US-ka, spacák, kanady, ešus a báger. Sloboda. Vietor vo vlasoch. A hviezdy nad hlavou.
Sám presne neviem, kedy trampovanie v Česko Slovensku začalo, ale viem že som určite ešte nebol na svete. Prvé osady vznikali od roku 1918. Tramp alebo čundrák bol človek, ktorý utekal víkend čo víkend zo životnej reality do lesa. Trampovanie tak spájalo pešiu turistiku a dobrodružné táborenie v osadách a chatách, ktorých bolo po celom svete aj v Československu neúrekom. Iba v Malých Karpatoch bolo možné v 70 rokoch napočítať desiatky známejších i menej známych chát.
Gitara, oheň, etika, príhody, priateľstvá, kronika, potlachy…
Tak ako v Čechách na Vltave a Sázave, tak aj na Slovensku, síce o čosi mladšie, vznikali osady v malokarpatských lesoch a na Dunaji pri Bratislave. Určite si niekto vybaví totemy „U Rusa“ pri dedinke Zálesí. 🙂
Pojem tramp pochádza z angličtiny a používal sa v Amerike ako označenie pre tuláka. Často človeka nerešpektujúceho všeobecne zaužívané konvencie okolitej spoločnosti, či osobu pohybujúcu sa na okraji spoločnosti a vyhýbajúcu sa zaužívaným spoločenským konvenciám a povinnostiam.
U nás to malo ešte iný rozmer. Tak ako mnohí mali za sociku svoje záhradky a uzavretý svet, kam sa dostali len najbližší, tak tramping mnohým umožňoval žiť nekonvenčne, po svojom. Vinnetou, Foglar, Rýchle šípy,… Túžbu po dobrodružstve, romantike a vzťahoch založených na priateľstve a vzájomnej dôvere uzavretej skupiny nepotlačíš. Čundrák túžil po jednoduchom, zrozumiteľnom a prírodnom spôsobe života. A mladí, vedení staršími, tieto úteky z reality žrali.
Čo je správne a čo nie
Trampská osada ťa vychovávala. Trampské chaty ako Strieborné Líšky, Medené Hámre, Čierna Sova boli pre mňa a mnohých kamarátov v 70. rokoch symbolom slobody a úniku. Tu ma naučili rozoznávať zvuky lesa, poznať rastliny, stromy, založiť oheń, spievať, starať sa o chatu, komunitu, o les,… Ak si chcel byť pri ohni, musel si si to zaslúžiť. Narúbať, napíliť dreva, uvariť, poupratovať, … Ak niečo chýbalo, priniesť. Pamätám, ako som raz vyniesol podvečer na chatu stôl. 🙂 Tiež som dostal világoš od starších, že som hodil odpadok do ohňa. Oheň je predsa posvätný. 🙂
Gitara a spevník boli povinnou výbavou. Ak si mal gitaru alebo ústnu harmoniku, všade si bol vítaný. Porta. Ešte viac ak si vedel poćúvať, alebo pútavo rozprávať príbehy.
Chaty boli na odľahlých, nedostupných miestach, skryté oficialite a verejnosti. Cesty k chatám poznali len vyvolení. Vznikali zväčša so súhlasom lesákov. Trampi sa za to starali o široké okolie, chodili na brigády. Pomáhali vysádzať stromčeky. To boli ešte Malé Karpaty hustý les. Dnes to je už len leso“park“. Mohli sme nabrať raždie, dať dole sucháre. Źivé stromy nie.
Neexistovalo, že v chate sa niečo stratilo. Ľudia sa navzájom poznali a ak niekto porušil pravidlá, mal utrum všade kde sa zjavil. Komunita mala vlastnú etiku, rituály a pravidlá. Prezývka, prijímací ceremoniál,… ach ako je to na hony vzdialené dnešným víkendom v obchodných centrách.
Zánik útulne Čierna Sova
Prišlo Véčko, šport, diskotéky, univerzitný život, zmena systému. Po revolúcii sme vyrástli a začali zarábať. Mnohí sme kontakt s osadami na dlho stratili. Trampské chaty Malé Karpaty išli chvíľu stranou.
Tak som sa po 30 rokoch (niekedy okolo 2012) úplne náhodou ocitol na Ćiernej Sove, mojej domovskej osade nad Krasňanmi, znova. Ešte stála. Oheň horel, zopár čundrákov opekalo. Jeden upratoval, jeden pílil. Kráčam dole a zrazu na mňa nejaký dedo kričí: „Peťo, Pásomnica, si to ty a ty čo tu robíš?“ Pozerám a to „Šípka“. Kamarát, z ktorým sme sa videli naposledy pred 30 rokmi na tom istom mieste. Spoznal ma podľa hlasu. Na ksichte už tých 30 rokov trochu stopy zanechá. Pásomnica – to bola moja prezývka. Už ani neviem kto mi ju dal, lebo som raz pri ohni veľa zjedol. Prischlo mi to. Nikto ma tak neoslovil už veľmi veľa rokov.
Posedeli sme pri ohni, porozprávali a ja som postupne zisťoval, že sa vlastne nič nezmenilo.
Teda zmenilo.
Osadu začali objavovať noví prisťahovalci z Rače a Krasňan. Tí žiadne pravidlá okrem „ukroj si“ nepoznali. Chatu som pri ďalších návštevách objavoval stále častejšie opustenú, neupratanú, vyrabovanú. Ale ešte stále žila. Keď som tam prišiel po zime, našiel som v potoku vyhodený sporák, vytrhané stoly a rozhádzané stoličky. Na zemi injekčné striekačky. Snažil som sa upratať ale chýbalo všetko. Sekera, metla, uhlák, aj ten niekto potreboval…
Naposledy
Potom som bol na Ćiernej Sove ešte jeden krát. Po veternej smršti, ktorá dokončila to, čo noví osadníci začali. To, čo vidíte sú pravdepodobne posledné dochované fotky Čiernej Sovy pár dní po kalamite. Už ju nikto nedával dohromady. Nebolo pre koho a prečo. Dnes ctia ľudia iné pravidlo: „Uchnatni, čo sa dá a na následky nepozeraj.“ Viem, hovorí zo mňa nostalgia a pátos.
Epilóg Čiernej Sovy
Vrátil som sa na to miesto znovu pred pár dňami. Počas koronaobmedzení. Dúfal som, že tu nikoho nestretnem. Z chaty neostalo nič. Podobne ako z hodnôt, ktoré sme v trampingu uznávali. Okolo sa prechádzala rodinka s deťmi, tak som im ukázal, kde Čierna Sova stála. S napätím ma počúvali. To jediné, čo tu po šestdesiatich rokoch života osady ostalo, bola tá povestná stolička pri ohni. Plast proste nezničíš.
Podobný osud postihol temer všetky chaty v Karpatoch. Čo viem ostala živá iba jedna. Ale ktorá a kde, to nepoviem. Neprajem jej návštevu dnešných mestských nájazdníkov.
