Čo bol tvoj prvý impulz? Prečo si začal behať a ako si sa vypracoval z amatéra na bežca ultramaratónov? A akými fázami si pri tom prechádzal?
Od každodenného hobby športu k lezeniu
Celé dospievanie a mladosť som sa snažil športovať. Či už to boli klasické každodenné hry so spolužiakmi na dvore, bicykel, či neskôr basketbal, posilňovňa, turistika, stále som mal pravidelný pohyb zaručený. Turistika, ako moja najobľúbenejšia outdoorová aktivita sa postupom menila na vysokohorskú turistiku a čím ďalej, tým vertikálnejšie, takže som skončil pri horolezectve.
No nesmierne ma štvalo, že musím, na rozdiel od mojich lezeckých kamarátov, nosiť so sebou do hôr okrem klasicky ťažkého materiálu ešte ďalších 25 kg navyše (vážil som 100 kg). Nebol to čistý tuk, ale záťaž poriadna, okrem toho som bol síce relatívne silný, ale nemotorný, neohybný a nervózny sám zo seba. Posilňovne teda ubúdalo a postupne sa transformovala na pobiehanie.
Od lezenia k behu
Nemal som žiadne bežecké ciele, žiadne poznatky, žiadne značkové obutie, tričká, hodinky.
Mojim snom bolo aspoň jedenkrát vkuse obehnúť okolo Draždiaku (2,2 km). Netrvalo dlho a dokázal som to. Dokonca som zhodil prvé kilo a začal som v tom vidieť zmysel. Otvárali sa predo mnou nové možnosti – ešte stále výlučne lezecké, ktoré som neskôr vďaka tomu aj realizoval.
Postupom času, i keď som bol už so svojou hmotnosťou relatívne spokojný, behať som neprestal, pretože mi to prinášalo iný druh pokoja a nastavenia mysle, ako všetky predchádzajúce športy. Nemotal som sa však nikde inde, ako po mne známych okruhoch v Petržalke, maximálne raz za čas na Vtáčniku.
Neskôr som so sebou začal brávať mobil a v ňom športovú aplikáciu, ktorá mi zaznamenávala údaje o každom behu, čo mňa ako dátového maniaka nadchlo. Začal som sa porovnávať (sám so sebou) a už nebolo cesty späť. Objavil som prvé preteky na 10 km (1. zimná séria ČSOB v roku 2012), kde bola dokonca v štartovom balíčku značková čiapka (dodnes ju mám), z čoho som bol úplne hotový. Čas bol samozrejme druhoradý (53 minút), pre mňa bolo nové objavenie sveta pretekovej atmosféry. O tri týždne som si to zopakoval a svet pretekov ma čapol natrvalo.
„svet pretekov ma čapol natrvalo
K tomu kamarát, ktorý sa so mnou stavil, že či dám Devín – Bratislava pod hodinu a stačilo. Začal som regulérne trénovať. Devín – ešte nie príliš masový – mi učaroval, zabehol som ho za 58 minút a bol som na seba pyšný. Môj svet sa začínal viac prelievať od strany lezenia na stranu behu.
Malo to aj svoje praktické výhody. Mal som už svoju rodinu a lezenie bolo príliš časovo a aj finančne náročné. Naproti tomu, vybehnúť som mohol prakticky hocikedy a stačili mi tepláky a tenisky (ktoré som nosil aj do práce).
Časom som objavil beh v lese
(Vtáčnik má na tom svoj veľký podiel) a zrazu som zistil, že pocity izolácie, súžitia s prírodou, ale aj adrenalínu a dobrodružstva, ktoré mi prinášalo horolezectvo, nachádzam v plnej miere aj tu. Zrazu som zatúžil bežať ďalej a dlhšie. Narážal som na obmedzenia v mojom pohybovom aparáte. Na takúto jednostrannú záťaž som nebol zvyknutý. Riešil som to najmä ďalšou redukciou hmotnosti, klesol som až na 68 kg.
Zistil som, že čím dlhšie bežím, tým intenzívnejšie dokážem prežívať rôznorodé chvíle. Preteky som bral najmä ako spôsob prinútenia sa dbať aj na výkonnostnú stránku tréningu, nielen tú „užívaciu“. Neskôr, keď som sa zoznámil s bežeckou komunitou, zistil som, že sú v nej takmer výlučne úžasní ľudia (opäť paralela s horami) a tak začali mať preteky aj iný rozmer.
Dlhé trate
Keďže som nikdy nebol žiaden rýchlik (10 km najrýchlejšie za 38 minút), svoje uplatnenie som objavil v nadmerne dlhých tratiach. Takých cez maratón. Zistil som, že dokážem rovnako rýchlo (resp. pomaly) bežať aj 40 km aj 80 km. Každý rok som si zaumienil, že vyskúšam niečo nové. Tak mi pribudli do zbierky aj čisto asfaltové, alebo okruhové ultra, extrémne horské (hraničiace s lezením), prípadne vo veľkých nadmorských výškach, alebo dvojdňové preteky, kde po sobotnom 50 km traili bežaného „na krv“ som sa musel zmobilizovať a v nedeľu ešte rýchlejšie odbehnúť 15 km kros.
Nedokážem vyčísliť počet bolestí, drobných aj väčších zranení, problémov, ktoré ma za tie roky transformácie postretli a určite by som teraz mnoho vecí urobil inak (napr. klasika – počúvať skúsenejších a poučiť sa z ich chýb). No ani raz sa mi nestalo, že by som sa zobudil pred naplánovaným tréningom a povedal si „teraz sa mi nechce, nejdem“.
Odkedy som si začal merať svoje behy prešlo 10 rokov, počas ktorých som ubehol 46 625 km, ktoré mi dokopy trvali 183 dní a 12 hodín 🙂
cesta s ultramaratónom
Keďže na Slovensku neexistuje oficiálna ultratrailová reprezentácia, nejakou zhodou náhod som sa dostal do tímu, ktorého členovia takpovediac chodia po svete hrdo nosiac vlajku vlasti. Týmto spôsobom sa človek môže pozrieť do rôznych kútov, kam by určite za iných okolností nikdy nešiel.
Mám tú výhodu (rozumej úžasnú rodinu), že to takmer vždy môžem spojiť s rodinným výletom alebo dovolenkou, ukázať deťom kus sveta, hôr, prírody a niekedy sa aj podeliť o radosť z účasti na svetových pretekoch. Pre mňa je tento rozmer behu veľmi dôležitý a je to jeden z hlavných motorov, ktorý ma ťahá dopredu.
