Nás, kancelárske krysy postihnuté utrpením, prichádzajúcim v pravidelných dávkach emailovou komunikáciou od zákazníkov a obchodných partnerov, každoročne prepadne túžba trpieť opäť tak, ako kedysi trpeli naši predkovia. Fyzickou bolesťou, opuchmi, otlakmi a odreninami. Pricviknutie palca do dverí sa nepočíta a pravidelné nakopnutie malíčka o nábytok, ktorý nám do cesty občas postaví pomstychtivý domový škriatok za to, že sme dlhšie neutreli prach, tiež neukojí našu potrebu fyzicky trpieť.
Vtedy nastupujú radikálne riešenia, útek od rodiny a vstup do cudzineckej légie, BDSM praktiky a viacdňové horské turistiky.
Mne a môjmu milovanému manželovi sa v júni tohto roku, po zvážení všetkých možností, zdal najlepší práve nápad zúčastniť sa 54. ročníka prechodu SNP Nízkymi Tatrami (1.7–7.7. 2018) , čo vychádzalo na 30,- € na osobu, teda o mnoho menej ako letenka do krajiny, ktorá má cudzineckú légiu, alebo základná výbava na BDSM.
Balenie prebehlo v bežnom režime „Rýchlo a zbesilo“, neodpustili sme si však istú mieru luxusu a nechali sme sa do Banskej Bystrice odviezť rodičmi (cmuk mama a oco).
D1 štart z Telgártu
Rodičia nás vysadili v Banskej neďaleko hlúčiku turisticky vyzerajúcich ľudí, dali nám požehnanie a sľúbili, že na nás nikdy nezabudnú. Utreli slzu a odfrčali na kávu. Nesmelo sme sa zaradili k ostatným turistom. Nezapadli sme hneď na začiatku, keď poverená osoba, zabezpečujúca primeranú hladinu alkoholu čakajúcich, ostala zaskočená naším rezolútnym odmietnutím „My nepijeme alkohol.“ Na čo po úvodnom šoku zareagoval úprimným „Môžem si Vás odfotiť?“ Získali sme doživotného priateľa, keď sme patovú situáciu navrhli vyriešiť tak, že dotyčný si dá „za nás“.
Transport kempingového vybavenia zabezpečoval hrdinný hasičský zbor, my sme si nastúpili do zmluvného autobusu, ktorý nás prepravil do Telgártu.
Boli sme ohromení úrovňou organizácie prechodu, lebo pre náš autobus bola uzatvorená a špeciálne označená cesta. Vzápätí sme zistili, že tieto opatrenia sa týkajú Slovenského pohára v cestnej cyklistike a my sme teda väčšiu časť cesty absolvovali v závese za pelotónom, na cyklistov úctyhodným, no na autobus slimačím tempom 40 km/h. Vodič chcel časovú stratu dohnať vypustením zastáviek na močenie a napriek námietkam, prosbám a hrozbám cestujúcich, odmietal zastaviť. Ale keď rozzúrený a zúfalý dav turistov (mnohí otočili pred odjazdom dve – tri pivká) začal rozmotávať paracord náramky, aby uplietol slučku na šibenicu chystajúc sa ho lynčovať, ustúpil hrubej sile.
Do Telgártu sme dorazili šťastlivo, položili sme vence na pomník partizánom, zaregistrovali sme sa a dostali sme prvé odznaky. „Na akú adresu máme adresovať Vaše pozostatky?“ neodpustila si pani, ktorá nás zapisovala ako nováčikov, ale uškrnula sa, aby dala najavo, že žartuje.
Predné sedlo
Berieme ruksaky a vyrážame po zelenej na Predné sedlo pod Kráľovou holou. Je pomerne neskoro, ale náš cieľ nie je dnes ďaleko. Je chladno, kráčame rozvážne a čo je horšie, kráčame do kopca (s tým sme ale tak nejako počítali). Na sedlo prichádzame v dobrom čase a v dobrej nálade. Rozkladáme stan, chválime rozvoj turistickej infraštruktúry, keď si dávame hŕstkovú polievku a vychutnávame čaj pri západe slnka na novej Horskej chate pod Kráľovou Hoľou. Idylka, nohy nás ešte nebolia.
D2 Na Priehybu
„Boha! Šak je júl, né?“ budí nás rozhorčenie bratislavského turistu, ktorý nepočítal s mínusovými teplotami. Balíme vybavenie a Ľubko varí kašičku. „Chceš s goji, alebo s rakytníkom?“ Pýtam sa: „Nemáš niečo menej hipsterské, vieš, niečo čo jedia normálni ľudia? Jablko so škoricou, čokoláda, jahoda?“ Ľubko neodpovedá, len si mrzuto niečo frfle popod nos. Máme dojedené, pobalené, pusa na udobrenie a už šliapeme na Kráľovu hoľu. Do denníka príchodov a odchodov sme zapísaní medzi prvými čo vyrazili. Zdrží nás vykonanie potreby, strategicky ešte v pásme kosodrevín, naše tempo nie je zrovna najrýchlejšie, na Holi sme ale za dve hoďky a výdatne desiatujeme pod vysielačom.
Odteraz bude červená značka a magistrála – Cesta hrdinom SNP našim dobrým kamarátom. Výhľady sú parádne a hrebeňovka pekne ubieha. Prechádzame cez hrebene Strednej hole, na Orlovú a Bartkovú.
V diaľke za nami zanechávame vysielač Kráľovej hole. Zostupujeme do Ždiarskeho sedla. Dlho si však neoddýchneme, zo sedla opäť stúpame pomedzi staré smreky a cez horskú lúku k Andrejcovej útulni.
Andrejcova útulňa
Je nanovo zrekonštruovaná a jej správca nám spravil polievku, na ktorú presne určil cenu: „Čo ja viem, tak dve – tri eurá?“ a prísne kontroluje platbu „Nechajte mi tam, keď dojete.“ Oddychujeme a vychutnávame si slniečko spolu s troma desiatkami ostatných turistov. „SRAL SI?!“ naruší idylku zvolaním chalan na kamaráta, ktorý sa veľmi ostýchavo vracia od kadibudiek. Pobavenie davu je dokonalé, keď chalan vykokce „Nedalo sa spláchnuť.“
Cítime prvé známky únavy, ale pokračujeme cez Heľpiansky vrch skalnatým terénom do sedla Priehybka. Nad nami sa týči Veľká Vápenica. Pristúpi k nám chlapík, nervózne sa poobzerá a vyzerá, že nám ide predať drogy. „Dá sa obísť.“ zamrmle. „Ale len ak ste v predškolskom alebo dôchodcovskom veku.“ zahrmí mohutnejší hlas organizátora ovešaného odznakmi prechodu od roku 72., agitátor zasyčí a stiahne sa do diery v kosodrevine.
Vystupujeme teda na Veľkú Vápenicu s krásnym kruhovým výhľadom.
Zostup dole je brutálny, než zostúpime do sedla Priehyba, kde je náš druhý tábor, Ľubkovi sa začínajú ozývať kolená a prechod SNP už nevyzerá tak jednoducho, ako pred pár hodinami ešte vyzeral.
D3 Na Čertovicu
Ráno smrdím. Ľubko, otužilec, sa večer umyl v prameni, ja dnes musím vydržať na Čertovicu. Zanevrela som na šminky a dávam priechod svojej vnútornej kráse. Ľubko ma uisťuje „Si krásna, ako keď som ťa spoznal… trochu rozdrbaná z toho pochodu… ale krásna.“ Za daných podmienok je to najkrajšia lichôtka, akú som mohla dostať, dostáva pusu na líčko.
Balíme tábor a prudko stúpame na Kolesárovú. Stúpame na Zadnú Hoľu, obchádzame traverzom Homôľku, preskakujeme množstvo pováľaných pňov a smerujeme k útulni Ramža. Po doplnení vody pokračujeme do Bacúšskeho sedla a schádzame do Sedla za lenivou.
Cesta sa nám stráca v hustom malinčí a preliezame popadané stromy, ale nič nás nezastaví, ako povedal známy Hannibal Lecter: „Cestu si alebo nájdem, alebo vytvorím!“ Napokon schádzame do sedla Čertovica.
Stan je premočený, lebo vždy vyrážame pred tým, než uschne ranná rosa. Necháme ho usušiť a ubytujeme sa v turistickej ubytovni. „Pokazili sa hajzle,“ oznamuje správca, „ale za dve hoďky to vyriešime“ optimisticky dodáva. Doteraz sme na večeru mali dehydrovanú turistickú stravu, ktorá sa iba zaleje vriacou vodou, premieša sa a za 10 minút máte jedlo… hnusné… ale jedlo.
Dnes si v motoreste doprajeme skutočné jedlo. Ľubko si objednáva kapustovú, diabolskú pochúťku a palacinky so zmrzlinou, ja neodolám nezdravému syru s hranolkami. Po výdatnej večeri sedíme ticho oproti sebe a hľadíme do prázdna. „Vyzeráš ako keby ti spravili lobotómiu.“ konštatuje Ľubko a ja si uvedomujem, že posledných 5 minút som s pootvorenými ústami zízala do blba. O chvíľu ho ja pristihnem v rovnakom rozpoložení. Smejeme sa a sme šťastní, vyžutí, ale šťastní. Sprcha je fajn, ale viem, že na konci dňa budem tam, kde som bola, takže čo. Ľubko nedokáže kvôli kolenu zísť po schodoch, zajtra mu snáď bude lepšie.
D4 K Štefáničke
54 km máme za sebou, skoro polovica, nohy oťažievajú a únavy nás nezbaví ani spánok v posteli. V pláne prechodu je štvrtý deň, môžeme si oddýchnuť, ale ďalší deň by sme mali pred sebou 39 kilometrový úsek s obrovskými prevýšeniami.
Vystúpime teda na „Mršku“ (Chata Milana Rastislava Štefánika), sú to len tri – štyri hodinky miesto bežných 8 až 10. Stúpame popod vlek cez Rovienky, Kumštovo sedlo a Králičku až ku chate, kde v kuchyni zjednávame ubytovanie, vyťahujeme spacáky a na izbe s ďalšími 6 odhodlanými turistami (4 Slováci, 2 Česi) zdieľame poschodové postele.
Večer sedíme s ostatnými turistami pri stole. Náš stôl si objednal: 6 x pivo, 3 x radler, 4 x borovička, 2 x haruľa, 1 x kakao – Hádajte, ktoré z toho je môj manžel?
D5 Na Dereše
Dnes máme pred sebou 30 kilometrov ťažkého hrebeňa, ale zároveň je to najkrajší úsek. Ideme popod Ďumbier na Kamennú chatu pod Chopkom, kde sa zamiesime medzi ľudí, ktorí sa sem vyviezli lanovkou. „Dám si olomoucké syrečky.“ dožaduje sa turista v rade pred nami. „To tu nemáme.“ tvrdí obsluha. „Nezmysel, veď cítim, a ja mám na ne chuť.“ vetrí turista naším smerom. Radšej ideme jesť na terasu, aby sme zabránili ďalším nedorozumeniam.
Kráčame, krajina je malebná, ale Ľubko očividne trpí a mne sa k všeobecnému vyčerpaniu pripojil pár otlakov na pätách. Ľubko mi na ne nalepil náplasť s dinosaurami, sám sa „ošetril“ vitamínom I (Ibalgin) a pokračujeme.
Chodník nás privádza na Dereše, kde je mestečko kamenných mužíkov, počasie nám praje a poskytuje množstvo výhľadov na Vysoké Tatry, Liptovskú Maru, či Muránsku planinu.
Kráčame po hrebeni do Krížskeho sedla, cez Chabenec až k sedlu Ďurková, kde sa odpájame na zelenú značku, aby sme zišli do osady Magurka, kde budeme túto noc spať. Zostup je nekonečný a vedomie, že zajtra musíme vystúpať naspäť na hrebeň je deprimujúce.
Večeriame na chate Magurka, na ktorej sa počas povstania v zimných mesiacoch zdržiaval štáb IV. československej partizánskej brigády. Ľubko zhodnotil: „Ak tu aj vtedy robili lekvárové taštičky z polotovaru, tak sa nedivím, že Nemci SNP potlačili.“
D6 Na Prašivú
Na toto fakt nie sme pripravení. Bolia nás nohy, chrbát, päty, krk a vôbec celý človek. Spánok už skoro nepomáha. Ľubka po dvoch dňoch krívania bolí aj pravé koleno, ja trpím pri stúpaní, on zase pri klesaní. Dnes majú prísť poobede búrky. Musíme po modrej značke strmo vystúpať naspäť na hrebeň. Výškové metre, ktoré sme včera stratili sú zákerné. Prechádzame cez Latiborskú hoľu, Sedlo pod Skalkou, Košarisko, Veľkú Chochuľu, až prichádzame k Prašivej. Viacerí majú chodenia už plné zuby.
Vrchol Prašivej je asi 10 metrov od chodníka, sme svedkami absolútnej rezignácie dvoch vyčerpaných turistov – „Ideš na Prašivú?“ pýta sa chlapec svojho zničeného kamaráta. „Môžem j*bať.“ dostáva sa mu strohej odpovede. Strmo zostupujeme do Hiadeľskeho sedla nepríjemným kamením a štrkom, beriem Ľubkovi vodu, aby som ho odľahčila. Trpí. Cítim sa previnilo, lebo celé toto bol môj nápad, ale nahlas to nepovie a všetky vulgarizmy adresuje klesajúcemu chodníku pred nami.
Vystupujeme na Kozí chrbát, začína zlovestne hrmieť. „Čo má človek robiť v búrke?“ pýtam sa Ľubka, „Pozorovať ju z okna vo vyhriatej bezpečnej chate s teplým kakaom v ruke.“ odvetí s bolesťou pokriveným úsmevom. Zbierame posledné sily a s bleskami za riťou doslova bežíme cez Hadlanku, Kečku a Polianku na Hrivkov, kde bude posledný tábor. Za dažďa rozkladáme stan v lese, väčšina stanov je na lúke.
Pozoruje nás turistický staršina a vraví: „V lese je nebezpečné stanovať.“ spozornieme a zneistíme. „Vás tu doserú a dogrcajú tí, čo stanujú na lúke.“ berieme na vedomie a ideme do rizika. Mokrí, ubolení, zničení si dávame pivo a kapustnicu, ktorú pre nás navarili hasiči. Prestáva pršať, hodnotí sa pri táboráku pochod a losuje tombola. Mám šťastie – vyhrávam mapu NÍZKYCH TATIER – asi aby som mohla ísť o rok znova, tento nápad Ľubko hodnotí nasledovne: „Nechaj ju po ruke, ráno budem potrebovať papier.“ Celkové zúfalstvo situácie dokresľuje naše rozhodnutie večer sa vykašlať na čistenie zubov.
7D Špania Dolina
Posledné skladanie stanov, posledných 12 km. Ľubko včera stratil paličky. „Môžu mi zobrať kolená, môžu mi zobrať paličky, ale o ľudskú dôstojnosť ma nepripravia! Doplazím sa do cieľa aj ako slimák!“ pohrozil sa Ľubko zovretou päsťou osudu a neuvedomil si, že si vlastne protirečí. „Vezmeš si moje.“ rozhodujem „A ja vezmem vodu.“ väčšina chlapov by to brala ako vrchol poníženia, mne dal Ľubko pusu.
Z červenej značky sme zišli ešte včera, dnes treba zísť po zelenej okolo Hrubého vrchu, popri historickom vodovode, do sedla Dolný Šturec až do Španej doliny. Pri schádzaní do dediny počujeme vybuchovať delobuchy, ktoré majú pripomenúť udalosti z SNP. Víta nás starosta, novodobí vojnoví veteráni, baníci v uniformách. I my sme boli 7 dní hrdinom – prežili sme vlastný boj, zdolali 138 km, nastúpali 6340 výškových metrov (takmer dvakrát sme vyšli na Everest).
Za absolvovanie prechodu dostávame fazuľovicu, diplom a odznak, berieme si batohy a už teraz premýšľame, kam budeme kráčať zajtra…*
*pozn. To premýšľaš len ty drahá, ja budem kráčať na ortopédiu. Ľubko. :-*
