V májových dňoch som sa stal terčom blbých poznámok mojich známych a kamarátov, že som akosi prestal zdolávať KOMy na Strave. Rozumej prestal denne o dušu jazdiť, pretekať sa s virtuálnymi súpermi a zapisovať do tabuľky svoje každodenné výhry a zlepšenia. Začínam mať pocit, že ak nebicyklujem a nezapisujem, pre určitú komunitu neexistujem. Raz poobede mi dokonca zavolal známy a spýtal sa ma, či som nezačal gaučovať. Nech to nevzdávam. A ak chcem, že sa môžeme spolu znovu rozhýbať. Zjavne ma chcel reštartovať.
„Gaučujem“, odpovedal som: „Lebo to mám rád. Gaučujem, lebo som od prírody lenivý. Gaučujem, lebo sa mi to páči.“
Ideálny stav. Celý deň sa pohybujem výhradne medzi kuchyňou, záchodom, gaučom a posteľou. Kŕmim sa v posteli, četujem na gauči, počúvam a čítam v posteli, telkujem na gauči. Prevaľujem sa zo strany na stranu a ochkám, achkám. Nájsť ideálnu polohu nie je vôbec jednoduché.
Mám totiž zlomený členok.
A taký zlomený členok a sadra na nohe prinášajú do života úplne nové pohľady.
Predovšetkým pochopíte, prečo by ste s nohou v sadre nemali vypiť tri kávy denne. Toto poznanie mi dodalo novú životnú dynamiku a otvorilo úplne novú športovú disciplínu „barlo-running“. Káva je totiž močopudná a záchod ďaleko.
Nemáte radi telefón. Sú dva tipy telefónu. Keď zavolá mama a spustí tú o tej zodpovednosti, šetrení sa a zdraví a potom tie ostatné. Keď od vás iba niekto niečo chce. Zvyčajne urobiť alebo zaplatiť.
Chcete myslieť pozitívne ale nejde to. Nenávidíte správy. Zas čosi o tom ako niekto z vládnej koalície niečo ukradol, odrbal, ale vlastne je to v poriadku, lebo vlastne neukradol. Nasratý ste ďalšiu polhodinu. Zúfalo potrebujete niečo veselé a pozitívne. Prepnete kanál, reklama. Prepnete ďalší, reklama. Prepnete tretí, insitný seriál, ktorého intelektuálny rozmer zvládate do 3 sekúnd. Prepnete ďalší kanál, reklama. Ďalej. Ten istý insitný seriál, ale o hodinu posunutý. Pomaly si uvedomujete, že kúpa TV bez Smart funkcií a Youtube bola životná blbosť. Zvažujete zrušenie koncesionárskych poplatkov. Z 36 kanálov ste si nenašli na obrodenie mysle absolútne nič. Vypínate.
Skúšate knihu. Všetko vás omína a tlačí. Do prdele zo športom, do prdele s bicyklom. Športom k zdraviu ale aj k trvalej invalidite. Lepšie rozvíjať duševné schopnosti. Nepriznáte si, že ste jazdili nezodpovedne. Čo nezodpovedne. Ako blbec. Gauč je zdravší. Pohodlnejší. Mäkší. Len tie preležaniny. Kniha je ale dobrá. Tiež jednu mám.
Ku koloritu patria aj rodinné návštevy a sústrastné reči nad posteľou typu: „Dávaj si pozor, Ako sa ti to stalo? Mal by si menej jazdiť. Buď opatrný, nie si už najmladší.“ Kurňa dosť. Toto všetko ja viem. Nalejte mi radšej 2 dl rizlingu.
Už poznám tiež všetky druhy čajov. „Dajte mi pivó.“ ,Na tabletky alkohol nemôžeš.“ Ide ma rozhodiť. Mám chuť na pivo, ale z barlami sa do obchodu nedopajdám. Žena mi pivo odmieta kupovať. Má to racionálny dôvod. Nepijem, teda nepriberám. Tak volám na tajňáša kamarátov a pozývam ich na súdružskú návštevu. Od takej návštevy totiž očakávate karafiát, pomaranče, v prípade žien bonboniéru a v prípade mužov – pivo. Na karafiát a pomaranče kašlať, ale to pivo ….
Zlomený členok má aj svoje pozitíva. Každý vás obskakuje. Teda … skoro každý. Napríklad taká mama. Porcie od nej sú veľkolepé. Snaží sa dohnať zameškané. Žiadna stredomorská strava. Halušky, rezne, knedlík. „Len si daj, ved si chorý, je to zdravé.“ Nie, preboha, dosť. Nechcem vážiť o mesiac tonu. Dlávim ďalší tanier. Teraz polievka. Tiež je zdravá. To treba. Mama vás môže zabiť dvoma spôsobmi. Zomriete na obezitu alebo vás klepne z tých rečí.
Máte čas. Veľa času. Nik po vás nič neočakáva a vy ho máte iba pre seba. Byť sám so sebou môže byť bolestne obohacujúce. Môže vám to rozhádzať celoživotné hodnoty. Mohli by ste prísť na to, že vy a ľudia okolo vás sú dve paralelné svety. Že to, čo robíte nemusí byť zákonite ideálne a správne. Že kariéra, robota a prachy sú dôležité len keď máte dosť … STOP.
Máte čas a konečne máte čas aj na robotu. Nemusíte bicyklovať a behať. Iba ležíte a keď ležíte veľa, začne to otravovať. V tom prípade je aj robota dobrá.
Hľadám ideálnu polohu. Pohodlne gaučujem, prehadzujem sa a čakám na Natašu. Má prísť na návštevu, čo znamená plechovkové pivo. Mať zlomený členok má aj svoje radosti.
A pre tých ostatných: „Áno. Gaučujem. Vylihujem. Telkujem. Nešportujem. A stále žijem. Pozdravujem Vás.“
[pl_section section=“text“ id=“1115720850″]
[pl_section section=“widgets“ id=“1390819366″]
