Piatok 26.6.2020 bol daždivý deň, napriek tomu ležal vo vzduchu nepríjemný dusivý opar a mierny vánok nerobil nič preto, aby osušil z pokožky nepríjemný pot. Oblečený do funkčného outdoorového oblečenia vyzeral som nepatrične v pracovni za počítačom. Športové logo na mojom tričku vyvádzalo z koncentrácie mojich študentov zvyknutých na môj inak bežne uhladený vzhľad. Ním sa snažím dodať patričnú dôstojnosť skúške, ktorú v súčasnej situácií musia študenti podstúpiť cez webkameru. Tupo som hľadel na zbalený ruksak opretý o pracovný stôl a len z diaľky ma omývalo nekoherentné habkanie úbožiaka bojujúceho o úspech svojho tretieho a posledného termínu.
Hrebeňovka Krivánskou Malou Fatrou
„Pán profesor, ste tam ešte?“ vytrhne ma z úvah.
„Žiadny profesor tu nie je, ale ja tu som.“
„Prepáčte pán inžinier, bolo to správne?“
Matne si vybavím jeho posledné tri vety. „Bolo, ale nie je to odpoveď na otázku, ktorú som položil.“
Úbožiakove plecia klesnú pod váhou skutočnosti, ktorá znamená prenesenie predmetu do ďalšieho ročníka.
„Éčko, ale stretneme sa na štátniciach a tam budem nemilosrdný.“
„Ďakujem, ďakujem na storako! Ja sa to ešte doučím.“ sľubuje študent, z ktorého som práve sňal celú ťarchu sveta.
„Choďte, vlastne, odpojte sa v mene božom.“ žehnám šťastlivcovi.
Ostávam sám a znova hľadím na ruksak, 35 litrov zásob a vybavenia na prechod Krivánskou Malou Fatrou.
„Si nejaký mäkký,“ zhodnotí Ajka stojaca vo dverách pracovne. „Môžeme?“
„Hádam som nám trochu zlepšil karmu, keď už kondičku máme mizernú“, zhodnotím naše šance a idem zavolať taxík.
Deň 1, Piatok 26.6.
Nezbudská Lúčka (360 mnm) – Starhrad (475 mnm) – Chata pod Suchým (1075 mnm), 7,3 km, prevýšenie 709m, 3:37 h
Od penziónu Irenka v Strečne prejdeme lávkou do Nezbudskej Lúčky. Je pracovný deň, poludnie a dedinka si žije svojím životom. Ajka sa nejak divne nadhadzuje a ošíva, dôvodom je nový ruksak, ktorý dostala na narodeniny. Re-konfigurujeme uloženie výstroje v ruksaku a problém sa vyrieši. Prechádzame okolo železničnej trate a popod železničný most. Sadistický strojvodca vlaku, ktorý nás míňa znenazdania zatrúbi. Sonický úder musíme chvíľu predýchať.
„Cicinbrus!“ zaškatuľkuje strojvedúceho Ajka a pokračujeme.
Starhrad
Na planinke pod Starhradom má nejaká trieda branné cvičenie. Školský rok sa končí a učiteľky s radosťou nechajú seba aj deti vydýchnuť a zakŕmiť na ohni opekaným špekáčikom. Dievčatá v panike utekajú pred rovesníkom, ktorý ich terorizuje mastnou kožkou zo slaniny napichnutou na provizórnom ražni a volá „Lubrikant, lubrikant!!!“ Núti to k zamysleniu, deti dnes dospievajú skôr než my v ich veku. Títo môžu mať tak desať rokov, my sme v ich veku mohli mať tak maximálne osem. Pamätám si, že ja som dospieval veľmi neskoro, ostatní už dávno dospievali a ja som ešte stále spieval.
Pod hradom je pekná studnička, v ktorej sa osviežime, studnička k nám prehovára textom:
„Pútnik, zastav sa, máš za sebou dlhú púť,
tu si pri mne ráč oddýchnuť.
Nedovoľ aby som utrpel škodu,
pretože dávam zdravú vodu.
Nestarý som, kvety strážim,
lúky vlažím, ľudí blažím.
Boh nech chráni dobrý prameň,
až na veky vekov…Amen.“
„Amen“. Obojhlasne prenesieme a pokračujeme na Starhrad. Celá južná stráň doliny a veľká časť severnej stráne sú len holiny. Svah eroduje a pôsobí depresívne. Ani to nevyzerá, že sme v národnom parku a v území európskeho významu, nie sme lesní hospodári, takže, čo my o tom vieme? …iba, že to vyzerá škaredo.
Starhrad
Na Starhrade započali práce na konzervovaní zrúcaniny a je tam príjemné posedenie. Dlho si tu ale neoddýchneme, lebo na severe sa začína formovať tmavá oblačnosť. Keby ste tadiaľto išli tak silno odporúčame ísť po červenej značke cez Plešel a nie dolinou po modrej, samozrejme ak nie ste bikefanatici, tí využívajú cestu dolinou, ktorá je pre bajky zjazdná.
Z chodníku po červenej značke sú krásne výhľady na Domašínsky meander a cestu I/18, ktorá ostáva aj v roku 2020 naďalej hlavnou dopravnou tepnou na TEN-T dopravnom koridore Rýn-Dunaj, Viva Italia! Stúpanie je pomerne prudké, ale po vystúpení na Plešel sa už ide viac-menej po rovinke.
„Aha havran!“ Ajka ukáže na strom pred nami. Veľký čierny vták sa odrazí od konára a stratí sa v tieni stromov. Tento magický výjav v kombinácií s ponurým počasím vo mne evokuje pocity, ktoré zo mňa ihneď vytrysknú vo veršoch:
„Bola polnoc – čas zlý, krutý, a ja slabý pochudnutý
študoval som staré spisy v hrubých zväzkoch zviazané.
Sadal na mňa opar driemot, odo dvier však zaznel klepot,
tichý klepot z nočných temnôt, tajuplné ťukanie…“
Ajka ma nemilosrdne odsekne, „Ak tu chceš teraz toho Poa recitovať celého tak tu naozaj budeme do polnoci a ako vidím tie mraky, tak to tu bude naozaj čas zlý, krutý.“
Chata pod Suchým
Pokračujeme teda a k chate prichádzame s prvými kvapkami dažďa. Presne sme teda vystihli okno medzi ranným a poobedným dažďom. Pripisujem to našej super-duper-eňo-ňuňo-tutti-fruti karme.
„Rúška nemusíte mať, sem by chorý človek nevyšiel,“ zažartuje jeden hosť, zatiaľ čo čakáme pri bare.
„Musíme, toto je prepadnutie, všetci zostanú v kľude, nikto sa nebude hrať na hrdinu a všetko dobre dopadne,“ oznámim a vytiahnem vreckový nožík, aby videli, že to myslím vážne.
Čašníčka, ktorá vyjde z kuchyne na chvíľu zastane a vyhodnotí situáciu. Keď usúdi, že som blb a nie bandita, otvorí konverzáciu klasickým „Čo si dáte?“
„Fazuľovú polievku, tvarohové gule a nealko radler.“
„Štrnásť päťdesiat,“ oznámi čašníčka.
„Čo, ide vlak?“ zisťujem.
„Nie, to je Váš účet,“ ozrejmí.
„Tak toto je prepadnutie,“ zašomrem si pod nos, keď platím a pokorne znášam vysokohorskú prirážku.
Každopádne fazuľová je perfektná a Ajka zhodnotí: „Tvarohové gule na Chate pod Suchým, sú moje druhé najobľúbenejšie gule.“ Za čo dostane pusinku.
Na chate máme objednané ubytovanie za 12 € na osobu za noc vo vlastných spacákoch a keďže druhý dvaja nocľažníci neprišli máme celú štvorku pre seba. Chvíľu oddýchneme na izbe a vraciame sa do spoločenskej miestnosti k baru. Posedíme pri čaji, Ajka si objedná syrový tanier a ponúkne ma, ale ja si koagulovaný výlučok žľazy kravského cicíku neprosím a Ajke týmto označením trochu pokazím chuť – zje sotva polovicu.
Vonku silno prší, oddychujeme, je tu veľa českých turistov:
„Co to tady louhujou? To je petržel, né?“ ukáže jeden na obriu fľašu na bare.
„Ty jseš vůl, to je křen,“ opraví druhý.
„Volové jste oba, to je mandragóra,“ rozsúdi ich vodca skupiny.
„To je horcová vodka chlapci,“ uvedie na pravú mieru čašníčka, „Nalejem?“
MIlé stretnutia na hrebeni
Ako si tak vychutnávame túto konverzáciu vojde do chaty postava. Cudzinec má cez dva metre, vysoká štíhla postava je zahalená do čierneho pršiplášťa, črty jeho tváre sú v tieni kapucne skryté a výraz nečitateľný. Máme pocit, že sa v miestnosti ochladilo, keby tu horeli sviečky (čo vzhľadom k požiarnym predpisom nehoria), určite by zhasli. Celá miestnosť bez slova nehybne sedí a čaká…
…“Pán Docent!“ vyhŕknem v momente, keď si cudzinec stiahne kapucňu a poznám v ňom kolegu Juraja. On nás nevidí, lebo má zarosené okuliare a je slepý ako krtko. Do miestnosti sa vovalí jeho manželka aj s deťmi a ešte jedna premočená rodinka, s ktorou sa sem vybrali.
„Erika, čo tu robíte?“ zisťujem.
„Ideme na Kriváň, plníme 7 kopcov 3 jazerá.“
„To je moja agitka!“ pyšne poznamená Ajka.
Rodinky zaberú celý stôl a deti sa vrhnú na parené buchty. Poprajeme im dobrú chuť a pomaly sa zberáme na izbu. Kúpime si ešte dva žetóny na sprchu, keďže ani na horskej chate nevidíme dôvod strácať dôstojnosť a hygienické návyky. Ja si sprchu pochvaľujem, ale Ajka kritizuje pevnú batériu na sprche. „Len sprcha s hadicou dokáže plne vystihnúť všetky záhyby dospelého ženského tela“.
Ideme spať… …budíme sa, lebo deckám naplno udrel cukor z parených buchiet a chata pre 50 osôb je im malá. Nakoniec predsa zaspávame.
Deň 2, Sobota 27.6.
Chata pod Suchým (1075 mnm) – Suchý (1468 mnm) – Sedlo Vráta (1448 mnm) – Sedlo Priehyb (1462 mnm) – Malý Kriváň (1671 mnm) – Sedlo Bublen (1510 mnm) – Pekelník (1609 mnm) – Veľký Kriváň (1709 mnm) – Snilovské sedlo (1524 mnm) – Chata pod Chlebom (1423 mnm), 11 km, prevýšenie 1796 m, 6:54 h
Ajka sa budí s nešpecifikovanou bolesťou pravej nohy. Po krátkej anamnéze stanovujem, že to nebude nič vážne a najlepšie bude ak tú bolesť rozchodí. Naordinoval som jej pochod s osemkilovým batohom v dĺžke 11 kilometrov a prevýšením 1796 m. Keďže človek s bolesťou nemá často zmysel pre humor, tak vážne dodám „No, už nie si najmladšia.“ A nevraživý pohľad je nahradený ešte nevraživejším, keď situáciu zachraňujem vetou „Chcel som povedať najľahšia.“
Ako si udobriť ženu
Ajku si udobrím až pri raňajkách, keď jej objednám viedenské párky, ja sám žujem vločky so sušeným ovocím. Kolega Juraj s rodinou a priateľmi tiež už raňajkujú a váhajú či v sychravom počasí vyraziť. Ako skúsený horal ich uisťujem, že na horách je v sychravom počasí najlepšie a deti si dlhú a náročnú trasu v zlom počasí určite naplno užijú.
My s Ajkou vyrazíme skôr. Velím nástup na výstup a ideme. Nasadím zdravé vyvážené tempo a po pár metroch ma Ajka napomenie, „Nežeň sa!“
„To si mi mala povedať pred svadbou, teraz už je neskoro,“ a začnem sa hihúňať.
Ajke táto narážka dôjde asi po piatich sekundách a pichne ma za trest turistickou paličkou do zadku.
Suchý
Cesta na Suchý začína stúpaním po starej zjazdovke, tu míňame čriedu ovečiek a pokračuje peknou rovinkou, zdolaním malého skalného útvaru a pochodom pekným bukovým lesom. Cestou si všímame viacero zaujímavých slimákov.
Ako vravia slimakológovia: Modrý slimák, toť Aston Martin medzi slimákmi a Bezdomovec – tigrovaný slimák
Od Príslopu pod Suchým vstupujeme do oblakov. Stúpanie lesom je prudké, ale terén nie je ani navzdory včerajšiemu dažďu rozmočený. „Suchý“ je zrejme aj konotáciou hydrogeologického prostredia tejto časti Malej Fatry.
Nasleduje technicky náročné stúpanie (ba až lezenie) po kameňoch, ktoré sú miestami klzké. Bez ujmy dosiahneme vrchol a sme odmenení krásnymi výhľadmi. Na sever vidíme krásnu svetlú hmlu tiahnucu sa od východu na západ. Z juhu je zas hmla tmavá, miestami až čierna, z tejto strany zároveň fúka veľmi prudký nárazový vietor. Na východ a západ pozorujeme ako sa hmla pod vplyvom vetra prevaľuje cez hrebeň. Chvíľu sa kocháme hmlou a potom vyrážame po hrebeni. Hrebeň za Suchým je veľmi členitý, táto časť sa príznačne volá Biele skaly. Názov je odvodený od farby pokožky turistov, ktorí zistia, že po týchto skalách musia liezť, ak chcú ísť po hrebeni.
Dve-tri miesta tu majú horolezecký charakter, Ajka ma vytáča ako špirálu, keď si ma fotí ako sa nemotorne snažím liezť po skale a pri tom zápasím s turistickými paličkami, ktoré som lenivý schovať do batohu. Zaklincuje to hádankou „Vieš akú stenu žiadny horolezec nezdolá? ….Facebookovskú!“ Aj by som jej na to niečo povedal, ale nechcem riskovať, že moje posledné slová budú „Strč si tie svoje vtipy do …“
Vráta
Zostupujeme do sedla Vráta, kde sa napája žltá značka, ktorá spája Príslop pod Suchým a Sedlo Vráta. Slúži teda ako náhradná cesta obchádzajúca najťažšiu časť výstupu na Suchý. Počujeme, ako sa niekto blíži zospodu po tejto žltej značke. Podľa zvukov je to skupina asi tridsiatich až štyridsiatich ľudí, prevažne detí. Spoza brala sa však vynoria iba dve rodinky, ktoré vedie môj kolega. Deti napichané Jupíkmi a Brumíkmi z raňajok nebezpečne pobehujú popri skalných zrázoch a rodičia robia čo je v ich silách, aby zjednali poriadok a disciplínu.
„Už tu na Vás čakáme pol hodinu,“ nadsadím náš doterajší výkon, aby som nepokazil ilúziu vyšportovaných turistov. To by bola škoda, keďže ju dlhodobo a starostlivo kultivujeme postovaním fotiek s turistickou tématikou na Facebooku.
„Ideme pomaly kvôli deťom,“ vyhovárajú sa a snažia sa zadržať deti, ktoré zbesilo bežia do kopca.
Svah sa tesne pri chodníku zo severnej strany zvažuje do hlbokej priepasti. Vidím, ako je z toho Juraj nervózny. Od kedy sme u neho na dome robili strechu viem, že má strach z výšok. Nechápem ako s touto fóbiou mohol vyrásť do svojich 215 centimetrov.
Rozmýšľame či sa pripojíme k rodinkám a spojíme s nimi našu výpravu. Nakoniec usudzujeme, že relax a spirituálnu očistu spojenú s pobytom v prírode dosiahneme skôr, keď si horskú melanchóliu vychutnáme chôdzou vo dvojici. Dohodneme sa teda, že ich počkáme na Kriváni.
Sedlo Priehyb
Pokračujeme na sedlo Priehyb, tu už je terén pohodlný a stúpania a klesania nie sú strmé. Na sedle Priehyb sa konečne mrak rozostúpi a naskytnú sa nám krásne výhľady. Zaujímavé, do teraz sme kráčali prakticky sami, ale Malý Kriváň je obsypaný turistami, zrejme všetci idú od Snilovského sedla.
Malý Kriváň
Pri oddychu na Malom Kriváni vidím, že Ajka hrdinsky skrýva nejaký diskomfort.
„Máš niečo v topánke?“ zisťujem.
„Áno… …nohu,“ úprimne odpovie Ajka.
„Myslím, niečo čo ťa tlačí.“
„No, nie, ale cítim ako sa mi na bruškách palcov robia otlaky, ale to nič nie je.“
Ajka má topánky dobre rozchodené, ale dopustila sa jednej fatálnej chyby. Vsadila na vlnené ponožky, tie pri dlhých pochodoch na rozdiel od syntetiky môžu nohu odierať.
„Nič to nie je,“ trvá na svojom Ajka.
To nič neznamená, keby Ajka mala otvorenú zlomeninu a tepnové krvácanie tiež by tvrdila. „Nič to nie je.“ Máme pred sebou ešte kus cesty, takže to bude len horšie.
Na Malom Kriváni si dáme obed, ja mám Mexickú ryžu Uncle Ben’s – dve porcie, Ajka si párkrát odhryzne z kaiserky s paštétou. Sedíme pomerne dlho a rodinky nikde, celá časť hrebeňa za nami je zahalená späť v hustom čiernom mraku.
„No čo, škrtáme si ich a ideme ďalej?“ navrhujem.
„Jasné, budú v pohode… alebo budú v správach o siedmej,“ súhlasí Ajka.
Veľký Kriváň
Zostupujeme do sedla Bublen a opäť stúpame, teraz na Pekelník a Veľký Kriváň. Treba uznať, že už toho začíname mať dosť.
„Uf, si ma zobrala na riadnu vandrovku.“ vybíjam si frustráciu na Ajke.
„Keby si onehdá netvrdil, že vyviesť sa lanovkou na Snilovské sedlo a prejsť sa na Kriváň je prďolské, mohli sme to spraviť tak,“ oponuje Ajka.
„Bodaj ťa parom pobral, nikdy ma nepočúvaš a hentakú somarinu čo poviem v slabej chvíľke si musíš zapamätať.“
Ako sa tak klbčíme ani si nevšimneme ako nám výstup rýchlo ubehol.
„Aha už sme tu,“ prekvapene povie Ajka, keď prichádzame na rozcestník Veľký Kriváň hrana, od ktorého je na Kriváň len 10 minút.
„Čo, to už? Fíha, musíme sa častejšie hádať, celkom rýchlo pri tom beží čas,“ prekvapene konštatujem.
Z Veľkého Kriváňa máme znovu krásny výhľad. Deprimujúco pôsobí akurát pohľad na Chatu pod Chlebom kam musíme zostúpiť s vedomím, že zajtra to budeme musieť zase vystúpať. Volám Jurajovi, že ako sa darí ich výprave. Medzi sípaním a fučaním útržkovito rozoznávam akurát, „…..unavení……..stále do kopca……..deti……kolená…..tešíme domov.“
„Sú v pohode, celkom si to užívajú,“ informujem Ajku, keď dotelefonujeme.
Chata pod Chlebom
Zostupujeme na Chatu pod Chlebom. Sme unavení, dávam si šošovicovú polievku. Mäskom z polievky kŕmim mačky, treba podotknúť, že v krátkej chvíli sme obsypaní mačkami. Ajka si objedná bryndzové halušky, celkovo zje štyri halušky a jeden kúsok slaniny. „Absolútne mi nechutí, akože cítim, že sú výborné, ale vôbec nie som hladná,“ vysvetľuje.
„Zjedz niečo, veď sa mi strácaš pred očami,“ znepokojene konštatujem.
„Ty jeden, to vravíš len preto, aby sa nepovedalo,“ poteší sa Ajka.
„To nebola lichôtka, najedz sa, zajtra ešte celý deň šliapeme.“ Zabudol som, že ženy hodnotia každý pokles telesnej hmotnosti ako brutálny kompliment.
„Neboj, keď-tak si scucnem z bruška,“ vysvetľuje Ajka svoj záložný plán.
„Apropo brušká, čo tie na prstoch?“
„Neviem, prestala som si ich cítiť na Pekelníku, nechcem vedieť čo je s nimi, je dosť možné, že v tejto chvíli sú už nezlučiteľné so životom,“ chladnokrvne prenesie a cítim, že túto tému uzavrela.
Na chate si kúpime žetón a osprchujeme sa. Chata má aj vlastný wellness ˗ kaďa s ľadovou pramenitou vodou, ale dnes preváži pohodlie, berieme sprchu. Za 12 eur na osobu prespíme v podkroví na matracoch, podkrovie je rozdelené na dve časti, v našej spí asi dvadsať až tridsať turistov, rozdelení do kójí po troch až piatich. V našej je ešte jeden mladík, vo vedľajšej nejaké mladé Češky.
Možno Vás napadne, že na chate, kde má každý prepotené nohy a najkonzumovanejšími artiklami je pivo, kapustová a šošovicová polievka, môže v takejto situácií vznikať často až dusivá atmosféra. My sme nič nepostrehli, podkrovie je asi dobre odvetrané. Okrem toho zaspávame za sladkých zvukov nežnej lesbickej lásky, ktoré sa ozývajú z vedľajšej kóje.
Deň 3, Nedeľa 28.6.
Chata pod Chlebom (1423 mnm) – Snilovské sedlo (1524 mnm) –
Chleb (1646 mnm) – Sedlo za Hromovým (1550 mnm) – Poludňový Grúň (1459 mnm) – Chrbát Stohu – Stoh (1607 mnm) – Sedlo Medziholie (1185 mnm) – Štefanová, 12 km, prevýšenie 1754 m, 6:05 h
Vstávame unavení. Veľa turistov ešte dospáva, bohužiaľ dospávajú aj tí, ktorí ležia medzi nami a východom z chaty. V podkroví je skoro dokonalá tma, s čelovkami kľučkujeme medzi nocľažníkmi šachovnicovo rozloženými na zemi.
„Daj pozor, aby si niekomu nestúpil na hlavu, mohol by si si členok oškúliť,“ varuje ma Ajka. Pred chatou je už skupina turistov, ktorí tiež vynechali večerné radovánky pri bare. Postupne vychádzajú ďalší. Všetci vyzeráme tak nejako zničene, každý má už čo-to v nohách a matrace nie sú zrovna v štandarde Dormeo-ortopedic. Iba Češki z vedľajšej kóje sa usmievajú a vyzerajú tak nejak šťastne a spokojne.
Po raňajkách vyrážame, navrhujem nevracať sa na Snilovské sedlo a obísť Chleb po žltej, vyšli by sme až za Chlebom na Sedle za Hromovým. „IDDQD?!“ spýta sa Ajka. (Ak ste v deväťdesiatych rokoch nehrali počítačové hry tak vedzte, že IDDQD je cheat – kód, ktorý keď v jednej kultovej hre naťukáte, podvádzate tak, že sa stanete nesmrteľným.)
„Strestalo ma!!!“ pozerám na svoje premočené zabahnené tenisky. Žltá totiž prechádza bažinou a chodník sa v nej stráca. Bažina je po posledných daždivých dňoch pripravená vcucnúť a na čierne uhlie premeniť každého, kto to neotočí. Ja som to neotočil a do pol lýtok som skončil v bahne.
Vraciame sa teda ponížene k chate, prezúvam si moje kristusky-bearfeetky a po očistení si premočené tenisky viažem na ruksak, aby sa preschli.
Chleb
Ideme späť na Snilovské sedlo a pekne naviažeme na včerajší pochod. Stúpame na Chleb a z neho na Sedlo za Hromovým. Som nervózny, cestou míňame už tretiu vretenicu a ja idem defacto bosý. Táto háveď veľmi vzácna a zákonom chránená bytosť je po studených dňoch celá šťastná, že sa môže vyhrievať na slniečku a turistické chodníky sú na to ako stvorené.
Na Poludňovom Grúni cítime naakumulovanú únavu z posledných dvoch dní. Okrem toho na nás praží slnko a ako správnych kancelárskych snehuliakov nás pripeká do červena.
Stoh
Pod Stohom Ajka navrhne „IDDQD?“ Je tu žltá odbočka, ktorá obchádza Stoh rovno na Sedlo Medziholie. Privolím, prezúvam si polo-premočené tenisky (alebo polo-vysušené, záleží či ste optimista alebo pesimista). Pri rozcestníku odpočívame „akože nič“, kým nikto nepôjde, aby nás nevideli, že si hrebeňovku sraľovsky uľahčíme.
„Veď sme si nič neulahčili,“ sťažuje si po polhodine chôdze Ajka.
Veru, žltá okolo Stohu je v mape značená ako pochod po vrstevnici. V skutočnosti je ale plná krátkych a strmých klesaní a stúpaní, ťažkého koreňmi prerasteného terénu a šikmých klzkých skál, po ktorých sa dá zletieť dole zo svahu. Akoby to nebolo málo, je tiež poriadne rozbahnená. Cestou stretávame turistov a každý má podobný pohľad. Pohľad, ktorý vraví „Som sa riadne osral, keď som si myslel, že si to uľahčím.“
„Štve ma, že sáčky z čaju hádžeš do drezu a nie do koša,“ snažím sa vyvolať hádku, aby nám aj tento úsek rýchlejšie ubehol.
Ajka sa nechytí a len ticho zašomre. „Naser si.“
Cesta je teda nekonečná, topánky sú ťažké od blata a my sme unavení. Nakoniec sa však stromy rozostúpia a my prichádzame na sedlo Medziholie. Je tu pomerne veľa turistov. Veľa z nich nahlas rozmýšľa ako obídu Stoh po žltej. Nechceme ich ukrátiť o túto skúsenosť a tak mlčíme.
Ostravák opodiaľ rozpráva svoj zážitok z vlaku:
„No a v tom našem kupéčku byla jedna paní a ta se ptá: A co Vás do té Malé Fatry táhne?“
„Řikám: Lokomotíva, píčo.“ Dav okolo Ostraváka vybuchne do hurónskeho smiechu a my s ním.
Pod Rozsutcom
Naša veselosť netrvá dlho, nad nami sa týči Rozsutec. Je rozpálený, vysoký a skalnatý. Nenávidím ho. V počiatkoch prvohorného vrásnenia to mohol byť malý sympatický kopček. Za pár miliárd rokov to bude malý sympatický zerodovaný kopček. Ale my máme tú smolu, že sme tu práve medzi tým. A za ním má bračeka, síce mladšieho, ale ako si pamätám tak na výstup technicky náročnejšieho. Nenávidím ich oboch. Viem, čo si myslí Ajka.
„Vieš čo si myslím?“ spýta sa Ajka.
„Viem čo si myslíš.“
„A myslíš si to tiež?“ pýta sa ďalej.
„Áno.“
Viac netreba, schádzame do Štefanovej. Cesta je blatistá, ale oproti žltej pod Stohom je to kráľovský chodník. Jedna pani sa pristaví, aby sa podelila o svoj názor „To je ale blata, čo?“
„Pche!“ odvrknem s opovrhnutím a idem ďalej.
Ajka napriek únave dodržuje spoločenskú korektnosť a zachraňuje situáciu. „Manžel žil dlhú dobu v Thajsku. „Pche!“ znamená po thajsky „Áno!“.“
„Milan spýtaj sa ma či je tu veľa blata!“ kričí pani na manžela vzadu.
„Je tu veľa blata?“ pýta sa Milan, ktorý si očividne vie predstaviť aj lepšie strávené popoludnie.
„Pche!“ odpovedá pani pyšne po thajsky.
Štefanová
V Štefanovej si sadneme do prvej krčmy a oddychujeme. Ajka volá rodičom, aby po nás prišli. Sedíme, čakáme a ovlažujeme si spálené ruky a krky. Prehrávame si v myšlienkach posledné tri dni.
„Si šťastná?“
„Som.“
„Tak potom som aj ja.“
Zvítame sa so svokrovcami a ďakujeme im, že po nás tak narýchlo prišli. V aute na nás vyskočí Heidi, metá chvostom a oblizuje z nás zaschnutý pot (a že ho je!). Asi ju budeme musieť ísť vyvenčiť, keď prídeme domov… 🙂
Špinaví, unavení, šťastní…
Hrebeňovka Krivánskou Malou Fatrou sa podarila.
