Je piatok 2.júla 2021, po práci nakladám bicykel a vyrážam na skúšobnú jazdu. Tento rok som si konečne naplánoval s kamošom Jarom expedičnú dovolenku z domu až k moru do Chorvátska a vlastne si prvýkrát otestujem cestovanie s naloženým bicyklom bez podpory.
Myšlienka bola v hlave už niekoľko rokov, vlani nás stopla korona, ale teraz sme si jeden júnový deň napísali a vlastne sme sa hneď aj zhodli, že je to super nápad.
Spiatočné lístky na vlak z Ogulinu v Chorvátsku do Budapešti sú kúpené (o tom prečo práve takáto kombinácia, napíšem neskôr), batožina zbalená a osadená na bicykel, nové plášte pripravené na jazdu. Chcem tiež otestovať lýtko, na ktoré som včera po dlhej dobe dostal ráno pri vstávaní z postele poriadny kŕč. Chodí sa mi dva dni ťažko, ale bicyklom do práce to šlo, tak snáď nebude problém.
Pri skúšobnej jazde zisťujem, že 20+ kilogramov navyše dosť ovplyvňuje ovládanie bicykla. Vyberám si štrkovú cestu a pod váhou batožiny po 8 km jazdy sledujem prázdne zadné koleso, sakra. Oprava defektu je zložitá, ani na 2 krát sa dieru zalepiť nepodarilo a tak vkladám novú dušu a pokračujem s hodinovým meškaním domov.
Nuž, bude to zaujímavá jazda, čaká nás 9 dní a približne 1000 kilometrov, ak všetko pôjde podľa plánu. Pre istotu som ešte utekal do obchodu kúpiť 2 nové duše na cestu 🙂
Deň 1 na Ostrihom
Ráno narýchlo raňajkujem, spravím poslednú kontrolu batožiny a elektroniky a vyrážam na námestie v Banskej Bystrici odkiaľ vyrážame. Robíme fotografie pred cestou, preberieme náš dnešný plán potiahnuť jazdu do Štúrova a ideálne takých 20 km za hranice, aby sme mali zajtra jednoduchšie doraziť k Balatonu.
Úvod cesty je parádny, vietor v chrbte nás ženie cez Sliač a Zvolen, odbočujeme smer Krupina a mne sa nejak nezdá predné koleso – defekt. Zastavujú pri nás a ponúkajú pomoc aj chlapi na babetách z Ružomberka, majú rovnako namierené do Štúrova. Ale pomoc netreba, zisťujem, že páska prekrývajúca špice je posunutá a tak vlastne dušu pod tou váhou prerážaju špice, resp. hrany v ráfiku. Koleso s novou dušou a podlepeným ráfikom opravené a pokračujeme. Ešte si robím srandu, že podobný tuning musím najbližšie spraviť aj na zadnom kolese. Tú šancu som dostal rýchlejšie ako som plánoval, prešli sme asi 9 km 🙂 Nuž minul som obidve náhradné duše po 37 kilometroch a rozmýšľam, aká toto bude jazda s takými zastávkami. Len Jaro ma upokojuje, že ďalší defekt už teraz nebude až po návrat domov. A mal pravdu.
Stúpame do Krupiny a potom dlhým miernym klesaním okolo jednej prichádzame do Šiah. Zjeme cestoviny a bočnými cestami pokračujeme do Štúrova. Tu nás mierne trápi protivietor, ale cesta ubieha v pohode a tak v prijateľnom čase prekonávame most do Ostrihomu.
Prechádzame hranicu
Žiadna kontrola na maďarskej strane, čo nám vyhovuje, menej už vyhovujú mierne kopčeky do dnešného cieľa – vyhliadli sme si hotel v dedinke Nagysáp na bookingu.
Po príchode na miesto nás však obsluha odmieta, že hotel je plný. Klikám v mobile booking a vidim 3 voľné izby, idem sa ešte raz pýtať a odpoveď rovnaká. Keď chlapovi ukazujem booking, ticho pozerá do monitora a vraví “No máme 1 poslednú izbu, ale bicykle musia zostať von”. To už strácame chuť im platiť a pokračujeme do ďalšej dediny Bajna. Po chvíli hľadania stojíme pred bránou označenou posteľou, na zvonček nik neodpovedá, telefónne číslo je nedostupné, len suseda po nás vykrikuje niečo maďarsky. Naberám odvahu a pomedzi 3 psy vchádzam do dvora, kde mi pán domáci len ukázal prst a 5 minút chodí hore dole, až kým sa neukáže pani šéfka, čo vie pár slov anglicky a suverénne pýta 10000 forintov, na osobu. Prepočítavam to na 29 Eur, čo sa nám zdá dosť, tak skúšam zjednať na 40 Eur za oboch, teta je neúprosná, už je to 60 Eur za oboch. Tak teda odchádzame, zdá sa nám to priveľa.
Čas pokročil a rozmýšľame, kde sa zložíme na noc. Pred nami ďalšie kopčeky a ako spasenie sa nám vedľa cesty zjavil prístrešok s lavičkami. Pri západe slnka rozkladáme hamaky, spacáky a zaspávame pri hitovkách z neďalekej párty na maďarských lazoch za dedinou Bajna. Prejdených 171 kilometrov, mierne nad plán a stretli sme 4 Mustangy.
Deň 2 na Balaton
V noci sme veľa nenaspali, bolo chladno, hudba hučala až do svitania do štvrtej, potom začali štebotať vtáky a s východom slnka po šiestej teda začíname baliť.
Vyrážame na približne 10 km do najbližšej dediny Zsámbék, kde plánujeme nájsť obchod a raňajky. Nachádzame len benzínku, ale sú na nej potraviny Spar Mini a celkom dobré ceny.
Doteraz sme bicyklovali po pomerne málo vyťažených cestách, ale teraz sa dostávame na hlavné ťahy a občas sú tie obiehania dosť akčné. Síce sa nás snažia predbiehať s odstupom, ale vtedy sa skôr bojím o tých v protismere, lebo sú to tesnotky. Mám pocit, že všetci maďari z horného Uhorska idú na víkend k Balatonu a kľud máme až v centre Székesfehérváru v pešej zóne.
V centre sa nám prihovára mladý slovák, tak prehodíme pár slov. Ale tiež nás čaká ďalšia nemilá skúsenosť s maďarskou obsluhou, keď chlap v pizzérii nás po maďarsky vykázal z terasy. Neviem, čo chcel povedať, lebo anglicky sa baviť odmietol, tak sme zvesili slovenské vlajky a šli do inej reštaurácie, kde sa konečne správali normálne, len nás nechali sedieť na rozpálenom slnku, lebo všetky miesta v chládku boli obsadené.
Popri Balatone
Po fajnej pizzi pokračujeme výpadovkou smer Balaton a v nejakej dedine, ktorej názov si už nepamätám zrazu pozeráme na formulku odparkovanú pred domom. Na jednej strane chválime maďarské cyklocesty vo väčších mestách, na druhej strane nadávame na ich nápady v dedinách, kedy cyklocesta je vedená pred dvormi vedľa chodníka, ale tým pádom je na hlavnej cesta zákaz cyklistom a my sa tak presúvame hore dole a snažíme sa dodržiavať predpisy. Spomaľuje nás to, ale čoskoro dorazíme do Balatonvilágos a konečne máme pred sebou Balaton – tu som doteraz tiež nikdy nebol.
Popri Balatone je to maximálna pohoda, len úsek po Siofók je preplnený ľuďmi aj cyklistami. Je to akoby jedno nekonečné mesto s plážami a tak postupne prechádzame o pár ulíc ďalej a rýchlejším tempom hľadáme Balatonlelle, kde sme cestou bookli ubytovanie (za 23 Eur pre oboch, nie ako teta v zapadákove pýtala 60).
Po príchode na miesto nás čakal menší šok, recepcia skončila pred hodinou a nikde nikoho. Volám na číslo z AirBnb a vraj omyl, našťastie Jaro rozlúštil číslo z nejakého formulára, ktorý sme našli na recepcii za okienkom a tak nás milá pani po telefóne naviguje ku schránke s kľúčom k našej izbe. Tá je priestranná, zmestili sa tam aj bicykle. Samozrejme večer sa pri západe slnka vrháme do Balatonu a vychutnávame schladenie unaveného tela. V noci pršalo a prešla búrka, tak sme spokojní s dnešným nocľahom, von by sa už v tom daždi spalo horšie.
Prejdených 158 kilometrov, takmer podľa plánu a stretli sme 5 Mustangov.
Deň 3 na Chorvátsko
Ráno vyrážame o niečo neskôr, našťastie pršať už prestalo, ale kým nakúpime raňajky v blízkych potravinách, je takmer 10 hodín.
Dnes nás síce čaká len nejakých 130 kilometrov za chorvátsku hranicu, ale ťažko predpokladať ako sa cesta vyvinie. Mimochodom toto chorvátske ubytovanie bolo jediné zaplatené už dopredu, lebo na vstup do Chorvátska sme potrebovali aj adresu pobytu, tak to bola taká poistka a preto sme aj prvé 3 dni plánovali prejsť približne 450 kilometrov. Pre zaujímavosť si pamätajte, ubytovanie bolo na ulici Vladimira Nazora.
Cesta stále pokračuje popri Balatone, ale už je to oveľa prázdnejšie a len občas stretávame cyklistov. Pripája sa k nám česká skupina, ktorá ide trojdňový okruh okolo Balatonu. Dostal som tiež tip na ďalší výlet, keď mi chlap veľmi odporúčal Innskú cyklocestu z Álp do Passau a možno až do Bratislavy. Dnes sa šlape príjemne, lebo je po daždi pod mrakom a konečne znesiteľné teploty. Na konci Balatonu ešte posledný krát fotíme veľkú vodu a vyrážame smer Nagykanizsa.
Cesty sú tu pohodové, áut je dosť málo, zdá sa, že väčšina cestuje diaľnicou.
Prichádzame už blízko k hranici, dokonca sme k ubytovaniu možno pár kilometrov, delí nás jeden železničný most. Ale hraničný prechod je až o takmer 20 km a tak si dávame ešte pekný okruh najskôr maďarským a potom chorvátskym rovinatým pohraničím. Prechod cez hranice bol úplne bez problémov a čakania, kontrola občianskeho preukazu a covid passu nás púšťa cez hranice. To už sme jednou nohou v cieli, to druhou nás čaká k moru ešte dobrých 300 kilometrov a kopce.
Ubytovanie bolo parádne, mali sme k dispozícii celé poschodie domu, ubytovanie pre 7 osôb, milá teta suseda (pripadala mi mierne pod parou) nám kadečo porozprávala a doporučila reštauráciu asi 3 km ďaleko. Kvôli korone tu väčšinu reštaurácií zavreli, tak sme hľadali spomínanú, ale bola ešte o nejaký kilometer ďalej za mestom. Každopádne čevapčiči bolo super a radler je výbornou bodkou dňa. Prejdených celkove 145 kilometrov aj s hľadaním večere a stretli sme 1 Mustang.
