Vyraziť do Sardínie a nevidieť Gorropu Canyon je ako ísť do Paríža a vyhnúť sa Eiffelovke. Tento obrovský kaňon, jeden z najväčších a najhlbších v Európe, je považovaný za prírodný div Sardínie. Takže keď sme sa s kamarátom Marekom rozhodli, že si dáme malý „výlet“ do tejto prírodnej nádhernej štrbiny, netušili sme, že to bude skôr zápas s vlastnými schopnosťami (a trošku aj so zdravým rozumom).
Gola Gorropu: cez prastaré stromy
Všetko začalo na náhornom parkovisku, kdesi na úpätí pohoria Supramonte. Tam sa stretávajú turisti, nadšenci adrenalínu a občas aj zopár divoko vypasených kôz, ktoré striehnu na zabudnuté desiaty. My sme si dali klasickú sardínsku prípravu: natiahli sme outdoor tenisky, do batohov napchali vodu a lepeňáky (veď čo ak by nás náhodou zaskočil hlaďák) a vyrazili sme.
Cesta dole viedla okolo prastarých stromov, medzi ktorými dominovali korkové duby a storočné olivovníky. Jeden z najstarších a najpokrútenejších Marek zhodnotil:
„Ty, tento má minimálne tisíc rokov. Vyzerá staršie než moja babka.“
„A vyzerá aj odolnejšie,“ zakontroval som a vyslúžil si tak prvú dávku kamarátskych nadávok.
Kaňon Gorropu: Zostup do ticha a masívnych stien
Gorropu Canyon je neskutočne pôsobivé miesto. Steny vysoké až 500 metrov sa týčia do neba, pričom na niektorých miestach sa zúžia tak, že medzi nimi vidíte iba tenký pruh modrej oblohy. Akoby sa samotná zem rozhodla roztrhnúť na dve časti. Tento kaňon, ktorý je chránený v rámci prírodného parku Supramonte, je domovom vzácnych rastlín a zvierat, vrátane muflónov a supov.
Keď sme zišli do kaňonu, zasiahlo nás hrobové ticho. Žiadny hluk, len občasné šumenie vetra a ozvena našich krokov. Marek chvíľu išiel ako ryba bez vody – neschopný vydávať svoje obvyklé hlášky. Ale dlho mu to nevydržalo. Pri pohľade na jednu obrovskú stenu zahlásil:
„Ak by som mal toto liezť, potreboval by som nielen lano, ale aj psychiatra.“
„A ešte horolezeckú prilbu na tvoje ego,“ pridal som oduševnene.
Skaly, reťaze a náš limit odvahy
Postupovali sme ďalej po trati, ktorá sa stávala čoraz náročnejšou. Na niektorých miestach sme museli preliezať obrovské balvany, ktoré vyzerali ako rozhádzané gigantické kocky bohov. Marek mal pri jednom balvane problém.
„Ty, počkaj, počkaj,“ zastavil ma, „toto už nie je turistika, to je olympiáda v skákaní cez kamene!“
Všetko bolo však len rozcvičkou na to, čo nás čakalo ďalej: úsek s reťazami. Tie tam boli natiahnuté pre tých, ktorí sa odvážia pokračovať hlbšie do kaňonu. Až po tento bod sme si stále držali ilúziu, že už máme čosi za sebou. Ale keď sme sa postavili pred reťaze, uvedomili sme si, že to už je nad naše sily.
Jazierko víta víťazov (naoko)
Pri malom jazierku, ktoré sa lesklo ako smaragd medzi kameňmi, sme sa zastavili. Voda bola priezračná, a keby nebola tak studená, určite by sme si v nej zaplávali. Posadili sme sa na kameň a začali rozbaľovať lepeňáky. Marek sa snažil otvoriť balíček, ktorý mu očividne „zavarila“ technológia plastového obalu. Po minúte zápasu sa priznal: „Gorropu ma nezlomil, ale tento sendvič áno.“
Po chvíli oddychu sme sa rozhodli, že ďalej už nejdeme. Nie preto, že by sme boli slabí, ale – ako Marek povedal – „pretože máme doma ešte veľa miest, kde treba vyzerať hrdinsky“. A s touto filozofiou sme sa vybrali späť.
Záver: Gorropu, uvidíme sa znovu!
Gorropu Canyon nás očaril svojou divokosťou a majestátnosťou. Nedostali sme sa do jeho najhlbších častí, ale to nám vôbec nevadilo. Dobrodružstvo spočíva v zážitkoch, nie v prekročení pomyselných cieľových čiar.
Keď sme sa vrátili k autu, Marek sa ešte raz obzrel smerom k kaňonu a povedal: „Dobrý kaňon, ale myslím, že nabudúce to skúsime aj cez reťaze.“
Takže, Gorropu Canyon, uvidíme sa možno znovu. Ale najprv si musíme trochu zlepšiť techniku – a možno aj sebavedomie. 😊
