Oblasť Levočských vrchov bola osídlená už od 7. storočia. Po pustošivých tatárskych vpádoch v 14. storočí sa tu usadili nemeckí kolonisti, ktorí vybudovali vďaka baníctvu a remeslám mestá Levoča, Kežmarok i Stará Ľubovňa. Ostalo tu po nich množstvo zaniknutých osád. Neskôr boli odlesnené doliny dosídlené valašským obyvateľstvom (Torysky, Repaše, Oľšavica).
V rokoch 1953 až 2011 bola väčšina územia nedostupná. Poslednými obyvateľmi Levočských vrchov boli totiž vojaci. Vo vojenskom priestore Javorina. A je to poznať. Ostalo tu po nich aj množstvo chát.
Po zrušení vojenského pásma Javorina poskytujú Levočáky výborné podmienky na cykloturistiku. Sú tu označené prevažne staré lesné asfaltové cesty. Veľkou výhodou je, že na nich nie je takmer žiadna automobilová doprava.
Vstupy do Levočských vrchov
Vstupom zo severu je Stará Ľubovňa a Jakubovany. Vstupom zo západnej strany (z Vyšných Ružbách) je obec Ihľany. Tiež Kolačkov a Lomnička, kde sú ale staré neznačené lesné asfaltové cesty. Vstupom z juhu je Kežmarok a Levočská dolina.
Levočské vrchy sú vhodné pre zdatnejších cykloturistov, ktoré obľubujú vrchárske a tempárske trasy. Hrebeň Levočských vrchov je v nadmorskej výške nad 1000m. Najvyšším vrchom je Čierna hora (1 289,4 m n. m.), ktorá je aj našim dnešným cieľom. Ale nájdete tu množstvo iných trás.
Vyrážame z Jakuban
Jakubany sú vstupnou bránou do Levočských vrchov zo strany Starej Ľubovne. Asi kilometer za obcou sa nachádza najstaršia zachovaná vysoká pec v Uhorsku, ktorá bola nedávno zrekonštruovaná. Prístrešok v jej blízkosti voňal už zďaleka. Miestni grilovali a súdok s čapáčikom bol narazený. No nedaj si. Chvíľu sme predstierali záujem o pec, ale iba dovtedy kým neprišla pozvánka: „Poďte si dať. Chlapi. A kam máte namierené?“ Odpoveď nemohla znieť inak: „Na Václavák. Jedine na Václavák.“
Bohvie ako vznikli názvy týchto planín. Zrejme staré buzerplace. V časoch povinnej československej dvojročnej vojenčiny bolo bežné umiestňovanie Slovákov do Čiech a naopak. Konšpirujeme, že práve toto mohlo stáť za zrodom názvov.
Malý a veľký Václavák
Ideme po ceste 3. triedy stále hore. Polo asfalt, polo šotolina. V krásnom údolí, ktoré sa krúti okolo Kýčer, Šípkovej a Zelenej hory. Ako pravítko zabezpečuje veľmi dlhé, nie veľmi ostré, lineárne tempárske stúpanie v rozsahu 5-6%. Cesta sa hadí stále okolo Jakubjanky- potoka, ktorý prednedávnom určite slušne vystrájal. Všade vidno naváľané a naplavené pne i strhnuté brehy.
Podchvíľou míňame hospodárske zvážnice. Cuká nás vyjsť s bicyklami na ne a zažiť niečo adrenalínovejšie. Levočáky sú iné ako som si predstavoval. Čakal som divočinu, kde sa nedovoláš, ale našiel som úplne inú. Hoci ľudoprázdnu, ale presiatu cestami. Podchvíľou nás míňalo lesácke auto. Aj starý Favorit. Evidentne zberači. Čas čučoriedok a húb. Nie, nie sme tu tak sami ako som si myslel. Objavil som už aj stratenejšie miesta.
Hniezdna polianka
Aho ho. eBajkovník. Mal som pocit že rastú len pod Marhátom. Na Hniezdnej polianke zosadáme. Sme už dosť vysoko. Atakujeme 900 m n.m. Je tu čosi ako horáreň, hájovňa a zasadené nalakované kmene voňajú eurofondami. Sadáme a dávame čokoládové guličky s orieškami. Jano ich vždy kupuje, aby sme mali pekný deň. Nalejeme sa vodou. Doprajeme aj našim bicyklom výhľad zo stromu. Sme necelý kilometer pod Malým Václavákom.
Posledný kilometer pred Václavákom sa to zhustí. Stúpanie i premávka. Až časom pochopíme, že tá premávka je spôsobená miestnymi zberačmi lesných plodov. Je ich toľko a s takou logistikou, že to musí byť organizovaná akcia. Lesáka od zberača rozoznáte ľahko. Zberač jazdí rozbitým starým favoritom alebo inou šunkou, lesák výkonným 4WD. A turista bicyklom.
Poučná príhoda na Václaváku
Sme hore. Na malom Václaváku. To rozhľahlé asfaltové námestie ani neumožní inú interpretáciu ako bývalý „vojenský buzerplac“. Na konci je altánok s mapou. Tu sa cesta delí na hrebeňovú (Derežová a Veľký Václavák) a padavú (do Ihlan). Z tohto miesta vedie aj turistická trasa na Čiernu horu. Dva kilometre po peknej zvážnici, prakticky po vrstevnici. Pohoda väčšia ako sme mysleli.
Zunkli sme plechovké pivo. Krvopotne sme ho sem vyviezli na túto príležitosť (prirodzene nealkoholické). Sme na tom lepšie ako sme mysleli. Ešte ani obed, počasie super, morálka skvelá. Pozreli sme na hodinky a do mapy. Zvažujeme úpravu trasy po hrebeni až do Kežmarku. Naspäť vlakom. Tá Derežová vyzerá toporne. Musia byť odtiaľ super výhľady. V podstate hoľa. Mrskli sme do seba pár čokoládových guľôčok a hybaj na poslednú trasu. Vysadneme, … a defekt.
Buď pripravený. Vždy pripravený.
Prázdna duša nás nemôže prekvapiť. Už minule som Jankovi omáľal čosi, že na takéto cesty nemôže chodiť bez výbavy. Lepenie, svetlo, vyhadzováky, náhradná duša a pumpa. Poslúchol ma. Išiel do Decathlonu a tam si kúpil všetko.
Rád pomôžem. Dám dole koleso, vyzujem plášť. Prechytám plášť a nájdem aj tŕň. Fasa. To by sme mali. Dám dole dušu a už keď mi podáva tú náhradnú, zneistiem. Tak toto nepôjde.
Aj dušu na MTB mu predali. 27″ pre 1,4″ hrúbku. So starým socialistickým ventilkom. Čo na tom, že má 29 palcové kolá a 3″ pluskové gumy s galuskovým ventilkom. Kto by sa staral o takú maličkosť? Povedali náhradnú dušu treba mať. Tak má.
- Nejak to natiahneme.
- Ale nenatiahneme a ak aj, duša nezaplní ani tretinu plášťa
- Skúsime to…
- Je to blbosť Janko, to nedáme… roztrhne ju
- Dáme. Čo mám ísť naspäť 22 km pešo?
Mám CO2 tlakovú hustilku. Je mi na prd. Mám pumpu na auto ventil aj galuskový. Ale toto? Cesta do praveku? Črievko na oske? Je mi jasné, že toto nedáme. Ak nechceme riskovať, že pôjdeme obaja peši, dnes sme skončili. S obavou vyťahujem moju dušu. Hrúbku má správnu, ale obvod 27 nepustí. Naťahovačka.
- Skúsme to, hovorí
- Nedáme to, som skeptik ale obetujem sa
Nechcite vedieť, čo si myslím. Natiahneme novú dušu. Je prešponovaná ako balónik. Natlakujeme pol atmosféry. Drží. Natlakujeme atmosféru. Zrazu prásk. Už ani ja nemám náhradnú dušu.
Dnešná jazda končí
Volíme ústup. Navrhnem Jankovi kompromis. Potlačí s defektom do Ihlan. Je to krásna prechádzka 9 km na priamom slnku, na ktoré nezabudne. A určite si bude nabudúce pamätať aký rozmer duše má kúpiť. Ja zatiaľ vysadnem na bajk a trielim 22 km do Starej Ľubovne. Zoberiem auto a prídem po neho. Je mi ho ľúto, tak dole pálim čo to dá. Až na Strave som zistil, že cestou dole som dosiahol vyššie tepy ako nahor. Trasa tu. Stretli sme sa o dve hodiny v Ihľanoch. Bol trochu spotený. Nečudo. Mali by sme skončiť nejakým mravokárnym poučením:
Nezabudni
- Ak chceš jazdiť mimo civilizáciu, nepodceň to a dobre sa priprav.
Náradie, jedlo, oblečenie i voda. - Ak si nevieš opraviť defekt, nauč sa to. Alebo tam nechoď sám.
- Ak ideš sám, daj vedieť niekomu kam ideš. Zhora sa nemusíš pomoci dovolať.
- Nikdy ale naozaj nikdy nestrať zmysel pre humor.
- Plechovkové pivo a čokoládové guličky hore vždy potešia.
- Ak nadávaš, tak potichu.
- A ak ideš objavovať Levočáky, nechoď tam na deň.
Nemáš šancu pochopiť genius loci týchto hôr. Na to aby si objavil ich kúzlo potrebuješ aspoň tri dni. S logistikou, podporou a dopravou. Levoča, Kežmarok, Ružbachy, Stará Ľubovňa. Našťastie chodí tam aj vlak.
Budúci rok sa budeme musieť do Starej Ĺubovne a na Levočské vrchy vrátiť.
Ak chcete vedieť o Levočských vrchoch viac odporúčam túto stránku. Je skvelá.
