Zo začiatku som bol trochu neistý. S kastelánmi hradov som hovoril už veľa krát ale s kastelánom zaniknutej bane ešte nikdy. Tak sa mi totiž predstavil Mgr. Vojtěch Polášek, pracovník Národného pamiatkového ústavu v Ostrave pri našej prosbe, či by nás niekde cez tento technický skvost Ostravy previedol. Důl Michal, autentická chuť koksu a Ostravy.
Vyrazili sme skoro ráno. Predsa len jazda cez Slezskou Ostravu na kolobke bola ztuha cez kopeček. Cestou sme míňali Lídl i ZOO. Pri tom Lídli sa ešte pristavíme. 🙂 Až neskôr sme sa dozvedeli, že leží priamo na najhlbšej diere v Ostrave.
Důl Petr Bezruč fungoval v rokoch 1843–1994. V siedmych jamách sa tu ťažilo veľmi kvalitné uhlie. Bola to najhlbšia baňa v ostravskom revíre – dosahoval do hĺbky 1 368 metrov. V takých hĺbkach je teplota kameňov aj 45°C. Nechcem si tú prácu ani predstaviť. Dnes z dolu Petr Bezruč ostalo iba dvojvežie jamy Terezie, strojovňa s technickým zázemím a Lidl. 🙂
Zdař Bůh synku
Národná kultúrna pamiatka nás zaujala od prvej minúty. Dorazili sme trochu skôr. Po krátkom rozhovore s vartášom nám umožnili stráviť polhodinky v exteriéroch areálu. Po zvítaní s kastelánom vchádzame do zázemia bane. Prechádzame miestami, ktorými denne prechádzali baníci pred i po fáračke.
Šatňa
Vstup nám otvára Známkovňa. Nie, nejedná sa o známky ROH. Každý baník mal svoju známku a podľa jej polohy na smene vždy vedeli, kde sa baník nachádza. Snáď najimpresívnejšou časťou Dolu Michal je šatňa.
Prostredie, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani v nákladných thrilleroch, pôsobí mimoriadne autenticky. Až tu sme pochopil, prečo šatne v Plato Bauhaus visia na reťazi. Počas fárania tu muselo byť špiny a smradu ale mýlime sa. Vojtech nám ukazuje umné riešenie strešného podlažia, ktoré zabezpečuje dôsledné odvetranie i vysušenie šatstva. Tie sprchy pôsobia trochu klaustrofóbne. Za vojny by som do nich ako žid asi nevliezol. 🙂
Kapacita šatní a kúpeľní bola pri najväčšej prestavbe projektovaná pre 1512 baníkov. Počet zamestnancov ale veľmi kolísal a napríklad v druhej polovici 20. storočia prevyšoval pôvodne plánovaný stav dvojnásobne.
Zámerom pamiatkárov bolo zachovať celý areál v jeho pôvodnej podobe tak, ako by ľudia, ktorí tu pracovali, práve včera odišli a zanechali všetko na svojom mieste. Vrátane špinavých stien, ohmataného zábradlia, ošľapaných schodov a oprýskaných náterov. V žiadnom prípade tu nebola snaha čokoľvek vylepšovať alebo skrášľovať. A to sa nadmieru vydarilo.
Geodézia a geológia
Presné mapy žíl boli nevyhnutné. Prechádzame medzi sústavou teodolitov, geodetických prístrojov a historických máp (údajne mimoriadne presných). Najviac nás však zaujali vzorky ťaženého uhlia. Príroda je najlepší umelec. S tým uhlom sa dá nielen kúriť ale aj kresliť. Kastelán vysvetľuje, že čierne uhlie z Ostravy sa využívalo najmä pre ťažký priemysel, vysoké pece a ostravské hute. V menšej miere sa čierne uhlie z iných lokalít využívalo aj v medicíne na lieky a v petrochemickom priemysle.
Ale to už vchádzame na hlavné schodisko. Riadne vyšliapané, najmä pri vnútorných zábradliach. Baníci po šichte šetrili každým krokom. Z celej budovy sála secesná impozantnosť. Bodaj by nie. Ťažilo sa tu už od roku 1842.
Prvá pomoc
Vchádzam do miestnosti prvej pomoci. Pohľad na máre nad vaňou ma zarazí.
„Źiadne máre“, hovorí kastelán, to je len miesto prvej pomoci. Baník bol po šichte úplne čierny a toto bolo prvé miesto, kam ho pred prevozom do nemocnice umyli a položili. Tie nosítka zažili veľa: „Ak vám na ruku padol pri závale 30 kg ostrý kameň, bolo po ruke“. A že tých baníckych nešťastí nebolo málo. Ak chcete vedieť viac, odporúčam navštíviť stránku Zdař Bůh.
Víš, co se stane s havířem, který zdechne na směně? Dostane dva dny volna a pak jde zase pod zem.
tady nejsme lidi, tady jsme čísla!
Ja su havíř, kdo je víc?
Skracovali si život, podstupovali obrovské nebezpečenstvo, ale vyfárali von a mali prachy. Boli šľachta, ale vlastne aj trestanci pracujúci v neľudských podmienkach.
O finančných podmienkach baníkov by sa dali rozprávať dlhé storky. V časoch najväčšej ťažby v 70-tych rokoch, kedy boli priemerné výplaty v Československu od 900 do 1800 Kčs, zarábali títo chlapíci bežne od 5000 do 15000 korún.
Motáme sa na mzdovom oddelení, trochu sa i hrabeme vo výplatniciach. Vojta nám ukazuje okienko. Tadiaľ baníci vyhadzovali ženám v obálkach výplaty. Platilo totiž nepísané pravidlo, že po šichte sa išlo k Židovi spláchnuť aspoň troma pivami a v deň výplaty nebolo výnimkou prehýriť celú výplatu v Ostrave za jednu noc. Veď na to boli aj ostravské podniky patrične pripravené.
Nechám len na fantázii čitateľa, čo sa tam muselo diať, keď pivo stálo dve koruny a chlapíci tam za noc nechali niekoľko desať tisíc.
Normy a stachanovci
Prechádzame do kancelárií dispečingu a vedenia. Vojta nám vysvetľuje funkcie tlačidiel. Červený telefón bola priama linka na UV KSČ. To v prípade hromadného závalu, uniku metánu, požiaru alebo iného nešťastia, aby ho vedela strana včas mediálne odkomunikovať.
Viete o tom, že na každej Ostravskej bani (a že ich bolo veľa) bola za sociku červená pätcípa hviezda? Ak v noci svietila, baníci splnili normu. Ak nie, príplatky neboli.
„Havíř je nejhloupější člověk na světe. Pán Búh mu schoval robotu pod zem a aj tam ju našel…“
Dukla 61
Jedným z najväčších nešťastí v roku 1961 bol požiar na bani Dukla, pri ktorom zahynula pri plnení noriem tretina smeny: 108 baníkov. Za uhlie sa platilo nielen peniazmi ale aj ľudskými životmi. Príbeh najväčšej banskej katastrofy Československa, ktorá mala zostať zabudnutá, natočil v 2018 David Ondríček v mimoriadne sugestívnom filme Dukla 61. Dnes z bane Dukla neostalo vôbec nič.
Zdař soudruch Buch! Taki fajer v ďuře, to není žadna hola řyť, a vi to dobře předevšeckym každy bulač, co se v sedmej třydě zedeeški mudře rozhodnul něbyť jakymsi tym skurvenym ynžinyrkem a pod heslem „Jak chceš poznať spravny smněr, tuš rob učňa v OKaeR“ zarabi jak pořadny chlop, a ni jak jakasi buzna v kvadru. Jak to raz blafně, v ty pjaty cela grunntštreka ganc plna kuřa, zrazu vedro jak přy prvni dupačce a jeden može enem tak krutiť pajšel a chrchlať brykety, něž dosmerfuju lapiduši z HaBeZetki a daju mu počuchať kyslika. Tagže jak tam něvystrčitě kopyta, je to taka mila pauza, jeden němusi v jednym kuse rubať jak chuj, no ni?
Důl Michal
Prechádzame cez asi najväčšiu dobíjaciu stanicu akú sme videli. Záchranný balíček na niekoľko minút a dobitú lampu si berie každý baník na smenu tu. Posledné kroky, posledné pohľady na secesné štuky v budove, pohľad zhora na šatne a vchádzame do tunela.
Ďalej nesmú žiadne elektronické zariadenia, sirky, nič čo by horelo. Ani digitálne hodinky nie. Výbuch metánu by pochoval všetkých. Ak niekto tento zákaz porušil, baníci si to s ním rýchlo vysvetlili.
Jáma
Důl Michal, v krátkom období tiež Důl Petr Cinger, bola hlboká 664 m. Ťažilo sa v nej od roku 1843 až do roku 1995. Potom bola (ako väčšina šácht) zasypaná a zvrchu zabetónovaná. Dnes môžete ako turista sfárať iba v bani Landek, aj to len do hĺbky desať metrov.
Ding, ding, skoro mi utrhlo uši. To len Janko pri výťahoch zatiahol so zvedavosti za páčku. Netušiac, že práve spustil šachtový zvonec.
Druhá časť: Důl Michal – technologický poklad Ostravy
