Začalo to celkom nevinne. Vlakom na Topoľčany, výšľap na Nemečky a Kulháň a odtiaľ pohodový výšľap do sedla medzi Pánsku Javorinu a Myslíkov Vrch. Chvíľu som sa obával, či sa široké plášte elektrobajku zmestia do koľajníc cyklonosiča ale kupodivu všetko sa podarilo a ja som nastúpil na ranný REX Bojnice, ktorý ma už pred deviatou vyložil na Topoľčianskej stanici. To som ešte netušil, že absolvujem celý MTB cykloprechod po hrebeni Považského Inovca. 🙂
Po zjazde Kulháňská pohodovka okorenená tým najlepším údeným pstruhom na mede. Asfalt až na hor, stúpanie veľakrát zvládnuté aj na cesťáku. Ani sa mi moc nechcelo, keď ma chytil ten rapel vyšľiapať to strminou až k rozhľadni.
Z Kulháňa na Panskú Javorinu
Triplusky gumy, 150 mm zdvihy, Bosch CX a plná kapacita batérie. Už na Kulháni ma napadlo preveriť, koľko ten motor v kopcoch vydrží. Zapínam ECO mód. Najnižšia úroveň podpory iba eliminuje hmotnosť ebajku a vy šliapete podobne ako na klasickom horáku. Po asfalte až po odbočku na Okšovských Duboch to išlo ako po masle. Aj ma cuklo odbočiť po turistickej značke, ale vyznávam pravidlo: „keď to nepoznáš, tak tam radšej nelez.“ Až pod vrchom som ocenil svoje rozhodnutie. Žiadne plynulé stúpanie. Dlhé kilometre je turistická trasa zarytá hlboko v doline a na jej závere stena jak prase. Polkilometrová tlačenica, ktorej som sa našťastie vyhol.
Na rázcestí zastavujem. Mám za sebou 10 km jazdy a zhruba polkilometra stúpania. Displej mi ukazuje plný stav baterky. „Je to možné? Ak chcem viem byť aj hospodár“, pochválim sám seba a vyrazím do terénu. Až tu sa bajk skutočne prejaví. Corratec sa v teréne choval jednoducho skvelo. Podhustené gumy, riadne drapáky riadne tučných plášťov a príjemné 150 mm tlmenie vpredu aj vzadu. Ako Cadillac. Pri 5, 10, 15 aj 2o% stúpaní.
Ale potom to príde. Záverečný kilometer na rozhľadňu je čistá vychutnávka.
„Uff, kto sem ten kopec navozil?“ To snáď nemá konca. Ofrknú ma dvaja downhilisti. Povzbudia ma: „Ešte to máš riadny kus.“ Fučím a točím. Točím a ťahám. Nesmiem zastaviť za žiadnu cenu, lebo to do kopca už nerozbehnem. A rozhľadňa stále v nedohľadne.
Som hore. Sám tomu neverím. Došľapem až k rozhľadni. Je tu plno turistov a bajkerov. Narážam aj na partiu reštarťákov z Bošian. Fotíme sa. V očiach ma štípe slaný pot. Kontrolujem stav batérie. Som v 943 m.n.m. a zatiaľ som minul iba 20% energie. Nie tak zlé. Mením plány. Získavam istotu. V mozgu mi pumpujú endorfíny a ja chcem viac. Viac.
Bezovec a na Podhradie alebo Inovec? A čo ak mi niekde na hrebeni kľakne baterka. Bezovec už poznám. Seba tiež. Volím ako vždy to najhoršie riešenie.
Panská Javorina
Po hrebeni na Inovec
Som v 943 m.n.m. Inovec je necelých 1042. Logicky temer vrstevnica. Povie si zapálený, naivný a nepripravený bajker. Pravdu som mal okúsiť už o chvíľu, keď padám po modrej na necelom kilometri za pár minút o 300 metrov nižšie.
Ak si kupujete takúto enduro mašinku, nikdy neopomeňte teleskopickú sedlovku. „Ó. Bohu vďaka za tú zmenu ťažiska. Dnes si zuby nevybijem.“ Modrá cyklotrasa ma len prepojí s červenou hrebeňovou cyklomagistrálou.
Hrebeňová cyklomagistrála
Ako dobre a honosne to zneje. Najmä ak má tá magistrála miestami šírku jednej nohy. To nieje cyklomagistrála to je úzky single trail. Stále padám nižšie a nižšie. Začínam mať obavy. Toto vrstevnica asi nebude. Moje obavy sa napĺňajú už pri Bohušovej studničke. Som dole v sedle a keď vidím čo je predo mnou zbabelo zvažujem ústup. Veď o mojom pláne prejsť hrebeňom až na Inovec nikto nevie.
Ostrý Vrch
Všetko je možné, dosiahnuť nemožné trvá len o čosi dlhšie.
Cyklotrasa sa mení na horolezecký výstup. Na takýchto miestach vždy plačem nad svojimi zlými rozhodnutiami. Nemohol som si sem zobrať radšej môj ľahunký karbónový Methanol? A čo lepší na prenášanie než strojovňa, ktorú ledva nadvihneš.
Tonny Robbins kedysi povedal. „Cesta k úspechu vedie cez obrovské a odhodlané činy.” Ujímam sa tej myšlienky a odhodlane kráčam kupredu. Škrabance a obúchance na nohách prestávam počítať. Ani krv z malých rán nepotečie večne. Míňam dvojkríž. Míňam odbočku na Kálnicu. Posledná šanca vymotať sa z tejto šlamastiky. Prečo to vlastne robím?
Vlak ide po oboch stranách Inovca
Čas pokročil. Našťastie vlaky jazdia po troch stranách Inovca. Ak mi dôjde šťava, môžem sa spustiť na Trenčiansku aj Topoľčiansku stranu. Problémom tej trenčianskej je, že ma k rýchlikovej stanici čaká ešte 20 km jazda medzi autami, ktorú nemusím. Medzi Trenčínom a Topoľčanmi ešte jazdí aj miestna Bánovecká lokálka, ktorá stojí v Trenčianskom Jastrabí ale náväzný spoj by som našiel v Topoľčanoch až ráno.
Pokračujem radšej po vlastnej osi
Našťastie baterka stále drží 60%. Veď bodaj by nedržala. Hore, dole, hore, dole, leziem, prenášam, tlačím, dvíham, prenášam, padnutý peň cez cestu, druhý, tretí, zase skala, padák, skala, Rafajova kóta. „Uff. Prvou zvážnicou dole.“ Ale žiadnu nevidím. Iba tá hrebeňovka.
Ďalší z mysliteľov Brian Tracy raz povedal: „Prekážky sú to čo vidíš, keď sa prestaneš pozerať na svoj cieľ.” A ten ja vidím. Vysielač na Inovci vo veľkej diaľke svieti. Ale ja nie som ani zďaleka na jeho vrstevnici.
Na Jakubovej konečne schádzam na šotolinovú cestu. Komfort, pohoda, paráda. Plne si užívam komfort a silu Corratecu. Stačí najmenšia ECO podpora a jazda sa stáva až neznesiteľne príjemnou a športovou. Prichádzam k chate a štverám sa na vrchol. Slabých 26 km a všetky stúpania za mnou a v batérii viac ako polovicu energie. „Už len dole.“ Si myslím… míňajúc podvečer bufet pri chate.
Chata pod Inovcom
„Nezastavujem. Máme spoždení.“ Bliká mi v hlave. Opäť volím zle.
Z Inovca na Kulháň
Namiesto kolmého padáku po modrej z Inovca, kde okrem pevného držania kormánu netreba zakopnúť do pedálu volím cyklotrasu na Dubodieľ. Áno. Cieľ je ten istý. Iba dĺžka 8 násobná. Hore, dole, rovno, hore, dole. Prichádzajú panické depresívne stavy. Všetko zle. Idem správne? Idem cez Močiare. Vedia prečo to tak volajú. Po ďalších 17 km nachádzam tabuľku Rafajova kóta o necelý kilometer. Fajn tak po dvoch hodinách a 25 km som presne tam kde predtým. Paráda.
Je iba jediná prekážka na dosiahnutie tvojho cieľa – ty sám…
ktosi múdry
Na Kulháň
Nebudem to naťahovať. Poslednú paniku vyvolala posledná palička na displaji. Baterka zachvíľu zdochne. Cesta už išla väčšinou dole. Ale čo v Dubodieli? Ďalší padák na Zlatníky, dole krčma s plánovaným oroseným a potom povestný Kulhánsky výšľap. Topoľčanci tu robia aj časovku do kopca. „No tak ten kilometer potlačím“, upokojujem sa.
Hovorí sa: „Lenivá huba, hotové nešťastie“. A ja ju lenivú rozhodne nemám. Stretávam lesáka a ten je moja spása. Predsa len existuje spravodlivosť. Vysvetľuje mi lesnú skratku, ktorá ma nielen že prevedie rovno na Zlatníky, ona ma dostane priamo na Kulháň. GPX trasa tu.
K autu dorážam tesne zotmením. Mám za sebou 49 km a necelých 1400 metrov stúpania v teréne, ktorý možno miestami nazvať lezecký. Vrstevnica to rozhodne nebola.
Som celkom vyžmýkaný a nemám čas. Dokonca tak, že aj tým pivom a pstruhom ohrdnem. Už nech som pri vlaku. Krátky strečing a pokračujem príjemným padákom do Topoľčian. „Inovec je náš. A rozhodne sa na hrebeň ešte vrátim.“
Len tak tak chytám posledný vlak o siedmej večer.
Na stanici bilancujem
Opäť som to prehnal. Šťastím bolo, že som mal elektrobajk. Na bežnom XC by som hrebeňovku asi nedal. Chvíľu trvá, kým začneš bicyklu veriť. Corratec ePower je veľký a neľahký stroj. Vzbudzuje rešpekt ale prejazdnosť v teréne je mimoriadna. Stále však platí, že na dlhšie trasy s nepredvídaným terénom radšej uprednostním ľahký karbónový Methanol.
Prešiel som necelých 50 km, nastúpal 1400 metrov v dosť náročnom teréne a kto povie že na e-mašinke je to nič, iba taká pohoda, odkazujem mu nech si to najskôr vyskúša. Ja som mal celkom dosť.
Skvelým motivátorom je časový rozvrh vlaku. Ak zmeškáš aj ten posledný, máš problém. Ak si človek nie je istý, oveľa jednoduchšie je spustiť sa z Bezovca na Hrádok a Nové mesto nad Váhom. Dôvod je jediný chodia tam rýchliky do neskorej noci.
