Už je to pár rokov čo sme šliapali na Col de Chaussy. Kto mohol vtedy tušiť, že si tie ikonické, bláznivé serpentíny Lacets de Montvernier dám nakoniec dvakrát hore aj dole?

Po predchádzajúcom dni brutálnych prejazdov cez dvetisícovky Col d’Izoard a Galibier som dnešnú etapovú jazdu vnímal ako pohodovú, vínovo-tlieskaciu relaxáciu. Vyrazil som sám. V pláne som mal ranný prejazd slávnymi serpentínami Lacets de Montvernier (kým boli cesty pre verejnosť a cyklistov ešte otvorené), pokračovať vyššie na Col de Chaussy a následne zísť späť do dedinky Montvernier, kade mala poobede prefičať etapa Tour de France.

🧗‍♂️ Col de Chaussy: Skalné terasy, ticho a obrovský smäd

Stúpanie na Col de Chaussy (1 533 m n. m.) nad serpentínami Montvernier je zážitok sám o sebe. Cesta je úzka, do skaly vytesaná jednosmerka. Neskutočne fotogenická! Prechádza cez dychberúce skalné terasy, vyhliadky a na samotnom vrchole vás privíta len malé tiché parkovisko, horská kaplnka, zopár šotolinových cestičiek a neľudský, vyhriaty smäd.

Otáčam bicykel a púšťam to dole späť. V Montvernier sa máme stretnúť s ďalšou partičkou zo Slovenska a počkať na pelotón.

🍷 Francúzska pohostinnosť a karavána darčekov

Na námestí v dedinke Montvernier to už žije pravým cyklistickým sviatkom. Rozložená veľkoplošná obrazovka, stoly a stoličky praskajú pod ťarchou miestnych syrov a džbánov s vínom. Veď sme vo Francúzsku!

„D'où venez-vous? Odkiaľ ste prišli?“ ptajú sa domáci. Každý nás srdečne ponúka, nech si prisadneme. Teda nielen nás – každý ponúka každého. A presne toto je na Tour de France to najkrajšie: ten neopísateľný pocit bratstva a spájania, kedy tisíce neznámych ľudí fungujú na ulici ako jeden priateľský organizmus.

A potom to prichádza. Reklamná karavána!

Za chvíľu mám v rukách dva bidony, jedno reklamné tričko, balíčky gumových cukríkov, šiltovku a všetko možné, čo z áut rozhadzovali. Nakoniec to s úsmevom darujem nejakému malému francúzskemu chlapcovi pri ceste. Zjazdovať s takýmto nákladom vo vrecku na chrbte by bolo o hubu.

⚡ Pelotón na dosah a rozhodnutie sekundy

Prichádza samotný pelotón. Nie, nie je to šialené L'Alpe d'Huez s miliónom revúcich fanúšikov na kopci, ale atmosfa je aj tak neskutočná. Horko-ťažko sa predierame do prvej línie pri zábradlí. Tleskot, hulákanie, fotenie, skandovanie menších aj väčších hviezd... tá energia okolo cesty je čistá elektrina!

Pol hodiny po prejdení poslednej sprievodnej motorky maršali konečne púšťajú trať pre verejnosť. Hurá! Konečne si môžem v pokoji užiť ten legendárny zjazd cez 18 tesných vlásenkových serpentín Lacets de Montvernier, ktoré sú doslova natlačené na 3,4 kilometra dlhom úseku. Čarovné!

🚴 Serpentíny Lacets de Montvernier

Na dne priesmyku, kde sa serpentíny napájajú na hlavnú cestu v údolí, sa zastavím. Stojí tam obrovský rad stoviek cyklistov a hoblíkov, ktorí si to chcú dať naopak – smerom nahor.

Rozmýšľam asi tak pol sekundy. A otáčam bicykel!

Toto musím zažiť ešte raz! Celý zástup čakajúcich cyklistických nadšencov sa na mne uznanlivo a pobavene smeje, keď vidia, ako to bez pauzy hneď pálil späť. A tak si Montvernier dávam s obrovskou radosťou ešte raz. Hore aj dole.

🚴‍♂️ Mušky medzi zubami a eufória Tour de France

Zvyšok dňa je už len pohodová dojazdová rutina. Podvečer dorážam na bicykli k nášmu hotelu v Saint-Michel-de-Maurienne. Ostatní už sedia pri večeri s pohárom dobrého vína v ruke.

Nespravím ani krok a ani im nemusím rozprávať, akú úžasnú etapu mám za sebou. Vyškerený úsmev od ucha k uchu, prach na tvári, zopár čiernych mušiek zaseknutých medzi zubami a eufória, akoby som dnes tú Tour de France vyhral sám, hovoria za všetko.

A čo nás čaká zajtra? Znova mýtický Galibier, tentokrát so štartovacím predkrmom cez Col du Télégraphe!

🟡 Okienko Tour de France

Čo sú to Lacets de Montvernier?

Serpentíny Lacets de Montvernier patria k najfotogenickejším mikrosekciám celej histórie Tour de France.

• Čo znamená "Lacets": V preklade z francúzštiny to znamená "šnúrky do topánok".
• Parametre: Na dĺžke iba 3,4 km prekonávajú prevýšenie 277 metrov cez neuveriteľných 18 ostrých vlásenkových zákrut.
• Hustota: Zákruty sú od seba vzdialené často len sotva 150 metrov a stena vyzerá ako cik-cak skulptúra vytesaná do kolmého brala.
• Premiéra na TdF: Do itinerára Starej dámy sa prvýkrát dostali až v roku 2015 (v 18. etape o ktorej píšem) a okamžite sa stali vizuálnou ikonou, ktorú letecké kamery z helikoptér milujú.

Príspevok Col de Chaussy a Lacets de Montvernier: Prečo som si ich na Tour de France dal dvakrát zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď v Arabbe alebo Corvare preberáte cyklistické mapy Dolomitov, väčšina ľudí mieri automaticky na Sella Rondu. Kto však hľadá niečo divokejšie, surovejšie a nasiaknuté históriou, ten odbočí na Passo Valparola (2 168 m n. m.) smerom na Cortinu d’Ampezzo.nu d’Ampezzo.

Niekedy sa hovorí, že každý horský priesmyk v Taliansku má svoju vlastnú dušu. Ak je Passo Pordoi elegantné a Passo Fedaia pod ľadovcom majestátne, Valparola je ako pristátie na Mesiaci.

🚵‍♂️ Výstup: Z La Ville do krajiny kamenia

Štartujeme z doliny Alta Badia z obce San Cassiano (La Villa). Cesta na Passo Valparola odtiaľto meria približne 13 kilometrov s prevýšením cez 800 metrov.

Sklon stúpania je príjemne konštantný, väčšinou sa drží okolo 6 až 8 %, no cesta vás postupne vyvádza z lesa do pásma kosodreviny a neskôr do nehostinnej, skalnatej pustatiny. Stromy miznú. Okolo cesty ostávajú len obrovské vápencové balvany, ktoré vyzerajú, akoby ich tam pred tisíckami rokov rozhadzovali obri.

Záhuba nožného svalstva prichádza až v záverečných dvoch kilometroch pred sedlom, kde cesta nekompromisne pritvrdí k 10 percentám. Dýchanie je čoraz ťažšie, no odmenou je neskutočná kulisa vrcholu Sass de Stria (Čertova skala), ktorá sa týči priamo nad cestou.

☕ Rifugio Valparola: Káva pri horskom plese a zákopové spomienky

Akonáhle sa prehupnete cez hranicu 2 168 metrov, privíta vás Rifugio Valparola – charizmatická horská chata, vedľa ktorej sa ukrýva malé, krištáľovo čisté horské pleso Lago di Valparola.

Zosadnúť z bicykla, oprieť cesťák o drevené zábradlie a dať si na terase poctivé talianske presíčko s výhľadom na obrovské skalné steny je čisté vyslobodenie. No toto miesto má aj svoju druhá, temnejšiu tvár.

Priamo vedľa chaty stojí Forte Tre Sassi – stará rakúsko-uhorská pevnosť z roku 1898. Práve tu, v rokoch 1915 až 1917, prebiehal jeden z najkrutejších horských konfliktov v dejinách. Talianski a rakúski vojaci tu v mrazoch, lavínach a snehu vysekávali do kolmých skalných stien zákopy a štôlne. Dnes tu nájdete vojenské múzeum a po skalách okolo vás sú stále viditeľné pozostatky bodnatých drôtov a kaňonov.

Keď človek sedí na bicykli z karbónu v tesných funkčných handrách a pozerá sa na tie skaly, neubráni sa mrazeniu po chrbte. My tu bojujeme s vlastnou lenivosťou a výškovými metrami. Oni tu pred sto rokmi bojovali o holý život v mínus dvadsiatich stupňoch.

🚀 Zjazd na Passo Falzarego a padák do Cortiny d'Ampezzo

Po káve na Valparole vás čaká krátky, sotva kilometrový zjazd k neďalekému sedlu Passo Falzarego (2 105 m n. m.). Odtiaľto sa otvára jeden z najkrajších a najrýchlejších zjazdov v celých Dolomitoch.

Cesta z Falzarega klesá 16 kilometrov plynulým padákom cez ihličnaté lesy až do kolísky zimných olympijských hier. Do slávnej Cortiny d’Ampezzo. Asfalt je široký, prehľadné serpentíny striedajú rýchle rovinky a rýchlosť na bicykli tu bez väčšej námahy prekračuje 70 km/h. Brzdové kotúče dostávajú zabrať. No ten pocit slobody, keď pred sebou vidíte celé údolie Cortiny obkolesené masívom Cristallo a Tofana, je neopísateľný.

📝 Zhrnutie pre cyklistov:

• Obtiažnosť: 4/5 (najmä ak Valparolu zaradíte ako súčasť dlhšieho okruhu cez Cortinu a Passo Giau).
• Povinná zastávka: Rifugio Valparola (kava, koláč, fotka pri plese a pevnosti Tre Sassi).
• Tip na okruh: Arabba ➔ Passo Campolongo ➔ La Villa ➔ Passo Valparola ➔ Passo Falzarego ➔ Cortina d'Ampezzo ➔ Passo Giau (alebo Falzarego naspäť) ➔ Arabba. (Pozor, toto je už kráľovská etapa pre poctivých chrtov!)

Príspevok Passo Valparola na bicykli: Mesiac na zemi, mrazivá história a zjazd do Cortiny zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie cyklistika v Taliansku, väčšina ľudí si automaticky vybaví Sella Rondu. Ak však hľadáte niečo surovejšie, s majestátnejšou kulisou a stúpaniami, pri ktorých si siahnete na samotné dno, odpoveďou je okruh okolo Marmolady cez Passo Fedaia.

Marmolada (3 343 m n. m.) je so svojím jediným skutočným ľadovcom nekorunovanou kráľovnou Dolomitov. Obísť tento masív na cestnom bicykli znamená absolvovať jednu z najkrajších, no zároveň najzradnejších trás v Taliansku.

🚴 Trasa a parametre okruhu:

• Trasa: Arabba ➔ Passo Pordoi (2 239 m) ➔ Canazei ➔ Passo Fedaia (2 057 m) ➔ Rocca Pietore ➔ Caprile ➔ Pieve di Livinallongo (Col di Lana) ➔ Arabba
• Dĺžka okruhu: 67 km
• Prevýšenie: 2 140 m
• Najvyšší bod: Passo Pordoi (2 239 m n. m.) a Passo Fedaia (2 057 m n. m.)

💡 Zlatá rada: Prečo ísť okruh v smere hodinových ručičiek?

Akonáhle stojíte v Arabbe na bicykli, máte dve možnosti. A my vám dôrazne odporúčame vyraziť smerom na Passo Pordoi, nie naopak!

Prečo? Ak by ste išli opačne – teda z Caprile/Rocca Pietore smerom nahor na Passo Fedaia – čaká vás cyklistické peklo. Z tejto strany totiž budete 12 kilometrov nepretržite stúpať okolo výstražných tabúľ hlásiacich 15% a viac. Žiadne milosrdné serpentíny na oddych. Žiadne plošiny. Len nekonečná, strmá rovná čiara zakúsnutá do skaly, kde sa vám pred očami varí asfalt a vy nevidíte koniec.

V smere z Canazei je výstup na Passo Fedaia plynulejší, lepšie stráviteľný a umožní vám si ten zážitok aj vychutnať.

🏔️ Okruh okolo Marmolady

1. Rozohriatie na Passo Pordoi (2 239 m n. m.)

Štartujeme v Arabbe a hneď od prvých metrov stúpame na ikonické Passo Pordoi. Serpentíny tu majú príjemný, plynulý sklon okolo 7 – 8 %, takže sa nohy pekne rozbehnú. Hore vás privíta monumentálny výhľad a pamätník Fausta Coppiho.

Nasleduje nádherný, rýchly zjazd do známeho strediska Canazei v údolí Val di Fassa.

2. Výstup na Passo Fedaia (2 057 m n. m.)

V Canazei odbočujeme doľava a začína sa hlavné stúpanie dňa. Cesta nás vedie pozdĺž potoka ku stene Marmolady. Sklon postupne atakuje nohy, no odmenou na vrchole je Lago di Fedaia – úchvatné priehradné jazero s gýčovo tyrkysovou vodou, priamo pod masívom ľadovca Marmolada.

Je to ideálne miesto na zaslúžené presíčko, koláč a fotku s najvyšším vrcholom Dolomitov za chrbtom.

3. Zjazd cez Rocca Pietore a návrat cez Col di Lana

Z Fedaie nasleduje brutálny, technický a neuveriteľne rýchly zjazd do Rocca Pietore a Caprile. Tu na vlastnej koži (a na horúcich brzdových kotúčoch) pochopíte, čo by znamenalo šliapať tento kopec z opačnej strany.

Z Caprile nás cesta vedie mierne nahor cez Pieve di Livinallongo pod úbočím tragicky známeho vrchu Col di Lana (miesto krutých bojov prvej svetovej vojny) späť do Arabby. Nohy tu po dvoch ťažkých priesmykoch pália, no pocit v cieli je na nezaplatenie.

Využili sme tu starú francúzsku radu. Si smädný? Choď na cintorín. Na každom cintoríne EU totiž musí byť voľne dostupná pitná voda. Cintooríny sme objavili rovno dva, ani to nestačilo. Hygiena, nehygiena, nakoniec som naplnil fľašu aj z fontány a s ňou som sa šťastne zviezol naspäť do Arraby.

👑 Kráľovná Marmolada: Dôvod, prečo sa sem vrátiť

Marmolada (3 343 m) je so svojou kolmou, 800 metrov vysokou južnou stenou a severným ľadovcom skutočným prírodným majestátom. Ak vás cestný bicykel prestane baviť alebo si chcete dať pauzu, oblasť okolo Fedaie a Passo Pordoi je eldorádom pre hiking a MTB.

Z Passo Pordoi vedie úchvatný hrebeňový trail priamo smerom k ľadovcu Marmolada, ktorý sa dá prejsť pešo alebo na celoodpruženom horskom bicykli. my sme zvolili tentokrát hiking a vlastné nohy.

Okienko pre lenivých:

🚠 Lanovka z Arabby na Porta Vescovo

Ak chcete na chvíľu zosadnúť z bicykla a pozrieť sa na celú stenu Marmolady s jej ľadovcom ako na dlani, z Arabby sa ponúka fantastická možnosť. Priamo z centra obce premáva vysokokapacitná kabínová lanovka Arabba – Porta Vescovo.

• Čo vás čaká na vrchole (2 478 m n. m.): Horná stanica lanovky leží priamo na hrebeni oproti Marmolade. Je tu reštaurácia s vyhliadkovou terasou, odkiaľ je bezkonkurenčne najkrajší fotografický pohľad na celý masív Marmolady a priehradu Lago di Fedaia dole v údolí.
• Pre cyklistov a turistov: Lanovka vyváža aj cestujúcich s bicyklami (MTB / e-bike). Odtiaľto sa dajú jazdiť legendárne singletraily (vrátane známeho Viel del Pan) alebo sa len pešo prejsť po hrebeni.
• Prevádzka a lístky: Lanovka premáva počas letnej sezóny (spravidla od polovičky júna do konca septembra) denne od 8:30 do 17:00. Lístok sa dá kúpiť jednosmerný aj obojsmerný, prípadne v rámci regionálneho pasu Dolomiti SuperSummer.
• Tip na kávu: Dajte si espresso na terase na Porta Vaves predtým, než sa pustíte do samotného šliapania na Passo Pordoi a Fedaiu. Ten výhľad vás okamžite naladí!

📝 Zhrnutie pre cyklistov:

• Obtiažnosť: 4/5 (vyžaduje dobrú kondíciu a kompakt prevody / širšiu kazetu).
• Občerstvenie: Chata pri Lago di Fedaia a kaviarne na Passo Pordoi.
• Najlepší čas na jazdu: Jún (mimo hlavnej talianskej sezóny) alebo september, kedy sú cesty voľnejšie.

Príspevok Okruh okolo Marmolady cez Passo Fedaia: 15% peklo a tyrkysový ľadovec v srdci Dolomitov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Noro si na nás vtedy vymyslel čistú mordu. To, že túto trasu jazdí peletón na etapách Grand Tour, ešte predsa neznamená, že tu musí zabiť aj nás! 🙂

Naša misia znela jasne: Južný vražedný trojuholník. Tri nádherné alpské priesmyky Tour de France v jeden jediný deň. Štart aj cieľ v Barcelonnette. Výsledný účet? 135 kilometrov, 3 700 výškových metrov a tri dvetisícky za sebou.

🟡 Okienko Tour de France

Prečo je tento trojuholník legendárny?

Tento juhrofrancúzsky okruh cez Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d'Allos nie je len vymyslená trasa pre lokálnych nadšencov. Je to bájny cyklistický priestor, kde sa písala história Tour de France – a to vo svojej najsurovejšej podobe.

📜 Pikošky z histórie Starej dámy:

• Col d'Allos (2 240 m n. m.): Jeden z najstarších a najúdernejších priesmykov v histórii TdF. Prvýkrát sa na Tour objavil už v roku 1911. Práve tu, v blate a nečase, bojovali prví priekopníci cyklistiky bez prehadzovačiek. Ako prvý stál na jeho vrchole legendárny Francúz François Faber.
• Pád Eddyho Merckxa (1975): Col d'Allos sa stal osudným pre najväčšieho cyklistu všetkých čias, "Kanibala" Eddyho Merckxa. V roku 1975 tu po útoku Bernarda Théveneta prišiel o svoj žltý dres a už ho v kariére nikdy nezískal späť. Zjazd z Allosu vtedy opísali ako "let do priepasti na dvoch kolesách".
• Col de la Cayolle (2 326 m n. m.): Do histórie Tour vstúpil v roku 1950. Pre svoju odľahlosť a neskutočne úzky kaňon patrí k najromantickejším, no technicky najnáročnejším stúpaniam.
• Vražedný etapový profil: Keď organizátori TdF zaradia tento južný trojuholník do etapy, pre pelotón to znamená čistý očistec. Úzke cesty bez zvodidiel, nevyspytateľné počasie a extrémny zjazd z Allosu robia z tejto trasy jednu z najobávanejších pasáží v celých Alpách.

⛰️ Col de la Cayolle: Do najkrajšieho kaňonu Álp

Snáď jedna z najkrajších a najprírodnejších scenérií celého Francúzska vás čaká pri výstupe na Col de la Cayolle (2 326 m n. m.) z Barcelonnette. Cesta začína pomerne dlhou, miernou rovinkou cez neuveriteľne hustý a hlboký kaňon pozdĺž rieky Bachelard. Možno najkrajší kaňon, aký som kedy na bicykli išiel.

Užijete si zo 15 kilometrov rovinky a potom to príde. Cesta sa zdvihne po prvýkrát a nohy zaplačú.

Čaká nás posledných 6 kilometrov stúpania v otvorených zelených údoliach. Do bezvedomia. Až na samotný vrchol vo výške 2 326 m n. m. Skoro ako Lomničák! Toto z gauča doma naozaj nezažiješ.

Najstarší z našej partie má vysoko nad 60 rokov a tesne pred cieľovou tabuľou je schopný ešte zašpurtovať. Dnešná mladá generácia, prdiaca celý deň v kresle za monitorom, by našim dedkom nestačila ani do tretiny prvého kopca.

Pánboh nám počasia doprial, aj keď občas nadelil malú horskú sprchu. Na vrchole dávame spoločnú fotku a pred nami stojí zásadná otázka: Ak sa prehupnem cez vrchol ďalej, niet cesty späť. Som blázon, ale našťastie v tom nie som sám.

🌲 Col des Champs: Priateľský kopec s nepríjemnou myšlienkou

Druhý obor v poradí, Col des Champs (2 087 m n. m.), bol k nám prekvapivo priateľský. Stúpanie dlhé 16,5 km s prevýšením 1 055 metrov a priemerným sklonom 6,4 % ma ešte úplne nezničilo.

Najhoršia však bola tá myšlienka v hlave: Do Barcelonnette už niet cesty späť. Logistika nepustí. Musíš pokračovať ďalej, aj keby sa ti už vôbec nedalo.

Hore na vrchole sa čakáme. Teda... oni čakajú na mňa. A čakajú dlho. Starý dedek s väčším pupkom jednoducho tempu 30-ročných cyklistických chrtov nestíha. Priznajme si to chlapsky a poďme ďalej. Zjazd z des Champs po úzkych, zničených cestičkách je divoký. Práve na takýchto úsekoch to peletón Tour de France púšťa v rýchlostiach cez 70 km/h. Klobúk dole pred nimi.

🪰 Col d'Allos: Životný súboj s otravným hmyzom

A prichádza finále. Col d'Allos (2 240 m n. m.) Som už úplne sám, ostatní sú beznádejne predo mnou. Lámem to z posledných síl. Dnešná dávka tri dvetisícky je moja absolútna fyzická hranica, za ktorú som sa v živote nedostal. Včera sme dali Bonette, dnes toto. Som pod Allosom a ak by sa nezačalo pomaly zvečerievať, radšej bicykel tlačím. Ale tlačiť sa nedá. Kvôli muchám.

Toto som v živote nezažil. Tečie zo mňa ako z vechťa. Čistý slaný pot. Tu hore, nad hranicou 1 800 metrov, lietajú tisíce múch a ovadov, ktorým v tele chýba presne to: soľ a voda.

Tie sprosté muchy si jednoducho obrátili potravinový reťazec. A tá korisť som bol ja!

Lezú všade. Do očí, do úst, do nosa... Nedá sa ani poriadne nadýchnuť. Kto tie skety vôbec vymyslel, ako ich sem doviezli a kde sú preboha všetky vlastné lastovičky? Kto ich má požrať? Poháňa ma čistá panika. Jednou rukou kŕčovito držíš barany, druhou sa neustále oháňaš a fackuješ.

Keď si dáš za jazdy prvá facku... Nie preto, že si magor a na niečo takéto si sa dal nahovoriť. Ale preto, že tie muchy najlepšie zabiješ vtedy, keď sa ti nasosnú priamo na kožu. Štípu, kurvy jedny! Poháňajú ťa vpred lepšie než akýkoľvek športový gél. Chceš zastaviť, odfotiť nádherný kaňon alebo si len na minútu oddýchnuť? Zabudni. Nedá sa. Akonáhle spomalíš, zosadne na teba mračno múch.

Čím skôr zmiznúť z tohto nádherného, no prekliateho miesta!

🍺 Konečne dole: Kvasinková relaxácia v parku

Míňam vrchol Col d'Allos a šťastný to púšťam dole z kopca, čo to dá. Snáď im utečiem. Už pozajtra tatiaľto pôjde etapa Tour de France. Organizátori okolo cesty už roznášajú otepy slamy, nárazníky a zábrany.

Zastavujem až v bezpečnej výške v priesmyku. Zliezam z bicykla. Už sa dá dýchať. Nádherná cesta priesmykom priam volá fotiť, no Col d'Allos pre mňa už navždy ostane predovšetkým ako môj životný súboj s alpskými muchami.

Je to všetko o hlave. O sebadôvere a o schopnosti prekonať vlastné limity. Výsledný rechnung:

• 135 km
• 3 700 m prevýšenia
• 3 dvetisícky za sebou

Sedím dole v parku v Barcelonnette, trinásť kilometrov po rovinke od nášho hotela (to už aj na jednej nohe doskáčem a bicykel si budem pri tom vyhadzovať) a dávam si plechovku studeného piva. Čo jednu... Dve pivá, dve bagety a kilo pršutu so syrom! 🙂

Boli to jedny z najkrajších kilometrov môjho života cez úchvatné kaňony a divoké pohoria. Ale vďaka – jedenkrát v živote mi to úplne stačilo. Kilometrov, prevýšenia aj štípajúcich ovadov.

Zajtra nás čaká Col d'Izoard.

Príspevok Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d’Allos: Cez tri dvetisícky a peklo s vražednými muchami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sme sa rozhodli, že počas tohto leta strávime niekoľko dní v Jeseníkoch, výber ubytovania v osade Hynčice pod Sušinou bol tak trochu výstrel naslepo. No ukázalo sa, že to bola jednoznačne trefa do čierneho!

Hynčice pod Sušinou je malebná horská osada ležiaca necelé 4 km od Starého Města pod Sněžníkem. Ponúka skvelé možnosti na pešiu turistiku, cykloturistiku a v zime aj na lyžovanie. Najväčším lákadlom oblasti je jednoznačne výstup na Kralický Sněžník (1424 m n. m.) a pochod k prameňu rieky Morava.

My sme však tentokrát nepríšli do Jeseníkov prekonávať hraničné výzvy ani zbierať stovky výškových metrov. Prišli sme si oddýchnuť, spomaliť a nabrať stratenú energiu. A to sa nám v tomto rozprávkovom prostredí podarilo na jednotku. Stačili nám na to len pohodové prechádzky po najbližšom okolí.

🍦 Rybník Úžas: Gýčová oáza s domácou zmrzlinou

Z hotela sme vyrazili jedinou asfaltovou cestou, ktorá prechádza obcou smerom do kopcov. Po pravej strane medzi chytro vsadenými chatami sme objavili kamienkový chodník, ktorý nás vyviedol zo zastavanej časti obce na nádherné lúky plné horských kvetov.

Chodník nás priviedol až k rybníku Úžas – a treba povedať, že tento rybník robí svojmu menu česť. Je to neskutočne pokojné, takmer ľudoprázdne miesto. Napriek komornej atmosfére tu fungoval malý bufet s úžasnou domácou zmrzlinou.

Dali sa tu zapožičať paddleboardy aj drevené pramice. Z móla, na ktorom sa vyhrievali kačky, bol nádherný výhľad na okolitú krajinu. Rovnako aj z pohodlných ležadiel a lavičiek rozostavených okolo vody. Skrátka, čistý, neuveriteľný gýč! A tomu všetkému na horizonte kraľovala rozhľadňa na vrchu Štvanice, ktorú sme si zvolili za cieľ našej prechádzky.

🪖 Prekvapenie v lúkach: Bunkre vzor 37 a Staroměští patrioti

Od rybníka sme pokračovali cestičkou ďalej až na rázcestie U Křížku. Nedalo sa tu zablúdiť – rozhľadňa bola stále na dohľad a obklopovali nás len rozkvitnuté horské lúky.

Zvolili sme cestu, ktorá plynulo nadväzovala na náš pôvodný smer, a začali sme pozvoľna stúpať do kopca. Po chvíli sme natrafili na starý vojenský bunker. A o pár metrov na ďalší a ďalší...

Pri jednom z bunkrov sme si všimli ruch. Miestni nadšenci tam usilovne pracovali na jeho rekonštrukcii. Boli neuveriteľne milí, zapálení pre vec a hneď nás pozvali dovnútra. Porozprávali nám o histórii Československého opevnenia z rokov 1935 – 1938, ktoré malo brániť republiku pred nacistickým Nemeckom.

Dovolili nám vyskúšať si hod cvičným granátom z strieľne bunkra, poťažkať si poctivý samopal aj prekvapivo ľahký ľahký guľomet. Dozvedeli sme sa, že chlapci patria k spolku Staroměští patrioti. Venuje sa histórii Československej armády, spolupracuje s Múzeom vojenskej histórie a spravuje Hynčické ľahké opevnenie – zostavu troch zrekonštruovaných objektov vzor 37 (ľudovo nazývaných „řopíky“). Tieto náhodné stretnutia s ľuďmi, ktorí robia veci srdcom, sú na cestovaní to najkrajšie.

🗼 Stříbrná Twiggy: Architektonický skvost na vrchu Štvanice

Od bunkrov je to už len kúsok na samotný vrchol kopca Štvanice (866 m n. m.), kde stojí vyhliadková veža s názvom Stříbrná Twiggy.

Tento názov nedostala náhodou. Rozhľadňa z dielne známeho architekta Martina Rajniša má tvar mimoriadne štíhleho, elegantného guľatého obelisku.

• Výška veže: 35 metrov (vyhliadková plošina vo výške 28,6 m)
• Počet schodov: 152 schodov vinúcich sa stredom veže
• Vstupné: Bezplatné, otvorené nonstop celoročne
• Výhľad: Kruhový panoramatický výhľad na celé Jeseníky, masív Kralického Sněžníka aj Rychlebské hory.

Okrem pešej trasy z Hynčíc sa ku Stříbrnej Twiggy dá dostať aj z obce Stříbrnice, kde sa nachádza parkovisko a moderná sedačková lanovka, ktorej horná stanica končí priamo pod rozhľadňou. Pri hornej stanici funguje aj bufet s točenou zmrzlinou a chladenými drinkami.

Keďže s nami bola na výlete aj naša jazvečíčka Fanta, lanovku sme si odpustili a späť do hotela sme sa vrátili po vlastných. Cesta krížom cez zakvitnuté lúky k rybníku Úžas bola pre ňu aj pre nás doslova rajom.

💡 Tipy pre návštevníkov Hynčice pod Sušinou

• Pre koho je trasa vhodná: Nenáročná prechádzka pre rodiny s deťmi, seniorov aj psíčkarov (dĺžka okruhu cca 4 – 5 km).
• Občerstvenie po ceste: Bufet pri rybníku Úžas (domáca zmrzlina, nápoje) a bufet pod rozhľadňou Štvanice. Úžasný relax v Jeseníkoch.
• Vojenská história: Ak chcete vidieť zrekonštruované bunkre vzor 37 aj zvnútra, sledovať sa oplatí akcie spolku Staroměští patrioti.
• Alternatívny prístup: Ak sa vám nechce šliapať do kopca, využite lanovku zo Stříbrníc priamo pod rozhľadňu Stříbrná Twiggy.

Príspevok Hynčice pod Sušinou: Relax v Jeseníkoch, rybník Úžas, bunkre a rozhľadňa Stříbrná Twiggy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vedela som, že aj v rodnej Bratislave existuje možnosť, ako si poriadne zdvihnúť hladinu adrenalínu v krvi. Netreba cestovať nikam do sveta, aby človek zažil ten opojný pocit napätia, zrýchleného tepu a prekonania vlastných limitov. Len mi trvalo dosť dlho, kým som sa k tomu odhodlala. Skywalk UFO.

Výzvou sa pre mňa stala Skywalk – prechádzka v oblakoch. Ide o adrenalínovú 360° panoramatickú prechádzku po obvode vyhliadkovej veže UFO na Moste SNP, vo výške približne 85 metrov nad zemou.

🎁 Darček pod stromček a rodinná výzva

O tejto atrakcii som sa prvýkrát dozvedela z časopisu. Kým som presvedčila manžela, že toto je pre mňa ten najlepší darček, chvíľu to trvalo – ale napokon som si voucher na Skywalk našla pod vianočným stromčekom.

Keď to zbadala moja dcéra Saška, okamžite chcela ísť tiež. A tak dostala svoj voucher k 14. narodeninám – čo je presne minimálny vek, odkedy je možné túto prechádzku absolvovať (samozrejme, s písomným súhlasom rodiča).

Počkali sme si na letné počasie, voľný termín a v prvú prázdninovú sobotu sme sa vybrali hore. Výťahom z recepcie sme sa odviezli do reštauračnej časti. My so Saškou sme mali jazdu výťahom v cene voucheru, náš sprievodný fotograf si ju doplatil.

Hneď na úvode sme podpisovali poučenia a súhlasy a potom sme sa postavili do radu. Bolo to celkom vtipné – stáli sme tam zoradené ako ráno v potravinách na rožky! Aspoň sme však mali čas odpozorovať, čo nás čaká.

🧗 Prechádzka vo voľnom priestore: Hojdačka, hviezda a naklonenie

Dostali sme špeciálne overaly a bezpečnostné postroje. Ešte jeden hlboký nádych, výdych a cez okno sme vystúpili priamo na úzku rímsu okolo veže. Celý čas sme boli istené dvoma nezávislými systémami na oceľovom lane. Sprevádzali nás dve úžasné inštruktorky, Paulínka a Lenka, ktoré nás neustále povzbudzovali.

Dĺžka okruhu je 60 metrov a inštruktorky nás zastavili na troch kotviacich bodoch, kde sme si mohli vyskúšať adrenalínové pozície:

1. Hojdačka: Hojdanie sa nad voľným priestorom s nohami vo vzduchu. Skvelý štart!
2. Hviezda: Úplné zaklonenie sa dozadu do priestoru. Saška to dala bez zaváhania, ja som sa tohto zážitku dobrovoľne vzdala – až taký adrenalín zasa nepotrebujem.
3. Vyklonenie vpred: Naklonenie sa z rímse dopredu nad Bratislavu. Najprv som si myslela, že to nedám, ale zmobilizovala som všetky sily a nakoniec som sa vyklonila!

Najkrajší zo všetkého bol ten výhľad na celú Bratislavu. Bez skla, bez zábradlia, vo voľnom priestore. Na záver som dostala objatie od inštruktorky a z rímse som vhupla späť do reštaurácie. Ten príval energie po vystúpení z komfortnej zóny bol neskutočný!

🏛️ História Mosta SNP: Vznikol zázrak aj tragédia

Keď stojíte na rímse vo výške 85 metrov, pod nohami nemáte len Dunaj, ale aj kus dramatickej histórie. Most SNP totiž patrí k najfascinujúcejším a zároveň najkontroverznejším stavbám na Slovensku:

• Búranie historického Podhradia: Stavba mosta v roch 1967 – 1972 si vybrala krutú daň. Kvôli nájazdovým cestám padla za obeť podstatná časť historického Podhradia, Vydrica, Rybné námestie a vzácna Neologická synagóga.
• Svetový architektonický unikát: Na druhej strane vzniklo architektonické dielo storočia (architekti Jozef Lacko, Ladislav Kušnír, Ivan Slameň a statik Arpád Tesár). Most SNP je jediným mostom v Bratislave, ktorý nemá ani jeden pilier v koryte Dunaja. Celú oceľovú konštrukciu s dĺžkou 431 metrov drží jediný šikmý pylón.
• Architekt, ktorého nevpustili na otvorenie: Hlavný architekt projektu, profesor Jozef Lacko, sa slávnostného otvorenia v roku 1972 nesmel zúčastniť. Dôvodom bolo, že v roku 1968 verejne odsúdil inváziu sovietskych vojsk.
• Zváračská veľmoc a žiadne nity: Most mali pôvodne stavať Maďari pomocou nitovania. Nakoniec ho postavili československé Vítkovice technológiou zvárania. Zvárali sa aj 5-centimetrové oceľové lišty, čo bol vtedy svetový unikát.
• Tajné potrubie v bruchu mosta: Málokto vie, že vo vnútri oceľovej konštrukcie mosta vedie masívne vodovodné potrubie, ktoré zásobuje pitnou vodou Staré Mesto priamo zo zdrojov v Petržalke.

💡 Praktické tipy pred absolvovaním Skywalku

• Vek a podmienky: Minimálny vek je 14 rokov (do 18 rokov s písomným súhlasom rodiča). Výškové obmedzenie je od 140 cm do 200 cm a hmotnosť do 130 kg.
• Oblečenie: Overal a postroj vám požičajú na mieste. Dôležitá je pevná, šnurovacia obuv (žiadne šľapky ani sandále).
• Počasie: Atrakcia funguje od jari do jesene (mimo zimných mesiacov). V prípade silného dažďa alebo búrky sa termíny presúvajú.
• Sprievod: Ak so sebou beriete fotografa, ktorý neprechádza na rímsu, počítajte s tým, že si musí zaplatiť štandardný lístok na výťah do vyhliadkovej veže.

Príspevok Skywalk UFO: Ako sme sa prešli po rímse Mosta SNP vo výške 85 metrov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Milujem Garmin navigáciu. Hlavne vtedy, keď na nej nastavím možnosť „najkratšia trasa“. Zo Žarnovice cez Hodrušu – to som ešte ako-tak chápal. Odbočku na Kopanice už menej, ale na cesto-necestu č. 2520 určite nezabudnem. Takisto ako na cyklookruh okolo Sitna cez Krupinskú vrchovinu na Počúvadlo.

Ak si chcete v okolí Banskej Štiavnice preveriť svoje fyzické aj psychické limity, dajte si výstup na Sitno zo Svätého Antona. Ak vám je to málo, pridajte Žibritov smerom na Krupinu. Ale ak chcete skutočne oceniť kvality Štiavnických vrchov, Krupinskej vrchoviny a celoodpruženého horáku, dajte si asfaltku č. 2520. Neuveríte, čo to s vami spraví.

🚴 Trasa v skratke:

• Dĺžka: 99 km
• Prevýšenie: cca 1 650 m
• Trasa: Počúvadlo – Svätý Anton – Žibritov – Krupina – Bzovík – Horné a Dolné Mladonice – Senohrad – Hontianske Nemce – Prenčov – Počúvadlo
• Povrch: Asfalt, zničená cesto-necesta, čerstvo liaty katran a polodivoká šotolina.

☀️ 11:40 | Počúvadlo: Iba 33 stupňov a ani mráčik

Mám jasný plán: krátky cyklovýlet, podvečer kúpanie v tajchu, nejaké to pivo a o polnoci peší výstup na Sitno. Na jeden deň až-až. Netreba to preháňať.

Vyrážam z Počúvadla smerom na Banskú Štiavnicu a spúšťam sa do Svätého Antona. Hovädzí vývar v Antolskom mlyne pred jazdou vždy poteší. Mnoho ľudí sa ma pýta, či som normálny bicyklovať v tomto neľudskom teple. „To dám,“ odpovedám hrdinsky. Zalievam pitný režim jedným pivkom a vyrážam na Žibritov.

Túto cestu sme objavili už minule. Krásne 17% stúpanie nás preverilo aj vtedy, lenže vtedy sa teplota neblížila k bodu varu. Som na vrchu. Prvých 30 km mám za sebou a zo mňa leje ako z pretlakového hrnca. Tipujem, že som ľahší tak o kilo. Spúšťam sa – zatiaľ len z kopca, nie na duchu. Nasleduje nádherný 15-kilometrový padák až do Krupiny.

🌡️ 13:00 | Krupina a Bzovík: Asfalt má 53 stupňov

Som v centre Krupiny. Nikde ani nohy, vzduch od šialeného tepla doslova kmitá. Dopĺňam vodu a pálim ďalej na Bzovík. Je niečo po jednej a teploty začínajú kulminovať. Vidím na teplomere tabuľu: vzduch 38 °C, asfalt 53 °C. Paráda.

Na odbočke na Bzovík opravujú cestu. Kolesá sa mi hlboko lepia do čerstvého, rozhorúčeného asfaltu. Radšej to vzdávam, hádžem bicykel na plece a chvíľu kráčam po vlastných.

Hore, dole, hore, dole, hore, dole... Tak by sa dala stručne definovať Krupinská vrchovina. Z diaľky to síce vyzerá ako zvlnená rovinka, ale my GPS-kári vieme svoje. Cieľový Senohrad (vstupná brána na Lešť) je naftovo položený takmer v rovnakej výške ako Banská Štiavnica.

🛑 13:50 | Mladonice: Boj o prežitie a záchrana medokýšom

Bzovík je na dohľad. Váham pred krčmou, či to nezastaviť a nevykašľať sa na celú akciu. Lenže plán som rozkecal viacerým, bol by som všetkým len na smiech. Doťahujem to pred bránu bzovského hradu. Ako obyčajne – zavreté. Bzovík som navštívil v priebehu 40 rokov trikrát a vždy bol zavretý.

Nohy sa mi točia stále ťažšie. Odbočujem. Ak tam raz pôjdete a budete mať dosť, nech vás ani nenapadne odbočiť na Mladonice. Sú Dolné a Horné – a domáci dobre vedeli, prečo ich tak nazvali. Trikrát zostúpam o 200 výškových metrov a trikrát sa vyšplhám o 200 metrov späť nahor. Dvanásťpercentné stojky. Výškovo som stále tam, kde predtým, ale fyzicky úplne na dne. Leje zo mňa, vážim tak o tri kilá menej.

Krása Krupinskej vrchoviny spočíva v tom, že tu nie sú takmer žiadne lesy. Nie je sa kam skryť pred spálením. Začínam chytať ľahkú paniku. Studne po ceste sú vyschnuté, obyvatelia zalezení a ja mám brutálny smäd.

Až v Hornej Mladonici stretávam živú dušu. Pýtam vodu. Miestni hneď vidia, že tu ide o život. Ochotní ľudia do mňa hneď chcú naliať dva panáky. Márne sa vzpieram, no nakoniec vyjednám studený medokýš z jedinej fungujúcej studne v centre dediny. Po tom, čo vypijem 2,5 litra vody v priebehu 5 minút, sa pýtam na cestu do Senohradu. Potešia ma: „Už to nie je ďaleko, nejakých 7 km... ale furt len do kopca.“

🚲 14:20 | Senohrad: Maďarskí cyklisti to vzdávajú, ja idem ďalej

Centrum Senohradu je ukryté v 50 metrov hlbokej diere. Chvíľu premýšľam, či mi stačí odfotiť tabuľu, alebo sa hrdinsky spustím dole a potom to znova vylámem nahor. Kopce a 37 stupňov jednoducho nejdú k sebe. Už mi je to všetko jedno. Padám dole ku kostolu.

Tu stretávam troch mladých maďarských cyklistov na ťažko. Sú úplne zničení. Lámanou angličtinou mi hovoria, že dali 40 km, ale tu končia – v tomto tepla sa vraj nedá jazdiť. Premýšľam nad ich zdravým rozumom. Ja mám v nohách 50 km, cez 800 výškových a raz taký náklad pred sebou.

Dopĺňam bidony a v ľahkých halucináciách vyrážam naspäť. Prichádza odmena – Božia cesta. Nádherných 30 km do Hontianskych Nemiec takmer stále len z kopca. Tento zjazd ma vracia do života. V Diviackom si dávam maďarský guláš. Sála zo mňa teplo ako z akumulačnej pece. Hlava ma bolí, tvár mi horí, telo mi horí. A to mám pred sebou ešte Prenčov, Chlastavu, Badín a ako návdavok záverečné stúpanie na Počúvadlo.

🍺 Finálny očistec pri Počúvadle

Hlava mi v racionálnych chvíľkach hovorí: „V tomto tepla to nedáš. Mas úpal. Si hotový.“

Do Prenčova to ide celkom v pohode. Finálny očistec však prichádza v stúpaniach na Chlastave. Pôvodný plán urobiť peknú 5-hodinovú cyklotúru som trochu prešvihol. Po 7 hodinách neľudského boja dorážam k posledným zákrutám Počúvadlianskeho jazera. Posledné metre si ani nepamätám. Bicykel v 5 % svahu už len malátne tlačím.

Parkovisko. Auto. Krčma. Pivo. Voda.

Keď som sa praštil do vody v tajchu, hladina okamžite klesla o pol metra, ako sa voda pri styku s mojou prehriatou hlavou vyparila. Dávam skvelo vychladenú dvanástku a znova skáčem do vody. Postupne sa schladzujem.

Vyhral som. Nohy slúžia, hlava prežila. A čo ma čaká teraz? No predsa ten ohlásený nočný výstup na Sitno!

📝 Poučenie zo Štiavnických vrchov

• Ak vám v 37-stupňovej teplote niekto hovorí, že bicyklovať cez obed je blbosť, bezhranične mu verte.
• Nenamýšľajte si, že ste lepší a odolnejší, než v skutočnosti ste.
• Kto nezbicykloval cyklookruh okolo Sitna, Štiavnické kopce a Krupinskú vrchovinu, ten nevie, čo je to poctivý cyklistický chlieb.
• A ak si ešte nebol na Sitne... tak hybaj hore!

Príspevok Cyklookruh okolo Sitna a Krupinskej vrchoviny: 99 km, 1 649 výškových a 38 °C pekla zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď predpoveď počasia na Slovensku hlási dážď, väčšina ľudí to zabalí a ostane doma. Pre nás je to len signál pozrieť sa na radar o pár kilometrov ďalej. Niekedy to znamená sadnúť ráno do auta a ukrajovať hodiny po asfalte. Cieľ je jasný: nájsť okno bez zrážok a zažiť poctivý deň v horách. Cieľ: Bieszczady turistika.

Počasie nás tentoraz vytlačilo do poľských Bieszczad – do divokého, veterného a magického pohoria priamo na hranici Poľska, Slovenska a Ukrajiny.

Kráľovstvo šeliem a poľský „Koniec sveta“

Turistika v Bieszczadoch má úplne iný charakter ako naše Tatry. Nenájdeš tu žiadne ostré skalnaté štíty ani zaisťovacie reťaze. Namiesto nich sa pred tebou otvoria obrovské, nekonečne zvlnené hrebene pokryté vysokou trávou. Týmto horským lúkam nad hranicou lesa tu nikto nepovie inak ako Poloniny.

Väčšina územia patrí pod Bieszczadský národný park. Je to divočina v najčistejšej podobe. Žije tu najväčšia populácia medveďov, vlkov a rysov v Poľsku. Okrem šeliem tu však natrafíš aj na poľskú kultúrnu bizarnosť: Poliaci hovoria, že keď niekto chce utiecť od civilizácie a od všetkých problémov sveta, jednoducho „Rzuć shifted wszystko i jedź w Bieszczady“ (Nechaj všetko tak a choď do Bieszczad). Je to ich oficiálny národný symbol slobody a konca sveta.

Bieszczady turistika. 🐺Vedeli ste, že...?

• Taxikárska máfia na Przełęcz Wyżnia: Logistika prechodových túr je tu zvládnutá s poľskou vynachádzavosťou. Pri parkovisku visia ceduľky s telefónnymi číslami na miestnych taxikárov. Stačí zavolať a za pár minút pre teba príde dodávka. Šoféri sú často miestni rázovití chlapíci, ktorí ti za 15 minút jazdy porozprávajú viac príbehov o medveďoch a pašerákoch než akýkoľvek sprievodca.
• Odkiaľ má meno Chatka Puchatka? Najslávnejšia chata na hrebeni sa pôvodnie volala len Observation Post. Názov Chatka Puchatka jej dal poľský jaskyniar a námorník Władysław Harasyczuk podľa rozprávky o Mackovi Pú (Winnie the Pooh sa v poľštine volá Kubuś Puchatek).
• Kríž na nepravom vrchole: Na Smereku stojí obrovský oceľový kríž. Zaujímavosťou je, že nestojí na hlavnom, najvyššom vrchole (1222 m n. m.), ale na nižšom, nepravom vrchole. Ten hlavný je totiž kvôli ochrane vzácnej prírody pre turistov prísne zatvorený!

Z Kalnice na Smerek: Keď ti vetrisko opucuje hlavu

Našu prechodovú túru začíname logistickým manévrom. Auto nechávame na parkovisku v sedle Przełęcz Wyżnia. Využívame tabuľu s taxikármi, o pár minút už sedíme v dodávke a šofér nás vezie do obce Kalnica. Odtiaľ už štartujeme po vlastných.

Z Kalnice na Smerek (1222 m n. m.) vedie chodník spočiatku lesom. Stúpanie je súvislé, no ako náhle pretneš hranicu lesa, krajina sa v sekunde zmení. Pred nami sa otvára prvá polonina. Výhľady sú neskutočné, no okamžite cítime aj druhú stránku Bieszczad – neúprosný, hulákajúci vietor. Na otvorených hrebenech sa nemá kde zaseknúť, takže ti za pár minút dokáže dokonale opucovať hlavu.

Prichádzame ku krížu na Smereku. Kríž tu postavili z iniciatívy bývalého farára z Cisny a v roku 2018 k nemu pribudla tabuľa pripomínajúca 100. výročie obnovenia poľskej nezávislosti. Krátka pauza na čaj z termosky, pár fotiek a pokračujeme ďalej po hrebeni.

Prechod cez Osadzki Wierch na Chatku Puchatka

Úsek zo Smereka cez Osadzki Wierch (1 253 m n. m.) patrí k tomu najlepšiemu, čo môžeš v Bieszczadách odchodiť. Chodník sa vlní po otvorenom hrebeni. Kráčaš po mäkkej trave, mierne stúpania sa striedajú s klesaniami a okolo teba sa rozprestiera nekonečná mozaika zelených odtieňov.

Naším finálnym cieľom na hrebeni je kultová Chatka Puchatka na Polanine Wetlinskej. V minulosti to bola len sparťanská vojenská pozorovateľňa a neskôr drsná horská útulňa bez tečúcej vody a elektriny. Legendárny chatár Lutek Pińczuk tu desaťročia vytváral atmosféru, na ktorú spomínajú generácie turistov.

Dnes tu stojí úplne nová, moderná drevená chata. Stratila síce kus zo svojej pôvodnej zálesáckej divokosti, no stále ponúka skvelé útočisko, teplo a zaslúženú kapustnicu (bigos) či teplý čaj pred záverečným zostupom.

Z Chatky Puchatka už len zbiehame dole do sedla Przełęcz Wyżnia, kde nás čaká zaparkované auto.

Záver

Bieszczady a turistika v nich nám znova ukázala, že hory nemusia mať dva tisíce metrov na to, aby ti vzali dych. Je to krajina priestoru, vetra, ticha a neskutočnej slobody. Ak ťa domáce predpovede počasia opäť raz zradia, už vieš, ktorým smerom otočiť volant!

Príspevok Bieszczady turistika: Poľské poloniny a Chatka Puchatka ponúkajú krásny víkend zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.