. Takýto v slumoch Mumbai nenájdete. Tam hraje každý sám za seba.
Beží k nám chlapec s táckou a čajom. Sme skúsení. Pred mesiacom by sme dlhý čas trávili premýšľaním: prečo dieťa pracuje, kde je škola, ako to má byť správne…
Ale domáci sa nepýtajú – žijú tento svet, v ktorom zber a spracovanie úrody má najvyššiu prioritu. Niekedy je čaj len čaj. Niekedy je to lekcia kultúrneho rozdielu. Alebo možno 50 vývojových rokov naspäť. Ako dieťa si spomínam, keď babky s vahadlami a dvoma vedrami trkotali na návsi na Záhorí pri jedinej dedinskej studni. Vlastne to nebolo tak dávno.
Konfrontácia s hygienou a dôstojnosťou
Toalety na indickom vidieku nenájdeš, jednoducho nie sú. Voda, je len z pumpy a Indom veľmi neškodí. Ak sa však napiješ ty, skončíš v kŕčoch a riadne vyprázdnený. Na vidieku jedia výhradne rukami. Praktický príbor. Pravou ješ, ľavou si umývaš zadok. My máme toaletný papier, oni majú vodu a mydlo. Sám pochybujem, čo je hygienickejšie. Všetci to tu tak robia. A zvládajú to so cťou, ktorú v modernom klimatizovanom svete často nechápeme.
MIestnosti v chyžiach sú temer prázdne. Modlitebné obrázky, jednoduchá skriňa, neodmysliteľný šijací stroj, televízor a k tomu pocit, že sa nesmieš sťažovať.
Učiteľ pod stromom
Na okraji cesty si všimneme skupinu detí sediacich na zemi a muža s tabuľou. Tak predsa
škola. Bez budovy. Deti píšu prstami do prachu, alebo do starých zošitov. A ty si uvedomíš, že vzdelávanie je tu akt viery. Nie komfortu. A že napriek všetkému má zmysel.
Elektrina ide len vo väčších dedinách. V týchto príbytkoch nie je. Načo. Ráno ťa nebudí budík ale kohút, bubny z miestneho ášrámu alebo zvuky ohňa pod hrncom.
Pre Európana môžu byť tunajší život zvláštny, nezrozumiteľný, určite exotický a niekedy prekvapivý. Ale ak si sadneš do tieňa stromu, možno pochopíš, že tu poletuje akási tichá múdrosť, ktorú sme my už zabudli. V dedinách nebojujú s časom. Ide o každodenné prežitie. Nehľadá sa efektivita, ale rovnováha.
Európan zvyknutý na komfort prichádza s plánom – a odchádza s otázkami. Pritom India v Bombaj je čosi úplne odlišné ako India tu. Nie, za mesiac putovania neobjavíš Indiu. Ale objavíš možno seba, začneš si vážiť život, ktorý žiješ, a asi nájdeš nový spôsob, ako vnímať svet.
Kde sa berie tá chudoba?
Odpoveď v najľudnatejšej krajine sveta asi nebude jednoduchá. Chudoba v Indii nie je len stav. Je to status, iný svet, ktorá sa nedá pochopiť z turistického bedekru alebo okna hotela. Asi to nie je výsledok jedného zlého rozhodnutia. Je to násobok histórie, systému a prehliadania.
India bola takmer dve stovky rokov britskou kolóniou. A briti ju nebudovali – vyčerpávali. Systém školstva, vlastníctva pôdy, dopravy – všetko bolo navrhnuté nie pre Indov, ale pre impérium. Keď Briti odišli, nezanechali krajinu pripravenú na rozvoj. Zanechali ju rozbitú, závislú a rozdelenú. Odporúčam pozrieť si film Gándhí.
Ale neobviňujme len kolóniu. India má aj vlastné tiene. Kastový systém ani po tisícročiach a jeho oficiálnom zrušení neumožňuje rovnosť. Korupcia a byrokracia zaiste ukrajuje z rozpočtov tiež nemalé zdroje. A ticho, ktoré sa pokorne naučili indovia prijať. Niektorí budú mať všetko a iní nič. To ticho vidieť v očiach mnohých portrétov.
Komfort
Indický vidiek. Život v južnej Indii naozaj nieje folklór pre turistov. Je autentický. Sú to živé súčasti každodennosti, ktoré formujú identitu týchto ľudí. Južná India ti neponúkne komfort. Ponúkne ti pravdu. V prachu, v ryži, v pohľade, ktorý nič nežiada. A možno práve v tejto krajine, kde ťa nikto nepozná, sa začneš konečne stretávať sám so sebou.
Chudoba v Indii asi nie je len o peniazoch. Je to o tom, že chýba možnosť výberu. Keď sa narodíš v slume, tvoja šanca dostať sa von nie je len malá. Ona neexistuje bez vonkajšieho zásahu asi vôbec. Rajesh tvrdí, že bez niekoho, kto ti podá ruku je bežný Ind stratený.
A predsa – práve tí, ktorí majú najmenej, často žijú najviac. Usmievajú sa. Pracujú. Delia sa. Nie preto, že by to mali ľahké. Skôr preto, že si nemôžu dovoliť luxus nespokojnosti. Stále mi chodí po rozume tá veta: „Šťastie a radosť je to jediné, čo máme. Nedáme si to vziať.“ Ako to rozdiel medzi našou krajinou. Majú materiálne všetko ale šťastní nie sú. Stále niečo chýba, stále je málo, stále nasupení, nespokojní…
A možno práve to je tá najväčšia irónia z tejto cesty. Že v krajine, kde milióny žijú bez vody, Wi-Fi a istoty zajtrajška, nájdeš viac ľudskosti, než v miestach, kde máme všetko. Ale konfrontovať a pýtať sa na toto v Indii turistovi nesluší.
Tie otázky si nesieš zo sebou v brašni na foťák. A začnú dotierať až neskôr, doma, pri triedení fotiek. Asi ich nikdy nevyriešiš, budeš rád, že žiješ vo vyspelej Európe ale zároveň ťa to nejak bude nútiť vrátiť sa do Keraly a Južnej Indie späť.
