Keď sa povie „výstup na horu“, človek si predstaví pot, námahu a hrdinský boj s prevýšením. V Bulharsku však veci fungujú trochu inak. Keď som sa rozhodol zdolať Vitošu, najvyšší vrch v okolí Sofie (2290 m), bol som mentálne pripravený na horskú túru, možno lanovku. Čo som však nečakal? Že sa na samotný vrchol dostanem mestským autobusom. Áno. Hiking Sofia: Vitoša sa dá zdolať aj autobusom MHD.
Výstup na Vitošu
Áno, čítate správne. Zatiaľ čo v iných krajinách sa na hory šplháte po serpentínach alebo za drahé peniaze lanovkami, v Sofii stačí mať platný lístok na MHD. Autobus číslo 66, starý dobrý socialistický stroj, vyráža od obchodného centra Paradise. Mohol by byť pamätníkom čias, keď sa svet ešte netopil v klimatickej kríze. Vyviezol nás až do lyžiarskeho strediska Aleko, len kúsok pod vrcholom.
Cesta bola zážitok sama o sebe. Vodič jazdil, akoby testoval hranice fyziky. Pri každej zákrute sa zdalo, že buď preletíme do údolia, alebo získame bulharský rekord v driftovaní autobusom. Okolo mňa sedeli domáci výletníci s piknikovými košmi a termoskami plnými rakije. Všetci vyzerali, že ich tento spôsob dopravy absolútne neprekvapuje. Ja som sa len snažil nespanikáriť pri pohľade na úzke horské cesty a výrazy okoloidúcich turistov, ktorí sa poctivo šplhali hore pešo a neveriacky sledovali, ako ich míňame vo vozidle hromadnej dopravy.
Po vystúpení z autobusu som mal stále pocit, že podvádzam. Nemal som mokré tričko, žiadne odreté kolená, ani ten vnútorný pocit hrdinstva. A tak som sa aspoň symbolicky prešiel k samotnému vrcholu, kde sa mi naskytol nádherný výhľad na Sofiu a okolité hory.
Bulharské hory: Vitoša a jej divoké sestry
Vitoša je síce najznámejšia. Ale v Bulharsku nájdete plno ďalších hôr, ktoré by v iných krajinách už dávno dostali status turistických legiend. Rila, so svojimi 7 lakes, kde sa týči najvyšší vrch Balkánu Musala (2925 m), je raj pre serióznych horalov. Pirin s mramorovými štítmi pôsobí dramaticky ako z fantasy filmu. A Rodopy? Tie sú ako pohorie pre romantikov – zelené kopce, skryté dedinky a legendy o Orfeovi, ktorý sa tu vraj narodil.
Krásy Vitoše
Zdolávame vrchole Vitoše. Je to ako na Václaváku. Slnečné azuro a výhľady donekonečna. Vrchol Vitoše, Čierny vrch (2290 m), je široký, skalnatý a ponúka panoramatický výhľad na Sofiu aj okolité pohoria. Nie je to dramatický alpský štít, skôr rozľahlá kamenná planina, kde vietor neustále pripomína, že ste poriadne vysoko.
Cez víkend sa mení na živú horskú promenádu – turisti, rodiny s deťmi, bežci v priliehavých outfitoch a skúsení horali sa tu miešajú s mestskými výletníkmi, ktorí sa doviezli lanovkou či legendárnym autobusom. Pri chate Aleko to vonia po grilovanom mäse a čaji, skupinky si rozkladajú piknikové deky a niekde vždy hrá rádio alebo niekto brnká na gitaru.
Hoci ste vo výške, atmosféra je skôr ležérna než divoká – Vitoša je skrátka hora, kde sa dá rovnako dobre oddýchnuť ako športovať. A keď začne zapadať slnko, Sofiu pod vami pohltí oranžové svetlo a vy si uvedomíte, prečo sa sem každý víkend vracia toľko ľudí.
Pekelná lanovka
Cestou späť lenivé duše neodolali: „Pozri, spustili lanovku.“
Prišli sme bližšie a na otázku koľko zjazd dole stojí, pani povedala: „Искате ли да слезете? Влезте.“
Poslúchli sme a nemali sme. Nikdy sa nezvezte v lete až na dolnú stanicu. Nič tam totiž okrem obrovského parkoviska nie je. Na najbližšiu zastávku autobusu je to 2 km. Ale tá zastávka je zrušená. Aj tá ďalšia pod ňou. Po 5 km chôdze po asfalte sme konečne chytili autobus. To chce dole pivo.
Bulharské hory ponúkajú všetko – od divokej prírody po nenápadné babky predávajúce domáci syr a med pri každej turistickej trase, či usmiate lanovkárky, ktoré sa bavia na vašej naivite. A hoci sa Vitoša zdá byť príliš dostupná, stále má svoje čaro a verte, že sa môžete nachodiť.
Možno je to tou kombináciou horskej atmosféry a faktu, že tam môžete doraziť obyčajným autobusom, v ktorom vám dôchodcovia bez problémov poradia, kde majú najlepší šopský šalát.
Hiking Sofia: Vitoša
Keď som sa večer vracal do Sofie, stále som sa nemohol rozhodnúť. Bol náš „výstup“ na Vitošu úspech alebo len sofistikovaná verzia turistickej lenivosti. Ale jedno viem určite – je to jediná hora, kde sa na vrchol dostanete MHD-čkou a cestou si môžete čítať knihu bez rizika, že spadnete do rokliny. A to už je niečo!
Záver bol obligátny. Trocha piva a trocha kultúry. Ak tak možno Johnyho hru na klavír nazvať.
