Kolobežkou cez Východný Berlín alebo ako sme si vyšľapali dušu na dlažobných kockách.
Cestopisná esej v desiatich zástavkách, s povinnou bolesťou v kolenách a nepovinnou existenciálnou krízou.

Alexanderplatz

Štartovacia čiara s ideologickým dohľadom

Začíname tam, kde sa začínalo všetko v NDR — pod televíznou vežou, tým oceľovým prstom, ktorým socialistická moc ukazovala Bohu, že má dosah aj do nebies. To je Fernsehturm. Stojíme pod vežou, nohu na kolobežke a cítime sa ako veľkí športovci na dvoch kolesách. Ibaže naše silostroje nemajú pedále ale oceľové stúpatko a vôbec žiadne odpruženie. Čo si v tejto chvíli ešte neuvedomujeme ale čoskoro veľmi bolestne pochopíme.

Alexanderplatz — Alex, ako mu hovoria Berlínčania s tou typickou berlínskou lenivosťou voči viacslabičným slovám — je srdce toho, čo bývalo Východným Berlínom. Nie to staré srdce s okázalými svetovými hodinami a slnečnou sústavou nad nimi, ktoré vyzeralo ako parkovisko s brutálnou vežou a kultúrnym domom. Dnes cez shopping centrá a vynovené fasády cítiť všadeprítomnú výstavbu v štýle Potsdamer Platz.

Utekáme odtiaľ aby nás neušliapali turisti so selfie-tyčami a kebabom v ruke. Odrážame sa a Kostka kolobežky nás pomaly unášajú na severovýchod.

Prvé metre sú zadarmo. Skôr než vyrazíme hlboko do Prenzlbergu, odbočíme do Mitte. Práve tadeto kedysi prebiehala hranica ako skalpel cez srdce mesta. Mitte leží presne na tej jazve.

Haus Schwarzenberg

Príbeh jednej ulice a troch životov

Rosenthaler Straße 39. Vstupujeme bránou, ktorá nevyzerá ako brána — skôr ako diera v omietke, cez ktorú sa dostaneš do iného storočia. Ostatné budovy okolo sú vyleštené, nafúknuté, plné kaviarní, kde latté stojí päť eur a barista má filozofický titul.

A potom je tu Haus Schwarzenberg. Fasáda úmyselne nechaná od roku 1945 bez rekonštrukcie, steny pokryté vrstvami graffiti tak hustými, že sa to dá čítať ako geologický profil — tu začala revolúcia deväťdesiatych rokov, tu prišla druhá vlna, tu tretia, a tu ešte niekto lepil nálepku v utorok ráno.

V roku 1995 sa do tohto opusteného komplexu nasťahovala umelecká skupina Dead Chickens a pomenovala ho podľa románu Stefana Heyma o krátkodobej ľudovej demokracii v povojnovom Nemecku. Celé to funguje bez vládnych dotácií, čo v Berlíne znamená buď zázrak, alebo tvrdohlavosť — a tu ide zrejme o oboje.

V pivnici sídli Monsterkabinett — pneumatické monštrá z kovu, čo spievajú a tancujú. Na dvore nás víta portrét Anny Frankovej, ktorý nikto nikdy neprekryl. Sídli tu Anne Frank Zentrum a tiež múzeum majstra Otta Weidta, ktorý počas vojny zamestnal slepých a hluchonemých Židov, aby ich zachránil pred deportáciou.

Tri príbehy v jednej budove — a všetky pravdivé.

Kunsthause Tacheles

O dve stovky metrov ďalej po Oranienburger Straße: Fotografiska. Päťposchodová budova z roku 1909, čo bola najskôr obchodná pasáž AEG, potom základňa nacistickej Pracovnej fronty a Schutzstaffel, potom troska vo Východnom Berlíne a následne (po páde múru) legendárny squat Kunsthaus Tacheles.

Umelci obsadili zrúcaninu v roku 1990, len mesiac po páde múru, a vytvorili si tu vlastnú umeleckú utópiu, ktorá vydržala dvadsaťdva rokov. Kiná, ateliéry, divadlo, graffiti šesť poschodí do výšky. V roku 2012 developeri vyhodili umelcov, aby uvoľnili miesto investorom.

Dnes je tu Fotografiska — štokholmské múzeum fotografie, ktoré sem otvorilo pobočku v septembri 2023 po masívnej rekonštrukcii. Mali sme šťastie. Na schodištiach ostali pôvodné graffiti zo squaterských čias. Dnes sú chránené pamiatkovým zákonom. Čo je berlínsky paradox v najčistejšej forme: revolúcia pod ochranou štátu.

Kolobežky zaparkujeme pri stĺpe. Pozeráme na budovu dlho, pobeháme schodisko. Tacheles je jidiš slovo. Znamená: "hovoriť rovno, bez obalu." Nakoniec neodolám a vojdem. Práve dnes otvára výstavu Anton Corbijn. A to musím.

Múzejný ostrov

Kde sa Berlín díva do zrkadla

Od Oranienburger Straße je to pár metrov k Spree a k Múzejnému ostrovu. Pätica svetoznámych múzeí, ktorá stojí na ostrohu medzi dvoma ramenami rieky ako kamenný argument, že civilizácia si zaslúži priestor.

Jazda po brehoch Spree okolo Múzejného ostrova je jeden z tých berlínskych momentov, kde zabudneš na kolená. Rieka je tmavo zelená, čajky škriekajú svoje odrhovačky a na druhom brehu sa tyčí Berlínska katedrála s kupolou tak sebavedomou, že vyzerá ako keby sa chcela biť s Vatikánom. Za ňou Staré múzeum, Pergamon, Bode-múzeum — každá budova je svedectvom inej epochy. A na vode zápchy výletných lodí.

Za komunizmu bol Múzejný ostrov ostrovom iba geograficky. Ideologicky bol rozpoltený, nedofinancovaný, čiastočne zruinovaný. Prachom pokrytý Pergamon uchovával hetitské brány a babylonské paláce v podmienkach, ktoré by znepokojili i menej náročného konzervátora. Po zjednotení prišli miliardy, rekonštrukcie, UNESCO. Dnes je to jedno z najnavštevovanejších múzejných komplexov sveta.

Prejazd okolo celého ostrova bol kratší, ako sme si mysleli — ale pomalší, ako sme plánovali. Lebo pri Bode-múzeu sa vždy zastavíš. Tá budova na špici ostrova, kde sa ramená Spree opäť stretávajú vyzerá ako loď plachtiaca do minulosti. A keď vidíš na toku loď plnú tancujúcich a pivo popíjajúcich nemcov, prestaneš riešiť aj geopolitiku.

Prenzlauer Berg

Kde bohémi zostarnú a na kolobke súťažíš s ich detskými kočíkmi

Presúvame sa od Spree hore na sever, do Prenzlbergu. Prvé metre sú dobré. Potom prídu prvé dlažobné kocky. Prenzlauer Berg je štvrť, ktorá prežila bomby i NDR takmer bez ujmy na fasádach. Viac ako osemdesiat percent predvojnových budov tu stojí dodnes — berlínsky zázrak. Dôvod? Komunistická správa nevedela, čo s tým urobiť, a tak to nechala stáť. Tá nerozhodnosť je efektívnejšia ako akékoľvek zákonné nariadenie o pamiatkach.

Jazdíme po Oderberger Straße. Po oboch stranách kaviarne, každá s inou filozofiou — niektorá verí v flat white, iná v Beethovena a sójové mlieko. Berlínčan z Prenzlbergu nepije kávu. Berlínčan z Prenzlbergu praktizuje kávu.

Ale nerobte si ilúzie o hipsterskej revolúcii. Prenzlauer Berg sa zgetrifikoval tak rýchlo, že squatéri z deväťdesiatych rokov by sa dnes ani nedostali na trh s nehnuteľnosťami. Hipstri z roku 1995 sú dnes rodičia s dvojičkami v "organic" certifikovanom kočíku. Kastanienallee, prezývaná tiež Macchiato Mile, je teraz tichá alej so školou jazykov a vegánskou zeleninou.
Kolobežka kope do dlažobných kociek. Občas štrajchne železo o kameň ale Kostka je v tomto nezničiteľná.

Pankow Wasserturm

Zahýbame na Knaackstraße. Stojí tu Wasserturm, najstaršia berlínska vodná veža. Okrúhla, tehlovočervená, masívna — s bytmi pre robotníkov v nižších poschodiach, kde strojníci, čo obsluhovali pumpy, žili so svojimi rodinami. Tie byty existujú doteraz a sú, prirodzene, veľmi žiadané.

Veža mala aj svoju temnú stránku. Koncom januára 1933 tu SS otvorili v strojovniach jeden z prvých koncentračných táborov, kde mučili a vraždili antifašistov. Bez súdu. Bez dokumentácie. Len pivnica, tma a ideológia čo sa práve ujala moci. Dnes si užívame okolo veže park, lavičky, detský džavot a obrovský smäd.

Berlín vás takto fackuje neustále – v jednej sekunde stojíte na mieste popráv, v druhej riešite cenu piva v Späti.

Zastavujeme v nejakom malom obchodíku a vyťahujem z chladničky dve plechovky piva. Predavačka s ázijsky tvarovanými očami nás správne ocajchovala ako turistov a vypýtala si 5 Eur. Nesprávne však odhadla našu veľkorysosť. Strčil som pivá naspäť do chladničky a poklepal si pred ňou po čele. Obaja sme sa oduli. Čo už. Zase ostaneme smädní.

Kulturbrauerei

Kde sa varilo pivo sa dnes tancuje a spomína na časy, keď mal Honecker ešte vlastné zuby

Päť minút jazdy Kolobežkou cez Východný Berlín od Wasserturmu a zrazu pred vami stojí komplex červenožltých tehlových budov, ktorý vyzerá ako malé stredoveké mestečko vtlačené do berlínskej štvrte.

Pôvod Kulturbrauerei siaha do roku 1842, keď lekárnik otvoril na tomto mieste malý pivný bar. Neskôr z malého baru vyrástol jeden z najznámejších berlínskych pivovarov. Architekt Franz Heinrich Schwechten navrhol komplex inšpirovaný stredovekými hradmi — odtiaľ tie veže, oblúky, dvory. Nie je to Malbork, ale Berlínčania tomu hovorili Bierburg — pivný hrad.

V roku 1945 Sovieti pivovar skonfiškovali a komunisti ho prevádzkovali až do roku 1968, kedy ho odstavili pre zastarané zariadenie. Chvíľu tu bol sklad nábytku. Potom mládežnícky klub Ericha Franza. Potom roky ticha, chátrania a tehál, čo pomaly strácajú zmysel bez funkcie.

Rok 1990. Kreatívci sa nasťahujú. V komplexe šiestich dvorov s dvadsiatimi budovami z červených a žltých klinkerových tehál otvárajú po páde múru kluby, reštaurácie a divadlá. Dnes tu sídli kino s ôsmimi sálami, múzeum každodenného života v NDR, ktoré sme si nenechali ujsť, koncertné sály, tanečné štúdiá, bike tour, puby a jeden z berlínskych najlepších vianočných trhov.

Na fasádach môžete ešte miestami čítať pôvodné nápisy: kotolňa, strojovňa, kvasnica. Vstupujeme do dvora. Chvíľu sa hrám na postihnutého (to mi ide) aby sme kolobežky uskladnili vnútri v múzeu. Tam objavíme trabi kemper i unikátny DDR zámok na bicykel.

Okolo nás prechádzajú ľudia rôznych generácií — starší Berlínčania, čo si pamätajú VEB, mladí, čo nevedia, čo VEB znamená, i turisti, čo fotografujú tehly. Tehly sú skutočne pekné, hlavne keď si konečne dáme to vytúžené pivo.

Mauerpark

Kde múr bol a Berlín sa smeje

Na severe Prenzlbergu leží Mauerpark. Mauer — múr. Tento park leží presne tam, kde kedysi stál Todesstreifen — pás smrti, pruh nikoho, obsypaný ostnatým drôtom, hladený reflektormi a strážený ľuďmi s príkazom strieľať. Dnes je tu každú nedeľu blší trh a vonkajšie karaoke.
Čítate správne.

V betónovom amfiteátri, priamo na mieste, kde bol Berlínsky múr, sa každú nedeľu stretávajú stovky ľudí — turisti, miestni, opití aj triezvi — a jeden po druhom vystupujú s mikrofónom v ruke a spievajú. V očiach majú slzy, na perách Total Eclipse of the Heart. Dav revúci v refréne.

Je v tom niečo hlboko berlínske: vziať miesto traumy a premeniť ho na divadlo. Nie zo zlomyseľnosti — zo životnej filozofie. Leben geht weiter. Život pokračuje. A ak môže pokračovať s karaoke, prečo nie?

Friedrichshain

Spree a brehy — Betón, stalinizmus a duch revolúcie

Odrádzame na juh, cez Schönhauser Allee, dolu k Friedrichshain. Karl-Marx-Allee to je stalinská architektonická monumentalita v najčistejšej forme. Šírka bulváru, jeho rozmery a symetria ťa nútia pocítiť vlastnú malosť — a to bol zámer.

Stalinova architektúra nestavala pre človeka. Stavala pre ideu. Osemposchodové paláce z päťdesiatych rokov, ornamentálne fasády, stĺpy, mozaiky — proletársky Versailles z prefabrikátov.

Kolobežka mi tu vynahrádza hodiny trpenia — asfalt Allee je hladký ako sen. Prvý skutočne hladký povrch od Alexanderplatzu. Vychutnám si ho naplno, pretože viem, čo príde: Spree, brehy kanálov a East Side Gallery.

East Side Gallery

Jeden kilometer a tristo metrov Berlínskeho múru. Nie ako pamätník hrôzy, ale ako plátno. Umelci z celého sveta tu v roku 1990 namaľovali svoju odpoveď na pád múru. Brežnev bozkávajúci Honeckera sme si museli nasimulovať. Trabant prerazujúci betón. Holubice, vlny, nádej naivná aj úprimná.

Pokračujeme po brehoch Spree ďalej. Tu Berlín dýcha pomaly. Len voda, čajky a príležitostná bárka. RAW-Gelände na horizonte — starý železničný areál, teraz kultúrna zóna s klubmi a street-artom tak hustým, že múry pôsobia ako zápisníky mesta.

Treptow

Na sovietskom vojnovom pamätníku v Treptowe stojí tridsaťdva metrov vysoký vojak z bronzu, v náručí zachraňuje dieťa a pod nohou drví hákový kríž. Okolité záhony dokonale uhrabané. Ticho povinné. V tom obrovskom priestore sme stretli jediného sediaceho dedka. Asi spomínal.

Presunuli sme sa k vode aby sme pochopili, že Berlin je mesto bicyklov.

Prečo objavovať Berlín na Kostka kolobežke?

• Do vlaku ju zložíš skôr, než Nemec stihne povedať „Das ist verboten.“
• Nemusíš riešiť batériu. Energia vzniká priamo z tvojej večernej currywurst.
• Cyklisti ťa neznášajú, chodci nechápu a trochu závidia a turisti si myslia, že si miestny.
• Berlín je plochý. Konečne mesto, kde sa človek nepotí ako pri výstupe na Kriváň.
• Po troch pivách ju stále odtlačíš domov. Elektrobike už býva pasívne-agresívny.
• Na rozdiel od auta naozaj vidíš mesto, nielen zadok taxíka.
• Pri graffiti zastavíš okamžite. Bez hľadania parkovania a životných rozhodnutí. Noha dole a fotíš.
• V Tiergarten prejdeš z ruchu mesta do lesa za päť minút a bez psychoterapie.
• Po dvoch dňoch zistíš, že najväčší výkon neurobil Berlín, ale tvoje kolená a lýtka.
• A hlavne — je to asi jediný dopravný prostriedok v Berlíne, ktorý ešte nepotrebuje aplikáciu, registráciu ani mesačné predplatné.

Epilóg: Kolobežkou cez Východný Berlín

Späť na Alexanderplatze. Kolobežka sa odráža naposledy.

Čo sme dnes videli? Vodnú vežu, čo bola vodárenský zázrak, koncentračný tábor, park a teraz scéna pre výstavy. Pivovar, čo bol hrad, štátny podnik, ruina a teraz kultúrna inštitúcia. Budovu, čo bola obchodná pasáž, nacistická základňa, squat a teraz švédske múzeum fotografie so strešným barom. Dom, čo nie je squat, ale vyzerá ako squat a prežil všetko, čo ho obklopovalo.

Berlín nie je mesto s históriou. Berlín je história bez prerušenia — bez milosrdenstva voči budovám, bez zabudnutia voči príbehom.

Dlažobné kocky, po ktorých sme jazdili celý deň, sú berlínska metafora: nepríjemné, tvrdé, neodpružené — ale skutočné. Na každej z nich sú vrstvy: tu chodili pochody, tu sa utekalo, tu sa tancovalo, tu sa plakalo. Kolobežka ich necíti s vďačnosťou. Moje kolená áno.

Berlín si pamätáš nie cez oči, ale cez telo. Cez ubolené dlane, udreté plece, čo ťa potom bolí týždeň. Cez tú chvíľu pred Haus Schwarzenberg, keď si stojíš pred fasádou nepočítateľných vrstiev farby a myslíš si: toto mesto nevie zabudnúť, ani keby chcelo.

Bol to dobrý deň na kolobežke.
Bol to dobrý deň vo Východnom Berlíne.

• Dĺžka trasy: cca 30 km.
• Dlažobné kocky: príliš veľa.
• Pivo: primerané množstvo.
• Spandau: zostáva na inokedy — je to iné mesto, aj keď má berlínske PSČ.
• Odporúčam zopakovať.

Príspevok Kolobežkou cez Východný Berlín: Street art a história cez bolesť v kolenách zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Slovenský raj si väčšina ľudí spája s adrenalínovým lozením po železných stupačkách a modlením sa nad roklinou. Ale čo ak máte so sebou štvornohého parťáka alebo jednoducho nemáte chuť na akrobaciu? Existuje jedna trasa, ktorá je balzamom na dušu aj pre tých, čo hľadajú ticho a pokoj. Okruh na Klauzy z Dediniek.

Ranná idylka na Palcmanskej Maši

Naša túra začala v Dedinkách, mieste, ktoré v rannom opare pôsobí takmer mysticky. Vodná nádrž Palcmanská Maša nás privítala tichom, ktoré prerušovalo len občasné šplechnutie rybárskych člnov. Rybári rozptýlení po hladine ako nehybné sochy dodávali celému miestu atmosféru, akú v rušnejšej časti raja nenájdete. Bol to ten typ rána, kedy si poviete, že nikam netreba utekať.

Lanovka na Geravy: Návrat slovenskej legendy

Hneď na úvod trasa vedie popod lanovku na Geravy. Ak nie ste práve v nálade na úvodné stúpanie, táto lanovka je slovenský unikát – ide o jedinú funkčnú jednosedačku v krajine. Po rokoch chátrania a nedávnej obnove opäť spája Dedinky s planinou. Pre menej zdatných turistov alebo rodiny s deťmi je to štýlový spôsob, ako si ušetriť prvé výškové metre. My sme však so psom zvolili poctivý peší výstup.

Geravy: Pštrosy, zajace a chlpaté "horské" kravy

Keď vyjdete na planinu Geravy (cca 1 000 m n. m.), ocitnete sa v inom svete. Úzke tiesňavy vystriedajú rozľahlé lúky a pocit nekonečného priestoru.

Čo nás však úplne dostalo, bol miestny "zverinec". Stretli sme tu pštrosa, pobehujúce zajace a stádo poriadne chlpatých kráv (pravdepodobne plemeno Highland alebo ich horské sesternice). Náš pes ich sledoval s takým rešpektom, že by sa v tej chvíli dal krájať. Stál ako prikovaný a v očiach mal jedinú otázku: „Je toto ešte stále krava, alebo už medveď?“ >

Môj reštart tip: Ak hľadáte ubytovanie s najlepšou rannou kávou v okolí, Horský hotel Geravy je najvyššie položeným miestom na prespanie v celom Slovenskom raji.

Klauzy: Kde história splavovala drevo

Z Geráv cesta pokračuje príjemným lesným chodníkom, väčšinu času v tieni, čo oceníte najmä v lete. Cieľom je vodná nádrž Klauzy.

Táto priehrada je vizuálny klenot – smaragdová voda obklopená hustým lesom pôsobí nesmierne čisto. Klauzy však nie sú len "pekná mláka". V minulosti mali strategický význam – zhromažďovala sa tu voda, ktorá sa následne prudko vypúšťala do dolín, aby pomohla splavovať vyťažené drevo z hlbín raja. Dnes je to už len tichý pamätník starej techniky a dokonalé miesto na piknik.

Prečo si vybrať tento okruh?

Okruh Klauzy z Dediniek je pohodový, bez akýchkoľvek technických úsekov. Žiadne reťaze, žiadne rebríky, žiadne stresy.

• Dĺžka trasy: Približne 20 km (dá sa skrátiť podľa zvoleného tempa).
• Náročnosť: Nenáročná/Stredná (kvôli dĺžke), fyzicky však prístupná každému.
• Pre koho: Ideálne pre rodiny, rekreačných turistov a majiteľov psov.

Tento okruh je dôkazom, že Slovenský raj nemusí byť len o adrenalíne. Niekedy stačí ticho lesa, rešpekt pred kravami na planine a smaragdová hladina Klauz, aby ste si hlavu zresetovali dokonale.

🏛️ Praktické info: Okruh Klauzy u Dediniek

• Štart a cieľ: Dedinky (parkovanie pri Palcmanskej Maši).
• Trasa: Dedinky – Geravy – Klauzy – Dedinky.
• Vstupné: Nezabudnite na poplatok za vstup do národného parku (v sezóne).
• Poznámka: Lanovka na Geravy má sezónnu prevádzku, pred cestou si overte otváracie hodiny.

Príspevok Klauzy z Dediniek: Slovenský raj, ktorý si užijete aj so psom (a bez rebríkov) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Farby na múroch ako jazyk slobody. To je Street art Berlín cez zápisky dvoch kolobežkových tulákov. Johny & ja, tri dni v Berlíne po stopách pouličného umenia, graffiti a street artu.

Berlín nie je mesto, ktoré si naplánujete ako návštevu múzea. Berlín je organizmus. Vyzreli sme z okna hotela a nápis „Hands OFF our homes“ na protiľahlej stene nám dal jasný smer. Naša cesta za berlínskym street artom začala presne tam, kde končí uhladenosť turistických brožúrok.

Köpenicker Strasse

Dvor ktorý udrel do očí

Murál bolo vidieť spoza troch bráničiek ku prázdnym pozemkom, ktoré už mali pod kontrolou developeri. Štvrtú bráničku som skôr tušil než videl. Potlačil som ju a povedal jednoducho: „Tam.“

Ocitli sa na dvore, o ktorom sprievodcovia mlčia. Steny vrstvené murálmi na tagoch, tagy na muráloch. Desiatky squatových zákutí a príbehov s jedinou otázkou: „Prečo?“ Nezastavili sme sa, lebo sme vedeli, čo to je. Zastavili sme sa, lebo to nešlo inak. Kreuzberg je fascinujúci v tom, že každá generácia maľuje cez tú predošlú a pritom ju paradoxne zachováva. Berlín to robí všade – v architektúre, v pamäti aj na stenách.

Johny to nazval „výkrikom života na múre“. Mal na mysli múr inštitúcií a developerov, nie ten betónový – hoci v tomto meste je každý múr trochu oboje.

Kreuzberg

Štvrť zrodu street artu, ktorá odmietla nálepku

Kreuzberg je mesto v meste. Kolobežkovali sme bez mapy. To bol zámer – street art sa nedá hľadať cieľavedome, musí si vás nájsť sám. Za rohom Oranienstrasse nás oslovila stena pokrytá postavami, ktoré si podávajú ruky naprieč kontinentmi a érami. Tu sa Street art Berlín zrodil.

Kreuzberg bol za studenej vojny „slepou uličkou“ Západného Berlína – lacný, pri múre, bez perspektívy. Práve to pritiahlo umelcov, anarchistov, tureckých migrantov a squatterov. Dnes bojuje s gentrifikáciou, ale tú vrstvu slobody na stenách jednoducho nevybielite.

Pri kanáli smerom k Treptowu sme stretli starého muža so psom. „Toto tu bolo, keď som mal dvadsať. Toto je nové. A toto je strašné,“ ukázal na tri diela na jednej stene. Kreuzberg je kolíska a srdce. Ak chcete vidieť to najhustejšie, choďte od Kottbusser Tor k Schlesisches Tor. Paste-upy, mozaiky a monumentálne maľby vás budú sprevádzať celou cestou.

RAW Gelände

Keď továrne obsadia mladí

RAW Gelände (skratka pre železničné opravovne) je komplex priemyselných hál pri stanici Warschauer Strasse. Dnes sú tu kluby, skatepark a galéria murálov pod holým nebom.

Vstúpili sme cez bránu s kávou v ruke a nikto sa nepýtal, čo tam chceme. Tá kombinácia priemyselnej ruiny a pigmentu je návyková. Najbližšie k tomu má atmosféra v gdanskej lodenici (Stocznia).

Hrdzavý plech, rozpadávajúce sa tehly a živé farby. Street art Berlin potrebuje takéto miesta – miesta, kde nebolo čo zničiť, kde nejde o vandalizmus, ale o transformáciu.

Haus Schwarzenberg

Oči Anny Frankovej s vrstvami posolstiev

V Mitte, medzi vyleštenými Hackesche Höfe s dizajnérskymi obchodmi, sa schováva Haus Schwarzenberg ako čierna ovca rodiny. Je tu husto, turisti sa tlačia, ale mystika ostáva. Steny sú tu polepené a premaľované v toľkých vrstvách, že ich neprečítate naraz.

Uprostred toho všetkého hľadí tvár Anny Frankovej. Oči, ktoré sa pozerajú priamo na vás. Street art tu nerobí z histórie dekoráciu, robí z nej prítomnosť. Anna tu nehľadí z múzejnej vitríny, ale z ulice, kde ľudia žijú, pijú kávu a ponáhľajú sa do práce. Berlín vie, kedy treba mlčať a nechať hovoriť stenu.

East Side Gallery

Zoo na brehu Sprévy

Kto by nechcel selfie s Brežnevom a Honeckerom? East Side Gallery je povinná jazda, ale úprimne, je to trochu „zoo“. Galéria pod holým nebom na pozostatkoch berlínskeho múru. Autobusy turistov, prázdne fľaše a hluk. Niektoré murály sú vyleštené, iné sa rozpadajú.

Najviac ma oslovila jedna abstraktná maľba – nehovorila nič konkrétne, len tam bola. V tom pretlaku politických odkazov to bola najúprimnejšia vec.

Kunsthaus Tacheles

Duch squatu v novej koži

Legendárny squat Tacheles na Oranienburger Strasse už nie je tým, čím býval. Dnes je tu luxusný komplex a skvelé múzeum fotografie Fotografiska. Hoci je to dnes komerčný priestor, zachovali pôvodné schodiská s ich surovou históriou. Výstava Antona Corbijna bola len čerešničkou na torte. Tacheles je metaforou Berlína – aj keď ho zmenili na nepoznanie, jeho DNA prenikla do nového.

Rozhovor pri plechovke v Treptow

V Treptowe sme stretli graffiťáka. Nechcel sa predstaviť: „To nie je o mne, je to o stene.“ Povedal nám, že Berlín sa mení príliš rýchlo. Miesta, kde pred desiatimi rokmi maľoval bez strachu, sú dnes plné kamier. „East Side Gallery je zoo,“ povedal s únavou. „My sme voľné zvieratá. Najlepšiu tvorbu nájdeš na starých tehlových múroch Kreuzbergu. Tam to všetko vzniklo.“

Mesto z hladiny kanála

Zobrali sme kolobežky a šli popri kanáloch medzi Kreuzbergom a Treptowom. Z brehov vidíte „zadok“ Berlína. Fasády budov, ktoré z ulice neexistujú. Obrovské murály veľké ako domy aj drobné tagy pod mostami, ktoré uvidí len obyvateľ hausbótu alebo bezdomovec. Toto je najčistejšia forma. Street art Berlin – bez publika, bez lajkov, len farba a miesto.

Street art ako pamäť mesta

V Berlíne je viac ako 400 galérií, ale ulica je tá najväčšia. Street art tu nie je dekorácia, je to výkrik. Mesto, ktoré si prešlo nacizmom, rozdelením aj špehovaním Stasi (kde pracoval každý tretí človek), sa potrebuje vyrozprávať.

Každá vrstva farby je datovaná inak. Pod novou freskou je staršia, pod ňou ešte staršia a úplne naspodku História s veľkým H. V meste, kde sa toho toľko stalo, je street art pripomienkou, že príbeh nekončí. Že každý, kto vezme plechovku, chce povedať: „Aj ja som tu bol.“

Johny to zhrnul pri poslednom pive: „Berlínske múry nezahmlievajú minulosť. Prenášajú ju ďalej.“ Objednal som ďalší DDR Bratwurst – vegánsky, zaliaty kečupom a kari korením – a prikývol som. Berlín chutí najlepšie presne takto: neplánovane a bez GPS.

Zapísané na dvoch servítkach z tureckého kebabu — Johny & ja, Berlín, v pohybe.

Príspevok Street art Berlín: Najlepšie lokality, murály a príbehy z Kreuzbergu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

"V Berlíne som nebol odkedy padol Berlínsky múr, určite viac ako 30 rokov," zahlásil Johny. "OK, začneme teda u Charlieho," zakontrujem. Chvíľu ticho, potom nesmelá otázka: "Kto je Charlie?"

Filozofické zamyslenie dvoch starcov na kolobežkách o topografii teroru. Berlínsky múr nie je len pamiatkou na studenú vojnu. Je to konečná stanica vlaku, ktorý sa v Nemecku pohol už v roku 1933. Totalita v tomto meste nemenila podstatu, len farbu uniforiem a materiál bariér. Od byrokraticky naplánovanej genocídy až po betónové pásmo smrti – toto sú zápisky o meste, ktoré sa svoju minulosť nesnaží zakryť.

Checkpoint Charlie

Kde sa absurdita stretáva s tragédiou

Stojíme pred bielou strážnou búdkou uprostred rušnej ulice. Turistické plagáty, selfie tyče a predavači magnetiek. Johny poznamenal: „Toto miesto by malo ľudí desiť, nie baviť.“ Mal pravdu. Na Checkpoint Charlie si civilizácia podávala ruku so svojím vlastným popretím.

Medzi Východom a Západom ležalo pár desiatok metrov asfaltu, po ktorom ste mohli prejsť slobodne — alebo vôbec nie. Všetko záviselo od náhody narodenia a farby vášho pasu. NDR vtedy nevlastnila len betonárky, ale aj ľudskú budúcnosť. Múr bol odpoveďou na „cestovateľské chute“ — režim ním musel zastaviť státisíce ľudí, ktorí odmietali žiť v štáte, čo im diktoval aj sny.

Najšialenejšie úniky: Vynaliezavosť v službách slobody

V múzeu Berlínskeho múru Johny zostal stáť pred miniatúrnym autom: „On sa fakt schoval do kufra Trabanta?“ Áno. A bol to jeden z tých lepších plánov. História útekov je katalógom zúfalstva a odvahy:

• Balón z kusov látky: Rodina Wetzlerovcov preletela nad múrom v podomácky ušitom balóne. 28 minút letu v mraze a strachu, kým nepristáli na západe.
• Obrnený transportér: Wolfgang Engels ukradol armádne vozidlo a jednoducho ním prerazil múr. Uviazol v ostnatom drôte, postrelili ho, ale západoberlínski okoloidúci ho doslova vytiahli do slobody.
• Tunel 57: 145 metrov dlhý, pol metra pod zemou. Za jednu noc ním prešlo 57 ľudí. Kopali ho tí, čo už boli vonku — lebo tam nechceli nechať svojich blízkych.

Viac ako 140 ľudí pri pokuse o útek zahynulo. Nie sú to štatistiky. Sú to príbehy ľudí, ktorí mali mená a niekoho, kto ich doma márne čakal.

Pád múru: Ako sa nedorozumenie stalo históriou

9. november 1989. Hovorca NDR Günter Schabowski na tlačovke omylom vyhlásil, že hranice sa otvárajú „okamžite“. Nevedel, že to malo platiť až od rána a kontrolovane. Slová však boli vonku. Desaťtisíce ľudí sa nahrnuli k priechodom. Pohraničníci nevedeli čo robiť. O polnoci Harald Jäger, veliteľ prechodu Bornholmer Strasse, jednoducho otvoril závoru, pretože odmietol strieľať do vlastných ľudí.

Johny to zhrnul: „Celá studená vojna padla na omyl jedného úradníka a na slušnosť jedného vojaka.“ Možno to bol len okamih, keď história povedala: „Dosť.“

East Side Gallery

alebo múr ako historické plátno

Pozostatky Berlínskeho múru nájdete vo Friedrichshaine, na brehu Sprévy. East Side Gallery dlhá 1,3 kilometra je umelecký pozostatok tej doby. Pokrývajú ho maľby umelcov z celého sveta. Je to najpodivnejšia galéria pod holým nebom, akú sme videli.

Objavili sme i Brežneva a Honeckera v bratskom bozku s nápisom „Bože, pomôž mi prežiť túto smrteľnú lásku“ . Hneď sme sa to pokúsili napodobiť.

Trabi muzeum

A potom je tu Trabant. Dvojvalcový motor, telo z lisovaného plastu, maximálna rýchlosť deväťdesiat kilometrov za hodinu — ak ste mali šťastie a vietor v chrbte. Symbol DDR, na ktorý sa čakalo trinásť rokov. Keď ľudia v novembri '89 prechádzali hranicu, prišli práve na Trabantoch.

Dodnes si na nich v maďarsko rakúskom pohraničí a v Košturicových filmoch prasce vylamujú zuby. Ale dôstojnosť si ľudia vedia nájsť aj v nedôstojných veciach. Tak sme videli trabi limuzinu, trabi kabrio i trabi kemper. :-)

Topografia teroru

alebo čo Berlínskemu múru predchádzalo

Tam, kde kedysi sídlilo gestapo a SS, stojí dnes centrum Topografia teroru. Okolo neho symbolicky ponechali Berlínsky múr. Nie je to múzeum hrdinov, ale múzeum mechanizmu smrti. Toho, čo studenej vojne predchádzalo. Mapuje obdobie Nemecka od nástupu NSDAP a Hitlera k moci. Konečné riešenie. Videli sme zápisnicu z konferencie vo Wannsee, kde pätnásť mužov za hodinu a pol „vyriešilo“ osud miliónov ľudí.

Johny nič nehovoril. Ani ja. Filozofia zla nie je vždy dramatická. Niekedy vyzerá ako suchá byrokratická zápisnica zo schôdze.

Návštevu tohto múzea veľmi odporúčam. Mnohé vtedy používané techniky vyvolávania nenávisti sú živé i dnes. Pod pozostatkami berlínskeho múru nájdete chronologický záznam vzostupu Hitlerovej moci zla, až po úpadok mýtickej tretej ríše.

Je poučné vidieť ako končí zlo.

Welthauptstadt Germania a Führerbunker

Albert Speer mal plán. Hitler mal víziu. Berlín sa mal stať Welthauptstadt Germania — svetovým hlavným mestom novej ríše — s víťazným oblúkom väčším ako ten parížsky, s kupolou, pod ktorou by sa stratil celý rímsky Panteon.

Nič z toho nevzniklo. Zostalo len parkovisko. Pod ním zasypaný betónový Führerbunker. Žiadna tabuľa, len zaparkované autá.

Nemecko sa rozhodlo, že z tohto miesta neurobí púť. Hitler si nezaslúži ani hrob. Johny súhlasil. Ja som si nebol istý — zabudnutie a vyrovnanie sa nie sú vždy to isté.

Memoriál zavraždených židov

Pamätník zavraždených Židov nepochopíte z fotografie. Keď vojdete medzi tie sivé kvádre, zem sa začne vlniť a ruch Berlína zmizne. 2711 betónových blokov bez mien.

Práve tá anonymita je podstatná — nacisti vzali ľuďom identitu a toto miesto to pripomína svojou mlčanlivou masou. Hore turisti fotia selfie, dole pod zemou sú v informačnom centre listy a osudy konkrétnych obetí. Ten kontrast je silnejší než samotný betón.

Reichstag

A potom je tu Reichstag. Fostrova sklenená kupola, po ktorej stúpate nad hlavy politikov. Symbol je jasný: Moc musí byť viditeľná. Občania sú nad poslancami.

Johny bol skeptický: „Je to príliš pekný symbol. Skutočná demokracia je oveľa škaredšia. vymletý hlupák či gauner majú rovnaký hlas ako slušný človek.“ Možno. Ale možno práve preto potrebujeme vzdelaných a slušných ľudí, potrebujeme aj symboly, aby sme nezabudli, čím chceme byť.

Demokracia nie je ideálne zriadenie. Ale pre slobodu a prosperitu človek nič lepšie nevymyslel.

Potsdamer Platz

Kapitalistická náplasť na socialistickú jazvu

Naše potulky končíme na Potsdamer Platz. Pred rokom 1989 to bola „ničia zem“ — pás mŕtveho územia medzi Múrmi. Dnes je to ultramoderná štvrť. Johny to nazval „kapitalistickou náplasťou na socialistickú jazvu“. Berlínčania ale nevystavajú nové bez toho, aby nepripomínali staré.

A Berlínsky múr? Jeho stopy vyznačené vydláždeným kamenným pruhom po celej jeho trase pripomínajú dôsledky zla a uvoľnenej nenávisti. Ľahko ho môžete nasledovať.

Berlín žije novým životom

Večer v Kreuzbergu Johny napísal na servítku: „Berlín je jediné mesto, kde sa minulosť nepretvaruje, že nie je minulosťou.“ Kluby v bývalých skladoch, graffiti vedľa pamätníkov. Sloboda nie je len neprítomnosť Múru. Je to schopnosť žiť s pamäťou bez toho, aby vás paralyzovala. Múr padol. Mesto žije.

My tu sedíme, popíjame Paulaner a ochutnávame povestné vegánske menu: „Original DDR Currybratwurst“ – múčny kabanos ktorý nevidel mäso ani z rýchlika, utopený v kečupe, posypaný s curry. Táto DDR pochúťka je rovnakým paradoxom ako celý berlínsky múr. Oboje je za trest.

Zapísané podvečer v stánku na servítke z bratwurstu — Johny & ja, Berlín, kolobežka, veď viete.

Príspevok Berlínsky múr: Symbol teroru, ktorý začal v troskách roku 1933 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie turistika v Alicante, každý rieši výťah na hrad Santa Bárbara alebo pláže. Serra Grossa – tá skalnatá kopa na okraji mesta – zvyčajne všetkým unikne. A pritom je to ona, čo skrýva najzaujímavejšie veci v celom okolí.

Má len 173 metrov, ale výhľady sú až po Benidorm a pod nohami máš tunely, bunkre a zásobníky ropy.

Serra Grossa, matka Alicante

Hovoria jej la madre de Alicante. Nie je to poézia, ale čistá geológia. Z tohto vápenca postavili polovicu mesta. Radnica, divadlo aj bazilika – všetko vysekali z tejto hory.

Ropa pod horou: Rafinéria La Británica

V roku 1875 tu vyrástla rafinéria La Británica. A keďže hore nebolo miesta, navŕtali sa do vnútra. Vznikla tam šialená sieť tunelov a cisterien – údajne cez kilometer chodieb. Jediná podzemná rafinéria v celom Španielsku. A práve to bol hlavný dôvod, prečo som sem vyrazil.

Stojím pri stanici TRAM L1 Sangueta a hľadám diery do tunelov. Sú nenápadné, zarastené, ale keď vieš, čo hľadáš, nájdeš ich. Vyliezol som až k hlavnej cisterne. Kolosálna vec. Ako petrochemická katedrála.

Každá mreža sa dá preliezť a každý plot má svoju dieru. Tak sa nedôstojne strkám pod zamrežovanú bránu a som vnútri. Úprimne? Nebolo tam veľa vidieť. Po schodoch po obvode cisterny stúpam až k jej vrcholu a zrazu hore vidím turistický chodník a na ňom – živú ženu.

Moje dve silné turistické stránky

Snažím sa dostať na chodník ale výstup vedie cez strmé zarastené skaly a tŕnie. Aj ma napadne vrátiť sa a celé to obísť ale potom to vzdám a leziem. Leziem po štyroch.

Ak by ma mohli charakterizovať dvoma silnými stránkami, boli by to tieto:

1. Vracať sa a obchádzať niečo, na to som lenivý.
2. A ak si mám vybrať vyberiem zo zlej a ešte horšej cesty určite si vyberiem tú najhoršiu

Takže leziem. Leziem po štyroch. Sandra (tá žena) sa musela baviť, keď ma videla s trasúcimi sa nohami zdolávať ten skalný úsek. Ale nevzdať sa, to mám tiež v génoch. Za desať minút som pri nej.

„Ako ste sa sem cez tie ploty dostala?“ pýtam sa zadychčaný.
„Jednoducho, zdola vedie krásny turistický chodník,“ uzemnila ma.

Bunkre a zákopy v bizarných pieskovcových skalách

Serra Grossa bola počas občianskej vojny pevnosť. Alicante malo vďaka prístavu a zásobníkom CAMPSA obrovský význam. Vybudovali tu bunkre, strážnice a zákopy.

So Sandrou sme sa rozdelili – ja som šiel popri pobreží okolo bunkrov, ona na druhú stranu k pieskovcovým skalám. Po skalách som nachádzal vytesané mená. Od vyznaní lásky pre Margaretu a Juliu, cez ruské čmáranice až po autentické podpisy vojakov s predvojnovými dátumami.

Vedeli ste, že Alicante bolo posledné mesto, kde v roku 1939 ešte viala republikánska vlajka?

Konečne som sa dostal k najzápadnejšej časti chodníka s luxusným výhľadom na prístav, pláže a Castello Santa Barbara. Ale stále sa dá ísť vyššie. A to je vždy moje prekliatie. Stúpam popri drevených zábradliach, ktoré možno pamätajú ešte tú občiansku vojnu a na na samom vrchu stretávam opäť svojho súputníka Sandru.

Niečo je iné, tvár má červenšiu ako paprika z Paradis. Vyťahujem vodu a podávam jej moju „päťdesiatku“ krém, nech si namaže tvár. Toto smrdí ťažkým úpalom.

Obaja sme si pochvaľovali, že tu nie je ani nohy. Veď – turisti.

Campo de los Almendros

Sierra má aj temnú históriu. Pri nákupnom centre Alcampo bolo Campo de los Almendros – koncentračný tábor, ktorý trval len šesť dní, ale zanechal stopu. Fašisti tam držali 19 000 ľudí. Nedávali im jesť, tak zajatci zjedli všetky mandle z okolitých stromov – odtiaľ ten názov. Zomrelo tam vtedy za 6 dní asi tisíc ľudí.

Serra Grossa, rimania a doba bronzová

Až v múzeu MARQ som sa dozvedel, že na Sierra Grosse bola osada z doby bronzovej už 1800 rokov pred Kristom. Veľa tam neobjavíte. Všetko cenné je v múzeu. Ale vedomie, že sa tu ľudia rekreovali s výhľadom na more pred 3 800 rokmi – a zadarmo – občas turistu naserie.

Iba neďaleko objavíte ďalší archeopark z doby rímskej - Lucentum.

Nuž čo, čas objaviť more.

Rímske kúpele Albufereta a ojazdená Španielka

V Albuferete na východnom okraji Serra Grossy objavíte rímske morské bazény, tzv. Punty. Hneď som tam omočil nohy. Máčať si pľuzgiere tam, kde si ich pred 2000 rokmi máčali aj Rimania, má svoju mystiku.

Prirodzene, fotím si to. Kým mi do záberu nevlezie postaršia, značne ojazdená Španielka a nezačne po mne ziapať, nech ju nefotím. „Ale veď ja fotím tie punty,“ hovorím. Začala vrieskať ešte viac, že ak ju chcem fotiť, mám zaplatiť. Pribehla a chcela vidieť, čo som fotil.

Listujeme vo foťáku – prvá fotka, druhá, tretia... nikde nie je. Iba tie punty. Ostala v pomykove. „Prečo by som mal fotiť práve vás?“ priklincujem. Ten pohľad, čo mi dala, bol zmesou prekvapenia a nenávisti. Fakt, že sa na fotke nenašla, ju úplne rozhodil. Nie. Nemala ma rada.

Praktické info

• Prístup: TRAM stanice Sangueta (L1) alebo La Goteta (L2). Odtiaľ je to značené.
• Náročnosť: Ľahká až stredná. Výška len 173 m, ale terén je miestami skalnatý.
• Čas: 2–3 hodiny.
• Kedy ísť: Jeseň a zima sú ideálne. V lete tam nie je žiadny tieň. Zober si vodu, krém a čiapku. Na hrebeni nie je žiadny bufet.
• Mapa: Na Wikiloc pod heslom Serra Grossa Alicante.
• Rímske kúpele: Stanica La Isleta.
• Lucentum je v pondelok zavreté.

Príspevok Serra Grossa: Prečo je „utajená“ hora najlepšou turistikou v Alicante? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ako nenápadný monolit uprostred histórie. Vystúpiť z rozpálených uličiek mesta a vojsť do MACA Alicante je ako dostať ranu mokrým uterákom. V tom najlepšom zmysle slova. Zvonku budova takmer splýva so starým mestom – je to nenápadný, kamenný monolit, ktorý sa netvári, že chce vyhrať súťaž o najviac „Instagrammable“ stavbu roka.

MACA Alicante

Ale vnútri? Vnútri sa otvára priestor, ktorý je sám o sebe umeleckým prednesom. Architekti (Sol Madridejos a Juan Carlos Sancho) tu urobili niečo geniálne: vzali starú barokovú sýpku z roku 1685 (Casa de la Asegurada) a obalili ju do moderného skla a betónu. Výsledkom je hra svetla a tieňa, kde sa cítite ako v prázdnej katedrále, v ktorej namiesto svätých uctievajú contemporary art, čistú linku a abstrakciu.

Prvé poschodie: Keď Miró a Kandinsky určujú tep

Priznávam, som milovníkom Miróa a Kandinského, takže moje nadšenie na prvom poschodí bolo takmer hmatateľné. To poschodie je ako vizuálny koncert. Vidieť ich diela v tomto strohom, bielom priestore je iný zážitok než v preplnených barcelonských galériách.

Tu tie diela dýchajú a majú priestor. Človek má pocit, že tie Miróove améby a Kandinského geometrické explózie sem patria viac než kamkoľvek inam. Nie je to len expozícia; je to celý koncept, dialóg medzi stenami, priestorom a plátnom. Geometria, linka a abstrakcia tu netrónia len obrazom, ale celému priestoru.

Sempere a tí druhí: Španielska cesta k poriadku

Zistil som, že gro zbierky tvoria diela Eusebia Sempereho. Práve on v roku 1976 daroval mestu svoju súkromnú zbierku, čím vlastne MACA Alicante založil. Sempereho kinetické umenie a presné línie, doplnené o Abela Martína, tu vytvárajú silný španielsky blok.

K tomu si pripočítajte hojne zastúpeného Vasarelyho s jeho op-artovými klamstvami a Sevillu. Nemohol som sa vyhnúť dojmu, že španielske moderné umenie nie je o chaose, ale o hľadaní poriadku v krajine, kde je slnko príliš ostré na to, aby veci zostali rozmazané. Všetko je tu definované, prísne a pritom neskutočne slobodné.

Workshop, deti a bezplatná sloboda

S prekvapením som zistil, že vstup do MACA je bezplatný. V dnešnom svete, kde vám predajú aj vzduch v galérii ako „imerzívny zážitok“, je to takmer revolučný počin. A na návštevnosti to bolo vidieť.

Práve tam prebiehal výtvarný workshop s malými žiačikmi. Sedeli na podlahe medzi miliónovými dielami, v rukách pastelky a v očiach údiv. Ten kontrast tichej galérie a detského džavotu bol osviežujúci. Umenie tu nie je pre elitu za šnúrou, ale pre tie deti, ktoré raz možno budú tie linky kresliť sami.

Knižnica MACA ako útočisko

BTW, ak tam pôjdete, nevynechajte knižnicu. Je skvelá. Je to to miesto, kde si chcete sadnúť, otvoriť knihu o Bauhause, Picassovi či súčasnom umení a zabudnúť, že vonku je 30 stupňov a turisti sa bijú o miesto na pláži.

MACA je miesto, kam sa určite vrátim. Nie kvôli fotke, ale kvôli tomu pocitu, že geometria má zmysel.

Čo by ste mali vedieť o MACA Alicante

• História: Galéria sídli v najstaršej zachovanej civilnej budove v meste (Casa de la Asegurada). Moderná prístavba bola dokončená v roku 2011.
• Zbierky: Obsahuje tri dôležité kolekcie:

  1. Colección Arte Siglo XX (Sempereho dar – Miró, Picasso, Dalí, Kandinsky, Chagall).
  2. Colección Juana Francés (významná španielska umelkyňa a spoluzakladateľka skupiny El Paso).
  3. Colección Eusebio Sempere (vlastné diela zakladateľa).

• Vstupné: Úplne zadarmo (stála expozícia aj dočasné výstavy).
• Otváracie hodiny: Utorok až sobota 10:00 – 20:00, nedeľa 10:00 – 14:00. Pondelky sú zavreté.
• Tip pre knihomoľov: Knižnica a dokumentačné centrum sú špičkovo vybavené na štúdium umenia 20. storočia.

Príspevok MACA Alicante: Kde geometria a ticho fackujú horúce ulice zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tram systém v Alicante priam vyzýva objavovať okolie. Ani v mojom prípade to nebolo inak. Ak nasadnete na linku L1, vyvrhne vás na plážovom okraji regiónu, v mieste, ktoré volajú Benidorm. A tam prestúpite na linku L9 a privíta vás Altea. Dva diametrálne odlišné svety na jednej koľaji. Benidorm vs Altea.

Snáď to bude rýchlo - skúsenosť z električky

Na stanici Marq-Castillo optimisticky prestupujem na električku L1 do Benidormu. Nechodí tak často ako ostatné linky ale aj 24 minút čakania je skvelá periodicita. To som však netušil, že samotná trasa do Benidormu potrvá ďalších 75 minút a v električke nie sú žiadne záchody.

Niekde za stanicou Venta Lamuza sme druhýkrát zastali v poli, čakajúc na tram v protismere. To som ešte len krížil nohy, utieral z čela studený pot a modlil sa k španielskej madone, nech sa čo najskôr pohneme. V stanici Paradis som urobil zásadné rozhodnutie. Kvapne vystupujem a bežím do poľa. Tak som objavil španielsky vidiek a tú najväčšiu papriku v mojom živote.

Madona ma vyslyšala. Spása prišla v podobe 1,3-kilogramového monštra. Je opretá o litrovú fľašu kefíru a jedol som ju 4 dni. :-)

Objavovanie Benidormu sa odložilo o ďalšiu polhodinu a časový limit lístka vyšiel len tak tak.

Benidorm: Vertikálny úľ, ktorý nevie, kedy prestať

Prvé dojmy z Benidormu? Nenechajte sa pomýliť – toto nie je mesto, toto je diagnóza. Stovky babylonských veží konzumu sa tu týčia k nebu a kričia: „Ešte máme voľné apartmány!“

Je to ľudský úľ. Naprostý chaos podriadený jedinému bohu – peniazom. V Benidorme nenájdete meter štvorcový bez komerčného využitia. Ak náhodou nejaký existuje, developer ho už v tejto sekunde zalieva betónom.

Je to spleť, kde sa murári a elektrikári miešajú s taxikármi, babkami na invalidných vozíkoch a mladíkmi, ktorí tlačia kaleráby do hlavy dievčatám. Všade sa tu niečo predáva. Vidíte tu čajočky v bikinách, i veľa seniorov ovešaných značkami ako Gant, Camp David či NY, akoby tie logá mali zakryť prázdnotu toho miesta.

Už som zažil pár krát ten pocit, keď developeri nepochopili kedy dosť. Slovenská Jasná alebo bulharské Slnečné pobrežie sú podobným príkladom. Nechápem, ako si tu niekto môže „užívať dovolenku“.

Je to na jednej strane ohromná prevaľujúca sa masa turistov, ktorá okrem ležania na pláži nevie čo chce, ale hľadá to s urputnou snahou dostať za svoje peniaze „ukrutný zážitok“. Na druhej strane sú predajcovia. Od tých, čo v presklených kanceláriách predávajú a prenajímajú apartmány s ilúziou maledivského západu slnka až po tých, ktorí rozvážajú turistov hore dole, vťahujú ich do pubov, varia, nalievajú, predávajú uteráky a všetky tie hlúposti, ktoré k ukrutnému zážitku patria. Medzi nimi sa tmolia stovky počerných stavebných robotníkov, lebo betónuje a renovuje sa stále a všade. Ani jeden meter štvorcový nesmie ostať nevyužitý.

Proti gustu žiaden disputát. Ak chce niekto dobrovoľne tráviť dovolenku v tejto betónovej džungli nech sa páči. Ja som odtiaľ po dvoch hodinách utiekol.

Útek na Linku 9: Benidorm vs Altea

Vlastne som z Benidormu neutiekol, ja som sa z neho vyslobodil. Tí znalí totiž na konečnej L1 neostávajú; prestúpia na linku L9 a pokračujú ďalej, smerom k Altei. Stačí pár kilometrov po koľajniciach a vzduch sa vyčistí.

Altea je iný vesmír. Ak bol Benidorm výkrikom, Altea je tichým výdychom. Fotonirvána tu začína už na stanici. Vystúpiš z vlaku, spravíš prvých dvadsať krokov smerom k modrým kupolám na kopci a si v inom svete. Vstúpil som do rozprávky.

Altea: Biele domčeky a ospalý pokoj

Biele domčeky so škridlovými strechami, vstupy do dvorov, ktoré vyzerajú ako maľované kulisy, úzke schody a uličky a všadeprítomné ticho. Atmosféra je tu ospalá, kľudná, až máš pocit, že aj to more pod tebou naráža na pláže o niečo tichšie, aby nerušilo ten pokoj.

Kým v Benidorme developeri nevedia, kde sa zastaviť, v Altei sa čas zastavil sám. Kráčam uličkami hore k modrej kupole kostola Nuestra Señora del Consuelo a ten kontrast mi hneď udrie do očí. Podo mnou je more, nado mnou čisté nebo a všade okolo architektúra, ktorá rešpektuje človeka, nie jeho peňaženku. Žiaden skanzen, všade žijú ľudia. Vieš sa tu ubytovať. Benidorm vs Altea - ten rozdiel nemohol byť väčší.

V samotnej dedinke je tak krásne, že k moru sa ani nedostanem. Objavujem uličku za uličkou a hovorím si - áno toto je ono.

Dole pri stanici objavím chlapíka s dvoma obrovskými panvicami. Hydinová a morská paella. A tú morskú (z čerstvých rýb) ja rád. Neváham a ukazujem na tanier. "Chcem, chcem..."

Mladík pochopí a naloží mi riadnu porciu. Pred odchodom vlaku vyťahujem kartu a platím. Za tu istú paellu, ktorú v Benidorme promujú "iba za 17 eur" mi naúčtuje urputných neturistických 5 eur. Krása žiť v Altea.

Praktické tipy pre cestovateľov

🚋 Doprava
Z Alicante sa odvezte červenou linkou TRAM L1 (smer Benidorm). Cesta trvá cca 70 minút. V Benidorme na tej istej stanici prestúpte na linku L9 (smer Denia). Altea je len pár zastávok ďalej.

📸 Čo vidieť v Altei?

• Casco Antiguo: Staré mesto s bielymi uličkami a remeselnými obchodíkmi.
• Iglesia de Nuestra Señora del Consuelo, Ikonický kostol s modrou kupolou, viditeľný zďaleka.
• Mirador de los Cronistas: Vyhliadka, z ktorej uvidíte celý záliv a v diaľke (našťastie) aj siluetu Benidormu.

📍 Tip od Trevora
Ak hľadáte fotogenické miesta bez davov, choďte do Altei hneď ráno. Kým sa masa v Benidorme prebudí k prvému bufetu, vy už budete mať nafotenú celú katedrálu v rannom slnku.

Príspevok Benidorm vs Altea: Dva turistické svety na jednej koľajnici zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

L’Hemisfèric Valencia som nepochopil z kníh. Začalo to vetou v taxíku: „Moja dcéra žije v Bratislave. Tak teraz sme temern ako rodina.“ Taxikár Francisco ma nevzal len z centra ku Ciudad de las Artes y las Ciencias, ale do príbehu o meste, ktoré sa rozhodlo vymazať svoju rieku z mapy. Valencia má totiž s vodou komplikovaný vzťah.

V roku 1957 sa rieka Túria vyliala tak drsne, že úrady urobili radikálny rez: rieku jednoducho presunuli na juh a uprostred mesta nechali desať kilometrov dlhé prázdne koryto.

„Tu bola voda,“ ukazoval Francisco na zelený park Záhrady Túrie. „Dnes tu ľudia behajú, bicyklujú, alebo hrajú petanque. Ale na konci záhrad, smerom k moru, v časti plnej ničoho, medzi starým mestom a chudobnou štvrtou Nazaret, tam nebolo nič. Miesto bez identity, bez účelu, bez budúcnosti. Kým neprišiel on.“

A práve tu sa zrodil jeden z najambicióznejších urbanistických projektov v histórii moderného Španielska.

Santiago Calatrava: Keď inžinier začne snívať v bielej

Santiago Calatrava je miestny rodák a muž, v ktorom sa bije statika inžiniera s plastikou sochára. Študoval v Paríži a v Zürichu, kde si urobil doktorát z toho, ako sa trojrozmerné konštrukcie môžu skladať a hýbať.

„Je to náš človek,“ vysvetľoval Francisco, kým sme sa blížili k futuristickému komplexu Ciudad de las Artes y las Ciencias. „Ale je trochu... umelecký.“

Calatrava nebuduje domy; on vytvára biomorfiká. Inšpirácia prírodou je pre Calatravu absolútne kľúčová. Jeho stavby sú kosti, krídla a chrbtice preložené do betónu a natreté oslnivou bielou, ktorá mu pripomína detstvo pri Stredozemnom mori. V jeho svete statika neexistuje – architektúra musí byť živá a v pohybe.

Biela farba je ďalší jeho rukopis. Pochádza z detských spomienok na navápnené domy Stredozemia — fasády nabité svetlom, oslnivé na slnku, odrážajúce nebo. Táto bielosť dáva jeho stavbám éterickosť, akoby plávali nad zemou.

L’Hemisfèric Valencia: Oko, ktoré stráži vedomosti

Keď sa pred nami otvorilo umelé jazero s rozlohou 24 000 m², uvidel som ho. L’Hemisfèric. Planetárium a IMAX kino v tvare obrovského ľudského oka.

„To je oko,“ povedal Francisco a spomalil. „A keď sa tie lamely otvoria, je to ako viečko. Celá budova na teba pozerá.“

Nie je to len metafora. Calatrava umiestnil oválnu škrupinu do vody tak dokonale, že jej odraz v hladine dotvára druhú polovicu oka. Vo vnútri, v „zornici“, je projekčná sála pre 300 divákov, kde sa premieta vesmír. Je to absolútna jednota formy a obsahu: „Oko, v ktorom sa učíš vidieť svet."

Miliarda eur za krásu a chyby vo výhľade

Tu sa Franciscov hlas zmenil na pobavený tón. „Vieš, žiadna veľká architektúra sa nezaobíde bez kokntraverzií. L’Hemisfèric mal stáť osemnásť miliónov. Stál tridsaťdva. A opera? Tá stála skoro päťsto miliónov namiesto osemdesiatich, takmer šesťnásobok. Celkovo bol projekt odhadnutý na 296 miliónov eur a skutočne stál vyše miliardy.“

Príbeh celého komplexu je príbehom španielskej megalománie. Od roku 1991 sa plány menili, rozpočty nafukovali a Calatrava sa neskôr súdil s vládou. V opernom dome Palau de les Arts sa dokonca ukázalo, že zo 150 sedadiel jednoducho nevidíte na javisko.

„Ľudia nadávajú, ale chodia sem,“ pokrčil plecami Francisco. A má pravdu. Štúdie ukazujú, že tento komplex dnes generuje pre Valenciu 133 miliónov eur ročne. Valencia pred Calatravom bola mestom fallas a paelly — pekná, ale nie práve kozmopolitná. Dnes je synonymom pre architektúru budúcnosti.

Trencadís a zrkadlenie budúcnosti

Zostal som sedieť na okraji jazera dlho potom, čo ma Francisco vyložil. Celý areál drží pokope vďaka trom prvkom: vode, ktorá znásobuje tvary, bielej farbe a technike trencadís – mozaike z lámaných kachličiek, ktorú kedysi preslávil Gaudí a Calatrava ju vrátil do hry v 21. storočí.

Francisco tvrdí, že večer, keď sa L’Hemisfèric rozsvieti zvnútra, prestáva byť budovou. Stáva sa fenoménom. Je to dôkaz, že aj z katastrofy, akou bola povodeň, môže vzniknúť niečo, čo človeku vyrazí dych.

Jedno mesto stratilo rieku. A namiesto nej si postavilo oko, ktorým sa pozerá na hviezdy.

Čo vidieť v Ciudad de las Artes y las Ciencias

L’Hemisfèric je len jednou časťou oveľa väčšieho celku. Komplex Mesto umenia a vied sa rozkladá na 35 hektároch. (Technické a praktické tipy pre vašu návštevu)

• L’Hemisfèric (1998): Prvá budova komplexu. Odporúčam večernú prechádzku, keď je nasvietenie najpôsobivejšie. Mne sa pre nedostatok času nepodarilo.
• Museu de les Ciències Príncipe Felipe: Interaktívne vedecké múzeum, ktorého konštrukcia pripomína kostru veľryby. Pripravte si aspoň 3 hodiny.
• L’Umbracle — otvorená konštrukcia 320 metrov dlhá, kryjúca parkovisko a záhradu so stredomorskými rastlinami a súčasnými sochami. Medzi autormi diel je aj Yoko Ono. Tvorí hlavný vstup do areálu.
• L’Oceanogràfic: Najväčšie akvárium v Európe od Félixa Candelu. Strecha v tvare leknín je architektonický skvost.
• Palau de les Arts Reina Sofía: Operný dom vysoký 75 metrov, pri otvorení najvyšší na svete. Vnútri štyri sály, vonku strmá biela dvojitá škrupina. Sála Principal mala jednu z najväčších javiskových plôch a tretiu najväčšiu orchestrovú jamu na svete.
• L’Àgora: krytá multifunkčná plocha pre koncerty a športové podujatia vrátane tenisového turnaja Valencia Open 500. Posledná budova komplexu.
• Assut de l’Or: Najvyšší bod Valencie. Zavesený most s pylónom vysokým 125 metrov, ktorý dominuje panoráme.

Praktický tip: Ak chcete ušetriť, kúpte si kombinovaný lístok pre všetky budovy, ale neplánujte si všetko na jeden deň. Areál má 35 hektárov a vaše nohy to pocítia.

Príspevok L’Hemisfèric Valencia: Oko, ktoré vzniklo z pomsty rieky Túria zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.