Do práce a z práce. Už niekoľko rokov sa každé ráno a poobede teším. Potom, ako som v Bratislave vylúčil auto ako dopravný prostriedok nabral môj život nový rozmer. Nezubím sa, nevytrubujem, netrieskam nasratý do volantu, neukazujem predbiehačom oplzlé gestá ale usmievam sa na svet okolo seba. Užívam si každú minútu.
Hľadanie ideálnej cykloskratky
O tom kadiaľ pôjdem nerozhodujú dopravné správy, výluky, zápchy a preplnené parkoviská. Iba slnko a moje mentálne nastavenie. A tak nečudo, že občas ideálna cykloskratka z centra mesta do Rače vedie cez Gabčikovo, občas cez Kamzík, občas cez Borinku alebo Medené Hámre, občas cez trh na Miletičke alebo Vajnory a Šúrsky Prales.
Je jedno, aký bicykel vytiahneš, aké tenisky si obuješ, či si vezmeš NW palice, kolobežku. Hocičo. Doslova hocičo je zábavnejšie ako starať sa o auto v meste.
Liberty in town
Sloboda v meste. Pár desaťročí dozadu si pamätám Bratislavu ako mesto pre ľudí. Decká sa naháňali po vonku, chodníky boli pre ľudí, ľudia navzájom komunikovali, mesto bolo plné športovísk, parkov a voľného priestoru. Možno tú plechovú intifádu prinieslo to, že Bratislava sa stala hlavným mestom a stále sa zahusťuje. Možno sa stalo auto každému až príliš ľahko dostupným. A ľudia ho nevnímajú ako presúvatko ale vec prestíže a sociálneho statusu. Kto nemá auto akoby nežil. Kto nemá veľké auto, akoby nebol dôležitý. V žiadnej Európskej metropole som sa nestretol s takou koncentráciou veľkých, drahých a prázdnych áut ako práve u nás na Slovensku.
Auto musí mať každý, s autom musí ísť aj do obchodu, do roboty, na záchod. V prevažnej väčšine áut sedí jeden človek. Ísť po svojich, MHD alebo vlak sa proste nenosí. Nie, že by nebol dôvod na kritiku hromadnej dopravy. Ale jazdiť autom po meste len tak je neudržateľný stav. Nato aby človek odviezol svoju ctenú prdel do práce potrebuje premiestniť denne tonu oceľového šrotu. (pozn. chápem ľudí, ktorí nemajú inú voľbu, potrebujú niečo previezť, nemajú spoj a pod…) Bratislava sa zahusťuje, my sa vyvážame a životné prostredie okolo nás sa pomaly mení. Nieje si kde posedieť, nieje ako prejsť, neexistujú relaxačné zóny. Plechové škatule sú všade. A všetko sa podriaďuje iba im.
Bicyklom v meste
Cyklista samovražedne kľučkujúci medzi autami po rozbitých krajniciach a kanáloch omaľovaných akože „cyklotrasa“. Chodec nemá po chodníku kade prejsť, lebo všade sú odstavené autá. Stojace alebo krokom sa posúvajúce plechové škatule na cestách, smrad, vystresovaní vodiči s agresívnym amokom v tvári, parkujúce autá na trávnikoch, na ihriskách na chodníkoch. Nulová tolerancia. Stále sa betónuje, zahusťuje a dopravná infraštruktúra a životné prostredie (tie sa nedajú predať) sú na poslednom mieste.
Platíme leasingy, PHM, DPH, spotrebné dane, cestné dane, parkovanie. Ale platíme aj osobným časom, stresmi, nervami, osamelosťou, zadĺženosťou, netoleranciou a zlou náladou. Pritom sa radujeme ako sa darí. Naozaj?
Mám rád mestský život a sociálny kontakt. Rozhovory, empatiu, zážitky. Nepotrebujem sa denne na hodinu dve zatvárať v plechovej konzerve, nervovať sa v zápchach, riešiť ako vyčurane koho predbehnem, … alebo ak som nebodaj slušný, kto vyčurane predbehne mňa. Nepotrebujem hodiny riešiť kde lacno alebo zadarmo zaparkujem, či mi niekto nepoškodí, neodtiahne auto. Nepotrebujem sa doma zamykať za 3 metrovým plotom. To auto už dávno nepovažujem sa vec osobnej potreby ani prestíže. V meste už nepredstavuje komfort, stalo sa príťažou. Obmedzuje moju slobodu.
Odpojil som sa
Už večer premýšľam ako strávim nasledujúci deň. Akú ideálnu cykloskratku nájdem, kadiaľ a ako pôjdem. Pôjdem behať alebo na bajku? Vezmem si ebajk, skladačku, horák alebo cesťák? Kde sa zastavím, čo zaujímavé zažijem? Cesta do práce a z práce sa stala najkrajšou časťou môjho pracovného dňa. Denne natrafím na niečo nečakané. Nový zážitok, nové kamarátstvo, emóciu, podnet, …
A tak som si aj včera povedal. Dosť bolo zimného spánku. Naštartuj sa a nájdi si ideálnu cykloskratku pre dnešok.
Po robote vlakom na Sĺňavu
A tak som sa žiwellne rozhodol otestovať Červenú vežu, prímestské vlakové spoje a dať do tentokrát domov cez jeden z cieľov 7 kopcov 3 jazerá Piešťanskú Sĺňavu.
Roztržitosť, zábudlivosť a logisticky rozbitý deň mi doobeda dopriali 35 km na skladačke len po Bratislave. Čosi po tretej sadám na poloprázdnej Petržalskej stanici na osobák, ktorý ma pohodovo za pár centov prevezie až na Predmestie a Vinohrady. Prestúpim na rýchlik do Piešťan. Zložím skladačku (je bezplatná) a ako obyčajne v rýchliku … zaspím. Preberiem sa za Trnavou. Skôr narodení spolusediaci riešia Nedomanského, bratov Šťastných a zlaté časy hokejového Slovanu. Veru zlaté a veru kedysi. Pridávam sa, pospomíname, pokecáme a už vystupujem.
Ak chcete objaviť Piešťanskú Sĺňavu ako celok, ideálne to zvládnete na korčuliach, kolobežke alebo na bicykli. Cesta po korčuliarskej cyklotrase rozumne rýchlo ubúda. Zastavujem sa na Červenej veži, v Lodenici pokecám chvíľu s jachtármi (tiež štartujú sezónu), pokračujem k Siesta pláži a chráneným vtáčím a rybím zónam. Úprava okolia im hodne prospela.
Timur a jeho družina
Je podvečer, všade ticho iba občas človek stretne človeka. Spoznávam sa s partičkou, ktorá mi v týchto pohnutých časoch dodáva optimizmus. Skupinka človekov nadšencov čistí brehy od bordelu človeka. Vidím vrecia plné plastových fľaší a odpadkov. Ale až keď vidím vyhodenú chladničku, staré pneumatiky, začínam mať pocit, že niektorí Slováci sa chovajú ako svine. Podebatujeme, pochválime. Chcem byť sám. Odpútavam sa. Sadnem si na opustený peň a sledujem hejná vtákov na hladine. Neriešia parkovanie, ani leasing, ani dane.
Sloboda
Byť sám sebou. Nič nemusieť. Robiť si to, čo práve chcem. Nebyť muklom, sluhom, otrokom efektivity, vlastného chcenia, vecí a majetkov. Nebyť obeťou vlastnej apatie a lenivosti. Sloboda je osobné rozhodnutie. Vyhraniť sa zo zažitých stereotipov a marketingových vzorcov. Za každú túžbu sa platí. Tým najcennejším. Svojim časom. Zajedám pri filozofovaní cereálny fit rožok. Celkom chutný. Kúpil som si v pekárni dva za 50 centov. Ešte voňali, aby som na Sĺňave nezomrel od hladu. Človek k šťastiu nepotrebuje veľa. Zmráka sa. Nechce sa mi odísť. Je to kľud. Priestor pre seba. V hlave sa mi rojí kopec myšlienok.
Ideme vlakom domov
Pred sebou mám ešte tri milé povinnosti. Zastaviť sa druhýkrát na Červenú vežu, potom dať pagáčik na vernisáži súčasnej modernej tvorby v Magna Gallery decko vína, veď ideme vlakom a na záver iZlato.
Tak sa volá rýchlik 610, ktorý ma o 18,52 dovezie ešte pred ôsmou na Vinohrady. Dnešná cykloskratka sa celkom vydarila. Mám za sebou 52 km na skladačke, dva výstupy na Červenú vežu, jeden splnený cieľ výzvy 7 kopcov 3 jazerá a večer pred sebou. Večer ma ešte čaká Haruki Murakami a jeho Kronika vtáčika na kľúčik. Viete o tom, že Murakami denne behá 10 km? a Napísal o tom aj knihu? O čom hovorím, keď hovorím o behaní.
Tak zajtra zase cykloskratkou niekam…
Pridáte sa?
