Noro si na nás vymyslel čistú mordu. To, že trasu jazdí Grand Tour ešte neznamená, že nás musí všetkých pozabíjať. 🙂
Vyrážame z Barcelonette. Col de la Cayolle, Col de Champs, Col de Allos: Cez tri dvetisícky.
- Col de la Cayolle
- Col de Champs
- Col de Allos
Celý trek nájdete tu: CEZ TRI KOPCE
Col de la Cayolle
Snáď jedna z najprírodnejších scenérií vás čaká pri výstupe na Col de la Cayolle z Barcelonette. Cesta začína pomerne dlhou skoro rovinkou, cez fakt hustý kaňon. Možno najkrajší, aký som kedy išiel. Užijete si zo 15 km rovinky a potom to príde. Cesta sa zdvihne po prvýkrát a nohy zaplačú.
Col de la Cayolle
Ćaká nás posledných 6 km stúpania v zelených údoliach. Do bezvedomia. Až na vrchol. Najstarší z nás má vysoko nad 60 rokov a tesne pred cieľom je schopný aj zašpurtovať. Dnešná mládež prdiaca celý deň v kresle za monitorom by našim dedkom nestačila ani do tretiny prvého kopca.
Na vrchole spoločná fotka a potom zásadná otázka.
Ak sa prehupnem ďalej, niet cesty spať.
GPS trás
- Col da Vars
- Col de la Bonette
- Col de Large
Col des Champs
bolo prekvapivo priateľské. 16.5 km stúpanie s 1,055 m prevýšením v priemere 6.4% ma ešte úplne nezničilo. Najhoršie bola myšlienka, že do Barcelonetty už niet cesty späť. Musíš ďalej aj ak by sa nedalo. Hore sa čakáme. Teda čakajú. A čakajú dlho. Starý dedek s veľkým pupkom proste tempu 30 ročných chrtov nestíha. Proznajme si a pokračujme:
Col de Allos
Som už úplne sám. Ostatní beznádejne predo mnou. Lámem z posledného. Dnešná dávka tri dvetisícky, 135 km s 3700 m prevýšenia je totálna hranica, za ktorú už v živote nechcem ísť. Včera sme dali Bonette. Som pod Allosom a ak by sa nezačalo zvečerievať tak radšej tlačím. Ale nedá sa. Kvôli muchám.
Tie otravné muchy
Toto som ešte nikdy nezažil. Tečie z teba ako z vechťa. Slaný pot. Tu hore je dosť múch a ovadov, ktorým práve soľ a voda chýba. Tie sprosté muchy si jednoducho obrátili potravinový reťazec. Tá korisť som ja. Lezú všade. Do očí, do úst,… Nedá sa ani poriadne nadýchnuť. Kto tie skety vôbec vymyslel, ako ich sem doviezli a kde sú lastovičky? Kto ich požerie? Zastraší? Moja ruka to nebude. Stanem sa asi ekológom.
Keď si dáš za jazdy prvú facku…
Nie preto, že si magor a na niečo také si sa dal nahovoriť. Ale preto, že tie muchy najlepšie zabiješ keď sa nasosnú na kožu. Ďalšie ti lietajú stále pred očami. Otravný hmyz. Na pár centimetrov. Stovky. Štípu, kur.y jedny. Poháňajú ťa. Jednou rukou držíš barany, druhou sa stále oháňaš. „To čo je toto?“ Čím skôr zmiznúť z tohto nádherného miesta. Neboli všade iba nad 1800m. Kde sa tu tie ku..y vzali? Chcem ísť na potrebu ale nedá sa. Tým muchám to chutná a chcú to mať rovno zo zdroja.
Chceš zastaviť. Odfotiť niečo, oddýchnuť si. Nedá sa. Toto som nezažil. Míňam vrchol a šťastný to púšťam čo to dá. Snáď im utečiem. Už pozajtre tatiaľto pôjde etapa Tour de France. Organizátori už roznášajú otepy slamy, nárazníky, zábrany. Zastavujem až v priesmyku. „Že som sa na to nevysr.l.“
Človek by neveril, aký adrenalín a motiváciu dokážu tie muchy človeku dať.
Nádherná cesta priesmykom priam volá fotiť. Zliezam z bicykla. Už sa dá. Ale aj tak.
Col de Allos pre mňa vždy bude znamenať najmä môj životný súboj s muchami.
Je to o hlave
O sebadôvere. O schopnosti prekonať sa. Toľko som eštre nedal. No čo už. Výsledný rechnung: 135 km a 3700 m prevýšenia. Tri dvetisícky za sebou. Brnkačka. Paráda.
Niekde som čítal, že na Tour de France vyberajú predjazdcov z radov amatérov, aby si jednotlivé etapy celé v tempe prešli. Neviem čo by mi museli sľúbiť, aby som to išiel ešte raz. Snáď zlatú mucholapku a doživotný kredit na repelent.
Sedím dole v parku, trinásť kilometrov po rovinke od hotela (to už aj na jednej nohe doskáčem a bajk si budem pri tom vyhadzovať) a dávam si plechovku piva. Čo jednu. Dve a dve bagety a kilo pršutu a syra. 🙂
Bol to jeden z najkrajších trekov môjho života cez úžasné kaňony a pohoria. Ale vďaka. Jeden krát v živote celkom stačilo. Kilometrov, prevýšenia i štípajúcich ovadov a múch. 🙂 Zajtra nás čaká Izoard.