Jesenné grécke dopoludnie zalievalo slnko. Už ráno príjemne hrialo, ulice po divokom piatku ešte poloprázdne a teploty hodne nad 30 stupňov. Vo vzduchu ešte nebola cítiť tichá melanchólia konca leta. Mesto Solún sa po pár dňoch spoznávania predo mnou rozprestieralo ako otvorená kniha. Dnes som sa rozhodol ísť po histórii a objaviť hlavné chrámy Solúna.
Ozveny histórie byzantskej, osmanskej, židovskej i modernej doby, ktoré sa navzájom prekrývali ako šepoty, čo odmietajú zmiznúť ale zároveň ponúkajú prísľub tajomna.
Solún som vnímal ako mesto chrámov, byzantských chorálov, stratených modlitieb pohltených hrubými kamennými stenami. Ako miestom, kde kupoly sledujú stáročia, ako by to boli len pominuteľné chvíle. Na túto výpravu som sa vybral sám, vedený pocitom, že tak môžem najskôr niečo nájsť. Niečo precítiť. Možno odpoveď na otázku, ktorú som si ako neveriaci ešte ani nestihol položiť.
Chrám sv. Cyrila a Metoda
Popri Bielej veži a Umbrellas sa pomaly presúvam k chrámu sv. Cyrila a Metoda, ktorí Gréci postavili za necelé dva roky. Keď si predstavím stavebné tempo pri výstavbe slovenských diaľnic a verejnej infraštruktúry, musím tento chrám vďaka rýchlosti jeho výstavby zaradiť medzi svetové stavebné zázraky.
Moderná grécka architektúra tu kontrastuje s tichými ozvenami a slovenským národným patetizmom okolo vierozvestcov Cyrila a Metoda, ktorí k nám prišli práve odtiaľto.
Chrám svätého Demetria
Autobusom, ktorý je inak mimoriadne efektívna doprava po meste, sa presúvam až do centra. Mojou prvou zastávkou bol Chrám svätého Demetria, akési duchovné srdce mesta. Práve tu mal byť v 4. storočí umučený patrón Solúna, svätý Demetrios. Chrám známy aj ako Hagios Demetrios niekoľkokrát vyhorel, bol znovu postavený a prestavaný, akoby odmietal zmiznúť z dejín.
Vo vnútri chrámu je ticho. Vzduch je ťažký od vône kadidla a času. Napriek tomu že vonku práve praží obedné slnko, mramorové stĺpy dýchajú chladom a mozaiky sa v slabom svetle mihotajú, akoby v sebe stále niesli záblesky minulosti. Treba vystihnúť čas, keď tu nie sú hordy turistov. Hľadám kryptu. Kňaz, ktorý prechádza chrámom, na mňa na chvíľu uprie pohľad. Nebol to obyčajný pohľad. Bolo v ňom niečo, čo mi pripomenulo tváre ľudí, ktorí vedia viac, než hovoria.
Kráčam dole schodmi. V katakombách a krypte pod katedrálou je výnimočná atmosféra a som rád, že som tu temer sám. Počas archeologických výskumov boli pod bazilikou údajne objavené aj pozostatky rímskych kúpeľov. Namiesto kúpania však len s napätím počúvam ticho klenieb, ktoré na mňa akoby z každej strany čosi rozprávali.
Forum Romanum
Po schodoch som sa za slnečného úpeku pomaly presunul k Forum Romanum. Od rímskych pamiatok som si sľuboval veľa. Nakoniec som dostal iba skvelú kávu a croissant na okraji vyvýšených múrov námestia. Napriek mnohým veľmi solídne zakonzervovaným rímskym pamiatkam, ktoré sú rozsiate po celom meste, nie je tam (okrem potulujúcich sa mačiek) veľmi čo vidieť.
Rotunda
Po dobrej káve som sa presunul k Rotunde, obrovskej kruhovej stavbe pri Akropolis Walls, ktorá mala byť pôvodne cisárskym mauzóleom, neskôr bola kostolom, potom mešitou. Odolala zemetraseniam, požiarom a teraz nie je ničím a zároveň je všetkým.
Zaplatil som vstupné a vstúpil som do tichého priestoru. Nad hlavou sa mi v kupole mihali vyblednuté fresky, obrazy, ktoré sa strácali, akoby ich niekto práve vymazával z pamäti sveta. Postavil som sa do stredu a načúval. Steny dýchali. V šere sa ozvalo tlmené mrmlanie, slová, ktorým som nerozumel. Práve prichádzala skupina dôchodcov.
Hagia Sofia
Je podvečer a ja prichádzam ku chrámu, ktorý tu stojí od 8. storočia, keď sa Solún snažil zrkadliť veľkosť Konštantínopolu. Jeho kupola sa týči nad mestom ako oko, ktoré sleduje každého, kto prechádza okolo. Hagia Sofia – Chrám, ktorý prežil.
Vstúpil som dnu až za šera a zatvoril oči. Prítmie, skúpo osvetlené zopár žiarovkami a sviecami vrhalo nekonečné tiene. Každý chrám má svoju vlastnú akustiku ale toto bolo niečo výnimočné. Tu sa zvuky odrážali pomaly, takmer ospalo. Na tuto chvíľu som sa pripravil. Sám v tom obrovskom chráme, sadol som si k tmavému stĺpu, ktorý poznal storočia príbehov, dal na uši slúchadlá a zapol byzantský chorál. Úľava, relax, totálne uvoľnenie. Myšlienky prichádzali aj odchádzali. Ani pol hodiny nestačilo.
Keď som otvoril oči, všimol som si niečo zvláštne. V rohu chrámu, pri starom freskovom výjave Posledného súdu, stál muž v čiernom plášti. Nehybne. Zdalo sa mi, že na mňa hľadí. No keď som sa k nemu otočil, bol preč.
Uličky Solúna – kde sa čas ohýba
Prechádzal som sa ďalej mestom. V úzkych uličkách sa nachádzajú desiatky malých pravoslávnych chrámov, skryté medzi domami, v malých dvoroch, na miestach, kde ich nečakáte. Vstúpil som do jedného z nich – jeho meno som si nezapamätal. Vnútri bola len stará žena, ktorá si tíško šepkala modlitbu, a kňaz, ktorý práve zapaľoval sviece.
Keď som vyšiel von, niečo mi nesedelo. Ulica, ktorou som sem prišiel, akoby zmizla. Alebo sa zmenila. Obchod, ktorý som predtým videl, tam už nebol. Cítil som zvláštny pocit, že ma mesto nevedie tam, kam chcem ísť, ale tam, kam chce ono samo.
Chrámy Solúna
Ako každý večer aj tento som si sadol na múrik pri Bielej veži a sledoval vlny Thermajského zálivu, ako narážajú na breh. Priletel som sebecky na poslednú tohtoročnú slanú kúpačku, ale Solún je mesto, ktoré si vás všíma. Neotvára sa pocestným ľahko; musíte načúvať, vnímať priestor medzi slovami, ticho medzi ozvenami, kultúru, umenie i bohov Olympu.
Prišiel som sem tiež hľadať niečo – možno korene, možno spojenie s minulosťou, možno len odpoveď na nevyslovenú otázku. Ale uličky a chrámy Solúna, ponúkajú len úlomky, záblesky niečoho väčšieho, čo bolo vždy o kúsok ďalej, než môžem dosiahnuť. Možno to tak má byť. Musím sa sem ešte vrátiť.
